Wikipédia

École des Beaux-Arts

 Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohto článku.
Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje obsahové chyby alebo je dostatočne zrozumiteľný.
Prosím, opravte a zlepšite tento článok. Po úprave článku môžete túto poznámku odstrániť.
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

École des Beaux-Arts (doslova Škola výtvarných umení) je jednou z mnohých vplyvných umeleckých škôl vo Francúzsku. Je to kolíska štýlu Beaux-Arts v architektúre a mestskom plánovaní, ktorej sa vo Francúzsku a USA darilo na konci devätnásteho storočia a v prvej štvrtine dvadsiateho storočia.[1]

Škola umenia založená v roku 1648 kardinálom Mazarinom. Zabezpečovala vrcholnú úroveň štúdia v oblasti architektúry, kresby, maľby, sochárstva, rytiny a klenotorezbe.

Škola priniesla pod kontrolou vlády Ľudovíta XIV. originálny vklad umelcov, zdobenie palácov a maľovanie kráľovskej rodiny, ale škola sa neskôr stala nezávislou za Napoleona III. v roku 1863.

„École“ je kľúčom klasického umenia - Grécka a Rímska architektúra, študovanie a imitovanie starých majstrov. Akcent bol umiestnený na výkrese vopred, hociktorý zo študentov mohol postúpiť v maľovaní, ale tak sa mohlo stať len prostredníctvom splnenia prísneho postupu. Najskôr dali dokopy rytiny, tiež nazývané „kresba z plochy“. Keď to dokončili, mohli začať kresbu zo sadrového odliatku alebo tiež volaná „kresba zo zagulatenia“ alebo „antické umenie“. Potom, a len potom im bola umožnená, pre postup, aj kresba „zo života“, teda kresba nahých modelov (akty).

Keď John Singer Sargent prišiel do Paríža v roku 1874, umelecký svet sa skladal z troch veľmi odlišných orgánov, ktoré koexistovali symbolicky v trojuholníku a štvrtý orgán bol jeho centrom.

Na vrchole tohto trojuholníka bola dôstojná „École“, navrhnutá na to, aby antickí maliari tvorili v objavujúcom sa svete, ktorý je vzrušený novými umelcami snažiacimi sa ich nasledovať (Manet a iní). Ale „École“ bola vrchol uznávaného úspechu s uznávanými hodnotami skúšky tak náročnej, že bola považovaná za najlepšiu na svete. Všeobecne akceptovaná „École“ bola považovaná za to najlepšie; a aj keď revolúcia v umení bola uskutočnená, nemala vplyv na hlavný prúd a budúcnosť. Každý rok „École“ robila súťaž pre veľkú cenu Ríma. Víťaz získal plné štipendium na štúdium v Ríme.

Druhý bod v tomto trojuholníku boli nezávislé ateliéry, kde boli študenti priamo učení pod kontrolou uznávaného učiteľa, ktorý nebol súčasťou „École“. Študenti školení v týchto ateliéroch s nádejou prechádzajú prijímacou skúškou, ako aj v „École“, chcú získať uznanie ich spojením so známym „prax-učiteľom“. Majstri prevádzkovali ateliér ako nejaký symbol vyjadrujúci postavenie ich veľkosti. Úspech ich študentov mal v „École“ a v „ Salóne“ len zrkadliť, ako veľkolepí skutočne boli. Ako odplata za ich študentov boli úspechy a spoločenské postavenie. “Úspechy plodia úspechy“. Väčší majster (učiteľ), nadanejší študenti sa chcú spojiť a vyrovnať sa so zanechanými poznatkami - oboje „École“ aj „ salón“. Súťažením medzi samostatnými ateliérmi, mienená „École des Beaux-Arts“ by mohla zvyšovať latku, dokonca by získavali väčšiu záruku, pretože by boli najlepší z najlepších.

Tretí bod v trojuholníku bol každoročný Parížsky salón, ukazuje že každý človek chce byť úspešný, a z ktorého verejnosť často určovala svojich obľúbených umelcov. To bolo miesto, kde sa dalo vidieť, spoznať a ukázať maľby znázornené na Parížskom salóne, ktoré tam často poslal nielen umelec, ktorý tvoril dielo, ale prišli aj diela z ateliéru, v ktorom sa učil. Parížsky salón znamenal ocenenie za práce z celého roka z „École aj ateliérov. Nie každý obraz bol prijatý. Museli sa podrobiť porote. Cez leto majstri, učitelia a študenti (skoro všetci) chceli opustiť mesto, cestovať a maľovať v plenéri (z fr. „plein“ - plný a „air“ - vzduch).

Uprostred týchto troch bodov bol čulý parížsky život kaviarní, do ktorých všetci prichádzali spolu diskutovať o umení. Oni doslova žili, dýchali a pili umenie - dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Kaviarne boli neformálnymi predĺženiami ateliérov a „École“, a majstri mohli súdiť pri stole svojich nasledovníkov, hádať sa a diskutovať o teóriách a metódach – a keď Parížsky salón prebiehal – o recenziách a kritikách umeleckých diel. To boli kaviarne, v ktorých kvitol predvoj umenia a z ktorých vznikli impresionisti.

Úplne bokom od disciplíny maľby bola disciplína architektúry a bola jednou z najdôležitejších štúdií na „École des Beaux-Arts“. Svojou myšlienkou mala vplyv na celú akadémiu. Z Ameriky prišli niektorí z najlepších študentov, aby mohli študovať „Beaux-arts“, a ktorí postavili také stavby ako Boston Public Library, Boston museum of Fine Arts, Grand Central Station, The Metropolitan Museum of Art, a mnoho veľkolepých verejných budov v Amerike, z neskorých rokov 1800 až do 1930 boli postavené.

Dnes „École“ stále existuje, aj keď architektonická škola bola oddelená po revolúcii študentov z roku 1968.

„Beaux-Arts“ architektúra upraviť

Znamená vysokoškolský antický architektonický štýl vyučovaný na „École des Beaux-Arts v Paríži. Štýl „Beaux-Arts“ prevyšuje všetky kumulované produkty z dvoch a pol storočí z inštrukcie na základe právomoci, prvá Academia kráľovskej d'architecture, potom nasledujúca revolúcia, časť architektúry Academie „Beaux-Arts. Súťaž pod vedením Ancien Régime ponúkala šancu na štúdium v Ríme po získaní hlavnej ceny Ríma v architektúre. „Beaux-Arts“ štýl ovplyvnil USA architektúru v období 1885 – 1920. Iní európski architekti z obdobia 1860 – 1914 inklinovali k vlastním národným vysokoškolským centrám. Britskí architekti z cisárskym klasicizmom riadili sa trochu viacej nezávislým školením, kvôli kultúrnej politike neskorého devätnásteho storočia.

Charakteristika „Beaux Arts“ štýlu upraviť

I keď „Beaux Arts“ štýl stelesňuje cestu k regenerovanému duchu v rámci veľkej tradície skôr než súbor umeleckých motívov. Hlavný charakteristický prvok pre „Beaux Arts“ architektúru môže byť súhrnný:

  • súmernosť,
  • hierarchia výplní zo "vznešených výplní"- veľké vchody a schodištia,
  • viac-menej explicitné odkazy na syntézy z historizujúcich štýlov a tendencia eklektizmu. Od architekta sa očakávalo, že bude pracovať plynulo,
  • presnosť v dizajne a exekúcia bohatstva architektonických detailov: stĺpkovité zábradlia, pilaster, panely z basreliéfu, profilová socha, festóny, ozdobné orámovania, s poprednou ukážkou úplne podrobných spôn (agrafes) a podporné pulty.
  • útle použitie mnohofarebnosti.

Pred časom tesne pred významnou udalosťou prvej svetovej vojny, sa začal nachádzať štýl hlavných konkurentov medzi architektmi z moderného spôsobu života a rodiaci sa medzinárodný štýl (architektúra). Prestíž École dal štýl „Beaux Arts“ v novom spôsobe s tradičným tréningom. Všetci architekti prešli v tréningu cez obligátne stupne, študujúci antické modely, analogické stavby, analýzy reprodukovania gréčtiny alebo Rimskych modelov.

Známi inštruktori upraviť

Známi absolventi upraviť

Referencie upraviť

  1. ↑ CAVES, R. W.. Encyclopedia of the City. [s.l.] : Routledge, 2004. S. 202.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=École_des_Beaux-Arts&oldid=7193959“