Česká literatúra v rokoch 1900 – 1945
Česká literatúra v rokoch 1900 – 1945 – toto obdobie nie je síce z historického hľadiska príliš dlhé, ale pre Česko bolo bohaté na významné udalosti. V rokoch 1914 – 1918 prebiehala prvá svetová vojna ktorej výsledkom bol aj rozpad Rakúska-Uhorska a vznik československej republiky. Roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá trvala až do roku 1945.
Prvá svetová vojna znamenala rozpad vtedajšieho sveta, vplyv cirkvi sa zmenšil, rozpadli sa tradičné hodnoty. Vzniklo veľa nových štátnych útvarov, iné zanikli. Nastal rozvoj demokracie, ale zároveň sa začalo postupne presadzovať aj totalitné hnutie (socializmus, fašizmus). Objavuje sa i veľmi silné pacifistické hnutie, ku ktorému sa hlásila predovšetkým ľavica. Ľudia do povojnového obdobia vkladali nádej, že sa už podobný konflikt nikdy nebude opakovať, že s prudkým rozvojom priemyslu bude stúpať aj životná úroveň. Zároveň sa objavoval i strach, že tomu tak nebude.
Nádeje zobrala čiastočne ľuďom aj spisovateľom hospodárska kríza v 30. rokoch, nástup fašizmu a neskôr samozrejme 2. svetová vojna.
Je pochopiteľné, že táto doba sa úzko prelína s dobou povojnovou, ale i s koncom minulého storočia, pretože v tomto období ešte tvoril napr. Alois Jirásek a mnohí ďalší.
Vzniklo (prípadne sa rozšírilo) niekoľko filozofických prúdov ktoré ovplyvnili literatúru:
- Pragmatizmus : Zdôrazňuje princíp užitočnosti, svet môže byť spasený iba ľudskými skutkami. Zdôrazňuje individualizmus a popiera rozumové poznanie sveta. (napr. Karel Čapek)
- Existencializmus: Vznikol od slova existovať – byť. Tento smer neguje vedu, pravdu a poznanie považuje za subjektívny akt. Z toho vyplýva popieranie rozumového poznania sveta. Prichádza uvedomenie si smrti ako nutného konca, z toho vyplýva úzkosť a poznanie osamelosti.
- Marxizmus-leninizmus
- Fašizmus
- Nihilizmus
Stále častejšie a výraznejšie sa začínajú v literatúre presadzovať nové prvky: Sci-fi, fantasy, dobrodružná literatúra, červená knižnica…
Tieto udalosti sa samozrejme premietli aj do českej literatúry. Ďalším prvkom, ktorý výrazne ovplyvnil literatúru bol prudký rozvoj gramotnosti a vzdelanosti vôbec – to zvýšilo dopyt po literatúre a spolu s rozvojom techniky tak umožnil pokles cien kníh i časopisov. So stúpajúcim počtom čitateľov došlo k zvýšeniu svobody a nezávislosti autora, čo viedlo k súbežnému uvoľňovaniu konvencií a volaniu po ešte väčšej slobode. Nedošlo síce k úplnému zrušeniu cenzúry, ale došlo k jej radikálnemu obmedzeniu, po roku 1938 bola cenzúra veľmi prísná.
Česká literatúra veľmi rýchlo reagovala na svetovú a v niektorých (nie príliš častých prípadoch) jej dokonca určovala smer.
Na začiatku tohto obdobia prenikli do českej literatúry nové myšlienky (predovšetkým z Francúzska), ktoré sa postupne presadili v celej európskej literatúre a ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili nielen literatúru, ale i ďalšie druhy umenia a vo svojich dôsledkoch aj tzv. „západné“ myslenie. Tým sa začal tvoriť nový štýl literatúry (zo začiatku predovšetkým poézia). Literatúra a umenie sa prestali rozvíjať jednostranne, dovtedy možno povedať, že v danom období všetci umelci tvorili v jednom, alebo v dvoch štýloch.
Prelom storočia sa dá z týchto dôvodov vnímať ako významný predel nielen v českej literatúre. Umelci sa postupne rozchádzali s vládnucou vrstvou, odmietali hodnoty a ideály minulosti a ich postoje boli kritické k súčasnosti. To viedlo k ich kritickým (niekedy až negatívnym) postojom nielen k dennej realite, ale i ku spoločnosti. Kritický postoj umelcov k minulosti prerástol v akýsi boj proti českému realizmu, pri ktorom odsudzujú celé jeho dielo – tento krok sa často vníma ako chyba, ale okrem pár vynimiek (Lumírovci), s nimi možno súhlasiť.
Snažili sa na svet pozerať novými očami, okrem niekoľkých v Čechách populárnych tém (národnostná problematika a sociálne otázky), sa objavujú nové myšlienky. Spisovatelia bojovali za právo osobnosti prežiť život podľa individuálnych (často to znamenalo podľa autorových) predstáv, zdôrazňovali slobodu a nezávislosť jedinca od spoločnosti a chránili si individuálny ľudský postoj, naopak kritizovali meštiacky spôsob života. Je zaujímavé, že tento prístup viedol vo svojich dôsledkoch k akémusi návratu romantizmu.
Umelci žiadali právo na slobodné umelecké vyjadrovanie. Je zvláštne, že tieto teórie ich často doviedli (aj preto, že nenachádzali podporu) k idealistickým teóriam (predovšetkým socializmus). Keď sa socializmus, za ktorý mnohí z nich bojovali chopil moci, väčšina z nich ďalej nebojovala za svoju slobodu, ale uznávala dôvody svojho obmedzovania.
Ďalšou z ich priorít bolo právo na osobité videnie sveta a jeho prežívanie, čo viedlo k vyhraneniu mnohých umeleckých smerov.
Každý smer vyjadroval určitý životný postoj a filozofický názor (niektoré skupiny si odporujú, iné sa doplňujú…). Prevažná väčšina básnikov a spisovateľov prešla v priebehu svojho vývoja niekoľkými štýlmi, preto sa nedajú jednoznačne zaradiť. Väčšina vtedajších smerov pochádzala z Francúzska, Talianska a Španielska, ich trvanie sa často dá vymedziť relatívne krátkym obdobím (cca 20 rokov). Mnoho básnikov čítalo francúzsku literatúru a veľká časť z nich ju aj prekladala a tak sa táto literatúra dostala do Československa.
Česká moderna upraviť
Tieto ciele samozrejme nevyhnutne museli viesť k rozchodu s politikou a štátnou mocou. K vyvrcholeniu rozchodu v Česku došlo v 90. rokoch 19. stor., kedy nastúpila nová generácia, ktorá vyslovila program negácie dovtedajších spoločenských, mravných, ale i umeleckých ideálov. Autorov spojoval predovšetkým rozchod s politikou a vtedajšie chápanie umenia – r. 1895 vyšiel Manifest Českej moderny.
Proces rozchodu neprebiehal len v literatúre, ale v celom umení, pri niektorých smeroch tvorila literatúra iba okrajovú časť.
Česká moderna bola ovplyvnená tzv. prekliatymi básnikmi, na ktorých nadväzovala. Svoju činnosť zahájila symbolizmom (Otokar Březina, Karel Hlaváček, Antonín Sova, Viktor Dyk), ktorý sa dostal na veľmi dobrú úroveň a tým umožnil rozvoj ďalších básnických smerov. Prakticky súčasne so symbolizmom sa do Česka dostal impresionizmus, ktorý pomohol umeleckému rozvoju ďalšej časti českej poézie (Fráňa Šrámek, Antonín Sova, Karel Hlaváček, Vilém Mrštík, Jiří Mahen, Marie Pujmanová, Rudolf Těsnohlídek, Růžena Svobodová). Obidve hnutia pôsobili prakticky v rovnakej dobe, dochádzalo k vzájomnému ovplyvňovaniu. Žiadny z autorov nebol vyhraneným umelcom určitého smeru, navyše veľká časť z nich bola nepriamo ovplyvnená predchádzajúcou generáciou a vtedajšou snahou o vznik Československa.
Na základe vyššie spomenutého Manifestu došlo ku vzniku tzv. generácie anarchistických buričov. Netvorili skupinu, ktorá by dávala odpovede na vtedajšie problémy, bolo to veľmi voľné zoskupenie, ktoré vzniklo okolo S. K. Neumanna a časopisu Nový kult. Pravdepodobne ani netušili, že by sa takto mohli nazývať. Časť ich zbierok je prakticky nezaraditeľná k určitému smeru a tak na základe podobnosti časti ich tvorby boli umelo (pre potreby literatúry) zaradení do tejto skupiny, to však neznamená, že by sa nepoznali, alebo že by spolu nespolupracovali. Títo ľudia sa v danej dobe alebo priamo hlásili k anarchii alebo ich tvorba vykazuje s týmto smerom istú podobnosť.
- Stanislav Kostka Neumann
- Fráňa Šrámek
- Antonín Sova
- Karel Hlaváček
- Vilém Mrštík
- Jiří Mahen
- Marie Pujmanová
- Rudolf Těsnohlídek
- Růžena Svobodová
Veľmi populárnou poéziou začiatkom storočia bola tzv. Proletárska poézia (Jiří Wolker), ktorá časom prerástla do nového literárneho smeru poetizmu (Jaroslav Seifert, Vítězslav Nezval, Karel Teige, František Halas, Vilém Závada, Vladimír Holan a Vladislav Vančura), ktorého snahou bolo nájsť pohľad na svet, pri ktorom by bol život krásny.
Ďalšie umelecké štýly, ktoré vstúpili do literatúry boli futurizmus (Stanislav Kostka Neumann) a predovšetkým dadaizmus, ten síce v Čechách nemal takmer žiadny ohlas (Lev Blatný, Čestmír Jeřábek, Samo Chalupka), ale umožnil prudký rozvoj surrealizmu, ktorý mal na literatúru obrovský vplyv. Ovplyvnil skupinu spisovateľov zoskupených okolo časopisu Devětsil a o. i. i tvorbu Osvobozeného divadla.
Krátko po vydaní surrealistického manifestu (1924), vznikla i v Prahe surrealistická skupina (tzv. Skupina surrealistov v ČSR) jej hovorcami sa stali Vítězslav Nezval a Karel Teige, táto skupina bola veľmi silná. Udržiavala kontakty s ostatnými surrealistickými skupinami a možno tvrdiť, že jej význam rozhodne presiahol hranice vtedajšieho Československa. V roku 1938 rozpustil V. Nezval českú surrealistickú skupinu a sám potom opustil surrealistické hnutie. Táto skupina však nezanikla a dá sa povedať, že existuje dodnes.
Literárne činnými členmi boli aj: Konstantin Biebl, Vítězslav Makovský, Jindřich Štyrský.
Expresionizmus upraviť
Je to umelecký štýl, ktorý mal obrovský dosah na nemeckú literatúru, ktorá samozrejme ovplyvňovala aj českú literatúru. Expresionizmus sa väčšinou neradí medzi modernu, hoci je niektorými prvkami moderny ovplyvnený.
- Karel Čapek
- Josef Čapek
- Vladislav Vančura
- Jiří Wolker
- Ivan Blatný
- Franz Kafka – väčšinou sa zaraďuje do nemeckej literatúry.
Legionárska literatúra upraviť
V nej boli zahrnutí spisovatelia, ktorí písali o legionároch a na rozdiel od Jaroslava Haška pozerali na českých leginárov ako na hrdinov. Tento druh literatúry bol veľmi populárny, po roku 1948 bola legionárska literatúra na indexe zakázaných kníh.
Ľavicovo orientovaní autori upraviť
Prodemokratickí autori upraviť
t. j literatúra, ktorá je síce často kritická k nešvárom svojej doby, ale nenapadala jej princíp.
Skupina 42 upraviť
Z názvu je zrejmé, že to nie je autor, ale skupina autorov. Ich dielo bolo plné úzkosti a obáv z budúcnosti, ich tvorba spadá do obdobia tesne pred našou kapituláciou a potom do doby druhej svetovej vojny. Pozri aj Skupina 42.
Katolícka literatúra upraviť
Katolícka literatúra nadväzovala na katolícku literatúru predchadzajúceho obdobia, aj keď sa o nej dá povedať, že literáti vo väčšine prípadoch vytvárali (alebo sa aspoň pokúšali) tlak na cirkev, aby došlo k jej modernizácii. Väčšinu z nich veľmi ovplyvnil vznik Československa.
Divadelná avantgarda upraviť
Vznik republiky sprevádzal malý záujem o divadlo, ktorý sa postupne (po roku 1923) vrátil do normálu.
Avantgardné divadlo sa pokúsilo vytvoriť nové scénické cesty. Vychádzalo jednak z kolektivizmu, dadaizmu a poetizmu.
- Osvobozené divadlo
- Emil František Burian (1904 – 1959)
Pochádzal zo známej spevackej rodiny (otec bol barytonista).
V 30. rokoch založil divadlo D 34, 35 (letopočet… 39). Jeho hlavným cieľom bolo priblížiť divákovi náročné hry (Boamarchiese, Barbier zo Sevilly, Lakomec, Utrpenie mladého Werthera), ale uvádzal aj diela ako Dobrý vojak Švejk, Žobrácka opera a realizoval i vlasné hry s aktuálnou problematikou. V roku 1941 bol zatknutý a celý zvyšok vojny prežil v koncentračnom tábore. Po roku 1948 sa už nemohol aktívne zapojiť (založil ešte divadlo D 46, ale tu už bol postupne zväzovaný cenzúrou).
Veľké divadlá hrali klasikov (často ruských – napr. Na Vinohradoch), Čapkove hry, ale i hry ako Žobrácka opera (Brecht), Strach a bieda tretej ríše.
Literárna veda upraviť
V prvom povojnovom období sa prejavoval predovšetkým pozitivizmus. Preukázala sa tendencia vysvetľovať literárne dielo len z mechanických vonkajších vplyvov. Táto literatúra je prezentovaná predovšetkým univerzitnými profesormi Jaroslavom Vlčkom a Janom Jakubcom
Odkazy na svetových autorov tohto obdobia upraviť
Mnoho z týchto spisovateľov má veľmi blízko k realizmu a sú vlastne jeho pokračovaním, jeho ďalším vývojom.