Wikipédia

2S1 Gvozdika

2S1 Gvozdika
Slovenská 2S1 Gvozdika na akcii SAHARA 2013

Slovenská 2S1 Gvozdika na akcii SAHARA 2013

Základná charakteristika
Posádka 4 – 5
Dĺžka 7,3 m
Šírka 2,85 m
Výška 2,74 m
Hmotnosť 15,7 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie do 20 mm
Hlavná zbraň 122 mm húfnica 2A31
40 ks munície
Sekundárne zbrane guľomet kalibru 7,62 mm
Pohon a pohyb
Pohon osemvalcový JaMZ-238N
221 kW
300 hp
Odpruženie torzné tyče
Max. rýchlosť 60 km/h
Pomer výkon/hmotnosť
Dojazd 500 km
Priechodnosť

2S1 Gvozdika (rus. gvozdika - klinček; v kóde NATO: M1974) je ľahko pancierovaná sovietska samohybná húfnica kalibru 122 mm, schopná prekonávať vodné prekážky, určená k ničeniu nepriateľskej živej sily a objektov. Stroj používa podvozok obrneného transportéra MT-LB a nesie húfnicu 2A18 (D-30A) alebo 2A31 (D-32) kalibru 122 mm s maximálnym dostrelom 15,2 km. 2S1 je plne obojživelná po krátkej príprave, vo vode ju poháňa pohyb pásov. Posádka 4 mužov je v stroji chránená pred vplyvom zbraní hromadného ničenia.

Vznik a vývoj upraviť

V roku 1965 sa na Ľvovskom cvičisku uskutočnili veľké manévre, do ktorých sa zapojilo okrem inej techniky samohybné delostrelectvo z čias druhej svetovej vojny - SU-152, SU-100 a IS-2, ako aj vlečné delostrelectvo z povojnového obdobia. Na vojenské podujatie boli pozvaní traja hlavní špecializovaní konštruktéri z Konštrukčnej kancelárie Volgogradského traktorového závodu - Igor Gavalov, Fedor Petrov a Georgij Efimov, namiesto ktorého dorazil jeho prvý zástupca Jurij Tomašov.

Bojová technika bola v rámci cvičenia testovaná sedem dní po sebe, vo dne aj v noci. V prípade delostrelectva sa jednoznačne preukázalo, že jeho parametre absolútne nespĺňali požiadavky vtedajších potrieb. Hlavným dôvodom bol extrémne malý uhol elevácie samohybných zbraní, v dôsledku čoho nebolo možné viesť paľbu na veľkú vzdialenosť a s dostatočnou účinnosťou. Preto bola vypracovaná správa, v ktorej sa konštatovalo, že delostrelectvo z čias druhej svetovej vojny nespĺňa podmienky moderného boja, a že je potrebné vytvoriť nové samohybné húfnice s veľkým elevačným uhlom a zvýšenou rýchlosťou paľby. Na základe toho bol prijatý výnos Rady ministrov ZSSR, ktorým bol nariadený vývoj štyroch nových delostreleckých systémov - samohybnej húfnice 2S2 Fialka kalibru 122 mm, samohybnej húfnice 2S1 Gvozdika kalibru 122 mm, samohybnej húfnice 2S3 Akacija kalibru 152 mm a samohybného mínometu 2S4 Ťuľpan kalibru 240 mm.[1]

Vývoj konštrukcie samohybných húfnic kalibru 122 mm sa začal v špecializovanom výskumnom inštitúte VNII-100. Zvažovali sa tri možnosti, pričom každá z nich počítala s iným podvozkom. Nakoniec zvíťazilo riešenie, pri ktorom bol kanón 2A31 (modernizovaná D-30) umiestnený v zadnej časti podvozku vozidla "produkt 10". Išlo o predĺženú verziu vozidla MT-LB, ktoré vyvíjali v Charkovskom traktorovom závode a neskôr bolo zavedené pod názvom MT-LBu. Výskum zrealizovaný v inštitúte VNII-100 položil základy pre vývojové práce na húfnici 2S1 Gvozdika.

V auguste 1969 sa začalo testovanie prvých štyroch prototypov novej húfnice. Konštruktéri však narazili na veľmi nepríjemné prekvapenie, ktoré sa takmer skončilo tragicky. Po sérii ôsmich výstrelov sa posádka, ktorá sa nachádzala v bojovom priestore vozidla, ťažko otrávila splodinami horenia prachových náplní a musela byť hospitalizovaná. Pri streľbe z vlečných húfnic D-30 na otvorenom priestranstve tento problém nikdy nenastal, pretože prachové plyny sa rozptýlili v okolitom priestore. Avšak v stiesnenom uzavretom priestore bojového vozidla sa plyny unikajúce po výstrele skoncetrovali a predstavovali skutočné nebezpečenstvo pre posádku. Problém plynovej kontaminácie bojového priestoru 2S1 bol nakoniec vyriešený použitím výkonnejšieho vyhadzovača a nábojníc s vylepšeným uzáverom. Po ukončení všetkých typov skúšok a odstránení pripomienok bola samohybná húfnica 2S1 dňa 14. septembra 1970 zaradená do výzbroje.[2]

Sériová výroba húfnic 2S1 Gvozdika prebiehala až do roku 1991 a celkovo ich bolo vyrobených viac ako 10 000 kusov. Okrem Sovietskeho zväzu sa nachádzali vo výzbroji viac než 40 krajín.

Konštrukcia upraviť

 
Rumunská húfnica Model 89

Šasi samohybnej húfnice 2S1 bolo vyvinuté v Charkovskom traktorovom závode na báze obrneného transportéra MT-LB doplneného o jedno pojazdové koleso. Pohonná jednotka sa nachádza v pravej prednej časti vozidla. Pohon Gvozdiky zaisťuje preplňovaný osemvalcový motor JaMZ-238N, ktorý umožňuje vozidlu dosahovať maximálnu rýchlosť 60 km/h na cestách a v teréne rýchlosť do 32 km/h. Vozidlo je plne obojživelné, pohyb vo vode mu zabezpečujú pásy. Stroj je schopný plávať rýchlosťou až 4,5 km/h. Dokáže prekonať vodný tok do šírky maximálne 300 m, s výškou vĺn až do 15 cm a pri rýchlosti prúdu maximálne 0,6 m/s. Osádku vozidla tvorí vodič, ktorý sedí vpredu vľavo, strelec, veliteľ a nabíjač, ktorí sedia vo veži.

Delostrelecká veža bola vyvinutá v konštrukčnej kancelárii č. 9 v Sverdlovsku. Využitá bola modernizovaná verzia húfnice D-30 s úsťovou brzdou a zariadením na odvod plynov po výstrele. Vozidlo môže niesť štandardne 40 ks delostreleckých granátov. Pričom sa používa delená munícia. Kadencia môže dosahovať 5 výstrelov za minútu. Maximálny dostrel je 15 200 m. Pri použití granátov s raketovým pohonom môže dostrel dosahovať vzdialenosť až 21 900 m. Gvozdika môže strieľať aj laserom navádzaný granát Kitolov-2M. Odmer kanónu je 360°, námer dosahuje hodnôt -3° až +70°.

Vozidlo je vybavené optoelektronickými prístrojmi na činnosť v nočných podmienkach. Veliteľ je vybavený prístrojom TKN-3B s päťnásobným zväčšením pri dennom pozorovaní a 4,5-násobným zväčšením pri nočnom pozorovaní, čo mu umožňuje pozorovať ciele do vzdialenosti 300−400 m. Strelec má k dispozícii zameriavač PG-2. Vodič potom má k dispozícii prístroj na nočné videnie TVN-2, ktorý mu umožňuje pozorovať okolie do vzdialenosti maximálne 60 metrov.

Húfnica je určená na vedenie predovšetkým nepriamej paľby. Súradnice cieľov sú poskytnuté obsluhe Gvozdiky delostreleckými pozorovateľmi. Obsluha potom nastaví príslušné parametre. Gvozdika má pomerne malú hmotnosť, čo jej umožňuje dobre operovať aj v mokrom teréne. Vozidlo je vďaka nízkej výške a váhe možné prepravovať lietadlami An-12, An-124 a Il-76.[3]

Batériu 2S1 tvorí 6 delostreleckých zbraní. 3 batérie (batéria = rota) následne tvoria 1 oddiel (obdoba práporu u iných druhov vojska). Stroje často sprevádza špeciálne upravené veliteľské vozidlo na koordináciu paľby.

Varianty upraviť

 
2S34 Chosta
  • 2S1M1 - ruská modernizovaná verzia, v ktorej je integrovaný automatizovaný systém riadenia paľby ASUNO 1V168-1.
  • 2S34 Chosta - ruská modernizovaná verzia 2S1, v ktorej bol kanón 2A31 nahradený kanónom 2A80-1 a na vežičke veliteľa bol nainštalovaný 7,62 mm guľomet PKT. Tento variant bol vyvinutý v roku 2003 a v roku 2008 vstúpil do služby v ruskej armáde.
  • 2S1T Goździk - poľská modernizovaná verzia s automatizovaným systémom riadenia paľby ASUNO TOPAZ.
  • Rak-120 - poľská modernizovaná verzia s výmenou kanónu 2A31 za 120 mm mínomet s hladkým vývrtom vybaveným automatickým nakladačom. Nosená munícia sa zvýšila zo 40 na 60 nábojov. Bola vyvinutá v rokoch 2008-2009, neexistujú však žiadne údaje o začatí sériovej výroby tejto modifikácie.
  • Model 89 - variant vyvinutý v Rumunsku v 80. rokoch. Od 2S1 sa líši základným podvozkom - namiesto MT-LB bol použitý podvozok BMP MLI-84.
  • Raad-1 - iránska 122 mm samohybná húfnica vyvinutá v roku 1996 a uvedená do sériovej výroby od roku 2002. Od 2S1 sa líši základným podvozkom, namiesto MT-LB je použitý iránsky BMP Boragh.

Nasadenie upraviť

Sovietska intervencia v Afganistane upraviť

Počas vojny v Afganistane sa mimoriadne dobre osvedčili samohybné húfnice 2S1 Gvozdika a 2S3 Akacija. Vďaka veľkej palebnej sile, manévrovateľnosti a balistickej ochrane sa tieto vozidlá stali na bojisku nepostrádateľnými. Húfnice 2S1 sa do histórie afganskej vojny zapísali hlavne počas operácie na dobytie oblastí Chaki Safed a Šingar. Batérie 2S1 umožnili postup motorizovaných jednotiek pohybujúcich sa po hrebeňoch a vrcholkoch hôr. Pri postupe odhalili motostrelecké jednotky palebné miesta nepriateľa a tie boli následne zničené priamou paľbou z húfnic 2S1. Tým sa výrazne znížili bojové straty postupujúcich sovietskych síl. Húfnice 2S1 sa v roku 1986 zúčastnili aj na útoku v provincii Kandahár, kde zničili 7 cieľov nepriateľa.[4]

Ruská invázia na Ukrajinu upraviť

Pri okupácii Ukrajiny nasadilo Rusko do bojov húfnice 2S1. Za prvých 39 dní vojny stratilo Rusko minimálne 6 húfnic Gvozdika a 2 húfnice 2S34 Chosta.[5]

Požívatelia upraviť

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému 2S1 Gvozdika

Referencie upraviť

  1. ↑ old.redstar.ru, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  2. ↑ САУ 2С1 «Гвоздика». Часть 1 [online]. naukatehnika.com, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  3. ↑ САУ 2С1 Гвоздика 122-мм ТТХ. Фото. Фидео [online]. oruzhie.info, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  4. ↑ Применение артиллерии в Афганистане [online]. otvaga2004.ru, [cit. 2022-04-03]. Dostupné online.
  5. ↑ Attack On Europe: Documenting Equipment Losses During The 2022 Russian Invasion Of Ukraine [online]. oryxspioenkop.com. Dostupné online.
  6. ↑ Военные округа [online]. structure.mil.ru, [cit. 2022-04-02]. Dostupné online.
  7. ↑ THE INTERNATIONAL INSTITUTE FOR STRATEGIC STUDIES (IISS). The Military Balance 2018. [s.l.] : [s.n.], 2018. (Anglický)

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 2S1 Gvozdika na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=2S1_Gvozdika&oldid=7815909“