6. symfónia (Čajkovskij)

Symfónia č. 6 h-mol, Op. 74 Patetická je dielo ruského skladateľa Piotra Iľjiča Čajkovského.

Orchester upraviť

Zloženie orchestra: pikola, 3 flauty, 2 hoboje, 2 klarinety, 2 fagoty, 4 lesné rohy, 2 trúbky, 3 trombóny, tuba, tympany, činely, tam-tam (ad lib), sláčikové nástroje (1. a 2. husle, violy, violončelá, kontrabasy).

Priemerná dĺžka symfónie je 45 minút.

Komponovanie upraviť

Posledná šiesta symfónia h-mol, Patetická, op. 74 sa vyznačuje monumentálnou stavbou a bohatým obsahom. Na jeseň r. 1893 napísal Čajkovskij svojmu priateľovi Iľjovi Slatinovi:

Celé leto som strávil na cestách a mal som čas iba zinštrumentovať symfóniu, ktorú som v lete skomponoval... Myslím, že sa mi to podarilo, aspoň do nijakej inej skladby som nevložil toľko lásky a zápalu. Cítim sa výborne.

Premiéra upraviť

28. októbra, 1893 dirigoval jej premiéru v Petrohrade. Veľmi ho netrápilo chladné prijatie skladby, pretože poznal vrtkavé nálady publika a bol presvedčený o hodnote diela, ktoré vo vete adresovanej svojmu bratovi Modestovi označil za „najlepšiu skladbu, akú v živote napísal“, „vložil som do nej celú svoju dušu“.

Večer 1. novembra 1893 strávil Čajkovskij v jednej z petrohradských reštaurácií. Ako hlása legenda, požiadal tam údajne o pohár vody z Nevy, napriek protestom priateľov, ktorí ho vystríhali pred nebezpečenstvom nákazy cholerou, šíriacou sa v Petrohrade. Ťažko dnes zistiť, čo je na tom pravdy; fakt je, že ešte v ten istý večer sa uňho začali silné bolesti a lekári zistili príznaky cholery. Čajkovskij jej podľahol osem dní po premiére svojej poslednej symfónie. Mnohí toto dielo označujú za najosobnejší prejav Čajkovského tvorby. Skladateľ chcel, aby program tejto symfónie ostal neuverejnený. No aj tak jeho hudba hovorí za všetky prípadné slová. Čo sa v tónoch prihovára priam otriasajúcim spôsobom, je búrlivá vášeň, túžby, na druhej strane rezignácia a napokon zmierlivé oddávanie sa osudu. Niet tu jediného taktu, ktorý by neodzrkadľoval život a citové prežívanie.

Symfónia č. 6 (časti) upraviť

Symfónia má štyri vety:

  1. Adagio - Allegro non troppo
  2. Allegro con grazia
  3. Allegro molto vivace
  4. Finale. Adagio lamentoso

Adagio - Allegro non troppo upraviť

Začiatok symfónie tvorí krátke Adagio, ktorého pochmúrny motív uvádza fagot na pozadí kontrabasov. Po 18 taktoch sa objavuje vo violách a violončelách bolestná, nepokojná prvá téma, zrodená z motívu úvodu. Začiatočná pochmúrna nálada pomaly mizne, orchester čoraz väčšmi ožíva a jeho kolorit sa vyjasnieva nástupom huslí. Pomalému úseku (andante), ktorý hrá úlohu druhej témy (husle a violončelo), predchádza krátke tutti, zanikajúce v tlmených tónoch pozáun a tuby. Po dramatických zápasoch zo začiatku symfónie prináša Andante chlácholivé uspokojenie. Široká, spevná melódia druhej témy 1. časti, plná nevýslovného lyrizmu, má nemalú zásluhu na úspechu „Patetickej“. Rozvedenie sa začína ostrou disonanciou celého orchestra (fortissimo) – po ktorej nastupuje fugato prvej témy (sláčikové nástroje). Začiatok reprízy tvorí opakovanie prvej témy v plnej inštrumentácii a najväčšej dynamickej intenzite. Spevná téma sa vracia aj v oslnivej orchestrálnej úprave, dynamicky umocnená na maximum, potom tíchne v jemnom pianissime. Allegro uzatvára krátky, pochodový záver (Andante mosso).

Allegro con grazia upraviť

Tým, že Čajkovskij uviedol ako 2. časť krásne Allegro con grazia namiesto zvyčajnej pomalej časti, dosiahol veľký umelecký efekt. Poslucháč tu totiž po dramatických zrážkach 1. časti nachádza vytúžené uvoľnenie. Krásu Allegra zvyšuje hudobná zvláštnosť, akou je použitie 5/4 taktu, ktorého rytmus sa často vyskytuje v ruskej ľudovej hudbe. Hlavná téma tejto časti uvádzaná violončelami sa veľakrát vracia vždy v inej podobe a inštrumentácii. V strednom úseku sa nálada mení: ponad zreteľný 5/4 rytmus bubnov rozvíjajú husle melancholickú melódiu kulminujúcu v tragických akcentoch.

Allegro molto vivace upraviť

Allegro molto vivace (3. časť) je pravé scherzo, plné živelného temperamentu. Jemný a ľahký začiatok pripomína Scherzo z Mendelssohnovho Sna noci svätojánskej. Čoskoro sa však ukazuje, že tie rýchle osminové trioly (striedavo v sláčikových a dychových drevených nástrojoch) mali byť podľa skladateľovho zámeru pozadím, pretože už po niekoľkých taktoch intonuje hoboj krátky pochodový motív, ktorý sa dostáva postupne čoraz väčšmi do popredia, naberá na sile, a ku koncu dominuje v mohutnom majestátnom pochode.

Finale. Adagio lamentoso upraviť

Posledná časť (Adagio lamentoso) je akými epilógom. Odvážne zakončenie symfónie pomalým, smutným Adagiom s dojímavými akcentami bôľu a zúfalstva bude vari vždy vnucovať – neopodstatnene – myšlienku, že Čajkovskij tušil blízku smrť a vyspieval tu poslednú pieseň na rozlúčku. Tematicky nadväzuje Adagio na 1. časť, pretože sa opiera o jej rozvinutý a pretvorený začiatočný motív. Takto sa okrajové časti symfónie stávajú akousi sponou, spájajúcou skladbu do jednoliateho celku.