Aiči D3A
Aiči D3A bol najznámejší japonský palubný strmhlavý bombardér z druhej svetovej vojny. V japonskom námorníctve bol známy ako palubný bombardér typ 99 (九九式艦上爆撃機, Kjúkjúšiki kandžó bakugekiki) a bol to prvý celokovový dolnoplošník v Japonsku. Spojenecké kódové označenie typu bolo Val. Svoju najväčšiu slávu zažil v prvom roku vojny, kedy tieto lietadlá útočili na Pearl Harbor, na britské i americké vojenské loďstvo, zúčastnili sa bojov v Korálovom mori, v bitke o Midway, či v bojoch o Šalamúnove ostrovy.
| D3A | |
 Aiči D3A1 z lietadlovej lode Akagi | |
| Typ | palubný strmhlavý bombardér |
|---|---|
| Výrobca | Aiči Kókúki |
| Konštruktér | Tokuhiširo Goake |
| Prvý let | január 1938 |
| Zavedený | 1940 |
| Vyradený | 1945 |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | Japonské cisárske námorné letectvo |
| Výroba | január 1938 – 1944 |
| Vyrobených | 1 495[1] |
Vznik a vývoj upraviť
V roku 1936 vydal japonský generálny štáb námorného letectva špecifikácie 11-Ši, v ktorých boli stanovené požiadavky na nový palubný bombardovací jednoplošník. Malo ísť o náhradu za stroje D1A2 (Spojencami označované ako Susie), vyvinutého na začiatku 30. rokov z nemeckého lietadla Heinkel He 50. V roku 1941 lietalo ešte niekoľko desiatok týchto strojov z celkového počtu 590 kusov, ale moderným typom tej doby sa už nemohli rovnať. Do súžaze sa zapojili celkovo tri firmy – Aiči, Micubiši a Nakadžima. Firma Micubuši sa súťaže vzdala (v tej dobe sa už plne venovala vývoju známeho palubného stíhacieho lietadla A6M Reisen) a ostatné dve firmy pripravili každá svoj prototyp palubného bombardéra. V prípade firmy Nakadžima to bol D3N1 a v prípade firmy Aiči projekt lietadla pod továrenským označením AM-17. Oba projekty boli podrobené porovnávacím skúškam v roku 1939 v Kasumigare. Pri porovnávacích skúškach zvíťazil prototyp firmy Aiči a Japonské cisárske námorné letectvo podpísalo s firmou kontrakt na výrobu sériových strojov s označením námorný palubný bombardér typ 99 model 11.
Prvý prototyp stroja D3A pod továrenským označením AM-17 vzlietol na začiatku roku 1938 vybavený motorom Nakajima Hikari 13 s výkonom 530 kW (720 k) a brzdiacimi štítmi prevzatými z lietadla Ju 87. Stroj bol založený na jednoduchosti pevnej konštrukcie s nízkou hmotnosťou, s pevným podvozkom a elipsoidným pôdorysom krídla, ktoré sa podobalo krídlu dopravného lietadla Heinkel He 70 študovaného japonskými konštruktérmi. Ukázalo sa, že výkon motora nie je postačujúci, ďalej piloti mali problém udržať smerovú stabilitu, v prudkých zákrutách mal stroj tendenciu padať do vývrtky a pri strmhlavom lete spôsobovali brzdiace štíty nepríjemné vibrácie. Preto bol druhý prototyp výrazne upravený. Bol tu inštalovaný štrnásťvalec Micubiši Kinsei s výkonom 604 kW (821 k), vodorovná a zvislá chvostová plocha boli zväčšené, závesy brzdiacich štítov boli zosilnené a zväčšilo sa rozpätie krídla o 0,4 m. Tento prototyp vzlietol v roku 1939. Medzitým boli ďalšie skúšobné prototypy (celkovo 6 kusov) vybavené ešte silnejšími motormi Micubiši Kinsei 43 s výkonom 746 kW (1 014 k), pričom došlo k úprave trupu, boli inštalované účinnejšie brzdiace štíty a zväčšilo sa rozpätia krídel. Toto lietadlo bolo označené ako D3A1 model 11. V roku 1940 sa rozbiehala sériová výroba a súčasne prebehli úspešne zakončené skúšky vzletov a pristátí na palubách lietadlových lodí. Následne boli stroje prevzaté do výzbroje.
V roku 1942 prebehla ďalšia modernizácia, pri ktorej lietadlo, označené ako D3A2 model 22, dostalo silnejší motor s výkonom 969 kW. K bojovým jednotkám sa táto verzia dostávala od jesene 1942. V priebehu vojny prebiehali ďalšie pokusy o ich modernizáciu, ale od roku 1942 už boli rovnako zastarané. V roku 1943 a 1944 vznikli nové projekty, ale tie zostali iba v prototypoch.
Celkovo bolo vyrobených 1495 strojov všetkých verzií.
Verzie upraviť
D3A1 model 11 upraviť
Oproti prototypu bola sériová verzia veľmi dobre ovládateľná. Stroj mohol niesť 250 kg bombu, zavesenú na výklopnom ramene pod trupom, ďalej dve až štyri bomby s hmotnosťou po 30 kg zavesených na závesníkoch pod krídlami. V trupe pred kabínou boli umiestnené dva guľomety typ 97 kalibru 7,7 mm a v zadnej kabíne pohyblivý guľomet typ 92 tiež kalibru 7,7 mm.
Výroba prebiehala v továrni firmy Aiči Fukanata do augusta 1942 a celkovo bolo vyrobených 470 strojov D3A1. Stroje v zo záverečných výrobných sérii už boli vybavené motormi Micubiši Kinsei 44 s výkonom 798 kW 1 085 k.
D3A2 model 12 upraviť
V roku 1942 stroje D3A1 nestačili svojimi výkonmi a vlastnosťami tempu vojny. Nástupca týchto strojov D4Y bol ale zatiaľ v nedohľadne a tak sa rozhodlo modernizovať typ D3A1 model 11. Vznikol prototyp D3A2 model 12 so zabudovaným motorom MK8N Kinsei 54 s výkonom 969 kW (1 318 k). K sériovej výrobe ale nakoniec neprišlo.
D3A2 model 22 upraviť
Po vzniku prototypu model 12 sa pristúpilo k ďalším úpravám. Konštruktéri zväčšili kapacitu interných, stále nechránených, nádrží o 79 litrov celkovo na 1 079 litrov. Kryt motoru dostal lepšie aerodynamické tvary, zadná časť trupu bola predĺžená a na náboji vrtule sa objavil aerodynamický kužeľ. Týmito úpravami sa zvýšila rýchlosť, stúpavosť a dostup stroja, dolet naopak mierne poklesol. Stroje tejto verzie boli vybavené motormi Kinsei 51, resp. Kinsei 54.
Výroba prebiehala od decembra 1942 v továrni Funakata a tiež v spoločnosti Šówa Hikóki Kógjó Kabušiki v Tokiu.
D3A2-K model 12 upraviť
Niektoré verzie D3A2 boli upravené na cvično-bombardovaciu verziu typ 99 model 12.
Ďalšie verzie upraviť
Koncom roku 1943 bolo prijaté rozhodnutie vyrábať cvično-bombardovací stroj, vychádzajúci z konštrukcie D3A2-K prevažne z dreva (projekt Y-50). Eliptické krídlo a chvostové plochy boli pre výrobu príliš náročné a preto konštruktéti zjednodušili ich tvary. V lete 1944 boli dokončené dva prototypy vybavené motormi Kinsei 54 a označené podľa firmy zaisťujúcej vývoj ako Jokosuka D3Y1-K model 12 Mjódžó (Venuša).
Ďalší vývoj, tentokrát od spoločnosti Macušita Kókú Kógjó K.K., viedol k subverzii D3Y1-K model 22. Išlo o odľahčenú verziu, ktorej boli postavené tri sériové stroje.
Rozostavaný projekt jednomiestnej špeciálnej útočnej verzie D3Y2-K Mjódžó-KAI (D5Y1) nebol do konca vojny dokončený.
Bojové nasadenie upraviť
Lietadlá Aiči D3A slúžili na palubách lietadlových lodí a aj na pozemných základniach. Na začiatku vojny v Tichomorí tvorili hlavnú líniu výzbroje všetkých strmhlavých bombardovacích jednotiek japonského vojenského námorníctva. Slúžili na lietadlových lodiach Akagi, Hirjú, Sorjú, Kaga, Šókaku, Zuikaku a ďalších. V dobe útoku na Pearl Harbor niesli lietadlové lode Akagi, Hirjú a Sorjú po osemnásť[1] týchto strojov a lode Kaga, Šókaku a Zuikaku po dvadsaťsedem[1] kusov. Úspech týchto bombardérov vedených proti Pearl Harbor bol výsledkom spojenia veľmi dobrej ovládateľnosti strojov s dokonale vycvičenými pilotmi, ktorí vedeli zasiahnuť cieľ so sedemdesiat percentnou úspešnosťou aj v náročných bojových podmienkach.
Strmhlavé bombardéry Aiči D3A ďalej bojovali v bojoch na Filipínskom mori v júni 1944, ale tiež v Leytskom zálive v zime 1944 a nezaobišli sa bez nich ani boje o Tajwan, Iwodžimu a Okinawu, kde boli desiatky týchto strojov použitých pilotmi kamikadze.
Po zavedení lietadiel typu Jokosuka Suisei slúžili lietadlá D3A ešte v pozemných jednotkách a na menších lietadlových lodiach. V roku 1945 boli ale beznádejne zastarané a spojenecké stíhacie lietadlá ich doslova deklasovali.
Špecifikácie (D3A1) upraviť
Technické údaje upraviť
- Posádka: Dvaja (pilot a zadný strelec)
- Dĺžka: 10,20 m
- Rozpätie: 14,37 m
- Výška: 3,85 m
- Plocha krídel: 34,90 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 408 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 3 650 kg
- Pohonná jednotka: 1 × hviezdicový piestový motor Micubiši Kinsei 44 s výkonom 798 kW
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: 389 km/h
- Dostup: 9 300 m
- Dolet: 1 472 km
Výzbroj upraviť
- 2 × pevný, dopredu strieľajúci guľomet Typ 97 kalibru 7,7 mm
- 1 × pohyblivý, dozadu strieľajúci guľomet Typ 92 kalibru 7,7 mm
- 1 × 250 kg bomba alebo 2 × 60 kg bomba
Špecifikácie (D3A2) upraviť
Technické údaje upraviť
- Posádka: Dvaja (pilot a zadný strelec)
- Dĺžka: 10,20 m
- Rozpätie: 14,37 m
- Výška: 3,85 m
- Plocha krídel: 34,90 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 570 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 4 122 kg
- Pohonná jednotka: 1× hviezdicový piestový motor Micubiši Kinsei 54 s výkonom 969 kW
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: 430 km/h
- Dostup: 10 500 m
- Dolet: 1 352 km
Výzbroj upraviť
- 2 × pevný, dopredu strieľajúci guľomet Typ 97 kalibru 7,7 mm
- 1 × pohyblivý, dozadu strieľajúci guľomet Typ 92 kalibru 7,7 mm
- 1 × 250 kg bomba alebo 2 × 60 kg bomba
Pozri aj upraviť
Porovnateľné lietadlá upraviť
Referencie upraviť
- ↑ a b c SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. Plzeň : Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9. Kapitola Aiči D3A VAL, s. 15-16. (čes.)
Zdroj upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Aiči D3A na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
- SCHMID, Jaroslav. Stíhací a bombardovací letadla Japonska - 1. díl. 2. vyd. Plzeň: Fraus, 1998. ISBN 80-7238-041-9
- Kolektív autorov. Encyklopédia lietadiel. Slovak Edition. Bratislava: Gemini, 1993. 432 s. ISBN 80-7161-056-9
- COLLIER, Basil. Japanese Aircraft of World War II. London: Sidgwick&Jackson, 1979. 144 s. ISBN 0-283-98399-X
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Aiči D3A
