Alžbeta Fiodorovna
Veľkovojvodkyňa Alžbeta Fiodorovna (rodená princezná Alžbeta Hesenská, * 1. november 1864 – † 18. júla 1918) bola nemecká a hesenská princezná z rodu Hesensko-Darmstadských a manželka veľkovojvodu Sergeja Alexandroviča, piateho syna ruského cára Alexandra II. a cárovnej Márie Alexandrovny.
| Alžbeta Fiodorovna | |
| veľkovojvodkyňa Ruska | |
 Alžbeta v roku 1894 | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Hesensko-Darmstadskí |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Elisabeth Alexandra Louise Alice |
| Narodenie | 1. november 1864 Darmstadt, Nemecko |
| Úmrtie | 18. júl 1918 (53 rokov) Alapajevsk, Rusko |
| Pochovanie | Kostol Márie Magdalény Getsemanská záhrada Jeruzalem |
| Vierovyznanie | Pravoslávie predtým Luteránstvo |
| Rodina | |
| Manžel |
Veľkovojvoda Sergej Alexandrovič svad. 1884 |
| Otec | Ľudovít VI. Hesenský |
| Matka | Alica Sasko-koburská |
| Svätica | |
| V cirkvi | Ruská pravoslávna cirkev Cirkev Grécka Východné pravoslávne cirkvi |
| Svätorečenie | 1981 (v zahraničí) 1992 (moskovským patriarchátom) |
| Patronát | Rusko |
| Atribúty | náboženský zvyk |
| Sviatok | 5. alebo 18. júla |
| Odkazy | |
 | Alžbeta Fiodorovna (multimediálne súbory na commons) |
Alžbeta, vnučka kráľovnej Viktórie a staršia sestra Alexandry, poslednej ruskej cárovnej, bola v ruskej spoločnosti známa svojou krásou a charitatívnou prácou s chudobnými. Keď Strana socialistov-revolucionárov v roku 1905 zavraždila jej manžela bombou, Alžbeta verejne odpustila Sergejovmu vrahovi Ivanovi Kaljajevovi a neúspešne viedla kampaň za jeho omilostenie. Potom odišla z cárskeho dvora, stala sa mníškou a založila kláštor sv. Marty a Márie, ktorý sa venoval pomoci utláčaným v Moskve. V roku 1918 bola zatknutá a nakoniec zabitá boľševikmi. V roku 1981 bola kanonizovaná Ruskou pravoslávnou cirkvou v zahraničí a v roku 1992 Moskovským patriachátom.
Hesenská princezná upraviť
Alžbeta sa narodila 1. novembra 1864 ako druhé dieťa Ľudovíta IV. Hesenského a princeznej Alice, dcéry kráľovnej Viktórie. Hoci pochádzala z jedného najstarších rodov v Nemecku, Alžbeta a jej rodina žili na kráľovské pomery pomerne skromným životom. Deti zametali podlahy a upratovali si vlastné izby, zatiaľ čo ich matka im sama šila šaty. Počas rakúsko-pruskej vojny brávala princezná Alica Alžbetu často so sebou, keď navštevovala zranených vojakov v neďalekej nemocnici. Prezývali ju „Ella“. V tomto relatívne šťastnom a bezpečnom prostredí Alžbeta vyrastala obklopená anglickými domácimi zvykmi a angličtina sa stala jej prvým jazykom. Neskôr povedala priateľovi, že v rámci svojej rodiny sa ona a jej súrodenci rozprávali s matkou po anglicky a s otcom po nemecky.
Na jeseň roku 1878 sa jej domácnosťou prehnal záškrt, ktorý 16. novembra 1878 zabil jej najmladšiu sestru Máriu a 14. decembra aj jej matku Alicu. Alžbeta bola na začiatku epidémie poslaná do domu starej matky z otcovej strany Alžbety Pruskej a bola jediným členom rodiny, ktorý chorobu nedostal. Keď jej konečne dovolili sa vrátiť, stretnutie opísala ako „strašne smutné“ a povedala, že všetko bolo ako „strašný sen“. Po smrti matky sa Alžbeta a jej staršia sestra Viktória sa museli postarať o mladších súrodencov.[1]
Obdivovatelia a nápadníci upraviť
Alžbeta bola mnohými historikmi a súčasníkmi považovaná za jednu z najkrajších žien vtedajšej Európy. Jej sesternica Mária Rumunská napísala, že „človek nikdy nemohol spustiť oči z Elly“[2] a že „Elline črty boli nevysloviteľné, takmer nám to vohnalo slzy do očí“.[3] Jej starší bratranec princ Viliam Pruský ju nazval „neobyčajne krásnou; v skutočnosti je to najkrajšie dievča, aké som kedy videl“.[4] Barónka Sophie Buxhoeveden, dvorná dáma jej sestry, si zaznamenala, že to bolo „veľmi pekné dievča, vysoké a pekné, s pravidelnými črtami“.[5]
Keď bola Alžbeta mladou ženou, jej bratranec, princ Viliam Pruský sa do nej zamiloval. V apríli 1875 navštívil 16-ročný Viliam Darmstadt, aby oslávil 12. narodeniny Alžbetinej sestry Viktórie a prvý krát prejavil záujem o 11-ročnú Alžbetu. V liste svojej matke napísal, že „ak Boh dá, aby som dovtedy žil, raz ju urobím svojou nevestou, ak to dovolí“.[4] Keď bol študentom na Univerzite v Bonne, cez víkendy často navštevoval svoju tetu Alicu a svojich Hesenských príbuzných. Počas týchto častých návštev sa zamiloval do Alžbety,[6] napísal jej množstvo milostných básní a pravidelne jej ich posielal. V roku 1878 požiadal Alžbetu o ruku, no ona ho odmietla.
Mala viacero ďalších nápadníkov: lorda Charlesa Montagua, druhého syna 7. vojvodu z Manchestru, Henryho Wilsona, neskoršieho významného vojaka, budúci Fridrich II., veľkovojvoda z Bádenu a Viliamov bratranec ju požiadal o ruku. Hoci ho kráľovná Viktória opísala ako „dobrého a stabilného“, s „bezpečným a šťastným postavením“,[7] Alžbeta odmietla aj jeho. Kráľovná Viktória to „hlboko ľutovala“. Fridrichova stará matka cisárovná Augusta bola pre jeho odmietnutie taká nahnevaná, že jej nejaký čas trvalo, kým Alžbete odpustila.
Medzi jej ďalších obdivovateľov patrili:
- Veľkovojvoda Konštantín Konštantinovič (básnik KR), ktorý napísal báseň o jej prvom príchode do Ruska a celkovom dojme, ktorý urobila na všetkých prítomných.
- kráľovná Mária Rumunská bola ako mladé dievča svojou sestrenicou Ellou fascinovaná. Vo svojich memoároch napísala, že „jej krása a sladkosť boli ako sen“.[8]
- Francúzsky veľvyslanec Maurice Paleologue vo svojich memoároch opísal, ako Alžbeta dokázala vzbudiť to, čo označoval ako „profánne vášne“.
Nakoniec to bol veľkovojvoda Ruska, ktorý si získal Alžbetino srdce. Alžbetina prateta cárovná Mária Alexandrovna, bola častou návštevníčkou Hesenska. Počas týchto návštev ju zvyčajne sprevádzali jej najmladší synovia Sergej a Pavol. Alžbeta ich poznala odmalička a spočiatku ich považovala za povýšeneckých a rezervovaných.
Najmä Sergej bol veľmi seriózny a silno veriaci mladý muž. Na Alžbetu spočiatku urobil malý dojem. Ale po smrti jeho oboch rodičov s ním začala Alžbeta sympatizovať, pretože rovnaký smútok cítila aj po smrti svojej matky. Obaja boli nábožensky a umelecky zameraní, čo ich takisto zbližovalo. Hovorilo sa, že Sergej bol obzvlášť pripútaný k Alžbete, pretože mala rovnaký charakter ako jeho milovaná matka. Keď ju teda Sergej na jar roku 1883 požiadal o ruku, prijala - na veľkú ľútosť svojej starej matky, kráľovnej Viktórie, ktorá sa pokúšala Alžbetu od tohto vzťahu odhovoriť.[9]
Veľkovojvodkyňa Ruska upraviť
Sergej a Alžbeta sa vzali 15. júna 1883 v kaplnke Zimného paláca v Petrohrade. Práve na ich svadbe sa Sergejov 16-ročný synovec cárovič Mikuláš, prvýkrát stretol so svojou budúcou manželkou, Alžbetinou najmladšou sestrou Alix.
Alžbeta nebola povinná zo zákona konvertovať zo svojho rodného luteránskeho náboženstva na ruské pravoslávie, ale dobrovoľne tak urobila v roku 1891 a prijala meno Alžbeta Fiodorovna (po rusky Jelizaveta Fjodorovna). Vojvodkyňa Mária Meklenbursko-Schwerinská, Alžbetina luteránska švagriná, ktorá nekonvertovala na ruské pravoslávie tvrdila, že je „hanbou pre nemeckú luteránsku princeznú prejsť k pravoslávnej viere“.[10] Cisár Viliam II., ktorý bol kedysi do nej zamilovaný, vyhlásil, že konvertovala kvôli „neprimeranej honbe za popularitou, túžbe zlepšiť svoje postavenie na dvore, veľkému nedostatku inteligencie a tiež nedostatku pravdy a religiozity“.[10]
Nová veľkovojvodkyňa urobila na rodinu svojho muža a na ruský ľud dobrý dojem. Pár sa usadil v Beloselskom-Belozerskom paláci v Petrohrade. Potom čo bol Sergej vymenovaný za generálneho guvernéra Moskvy svojim starším bratom cárom Alexandrom III., bývali v jednom z palácov v moskovskom Kremli. Letá trávili na usadlosti pri Moskve, ktorú Sergej zdedil po svojej matke.
Pár nikdy nemal vlastné deti, ale ich letné sídlo bolo zvyčajne plné večierkov, ktoré Alžbeta organizovala špeciálne pre deti. Nakoniec sa stali pestúnmi veľkovojvodu Dmitrija Pavloviča a veľkovojvodkyne Márie Pavlovnej, Sergejovej netere a synovca.[11] Princ Felix Jusupov považoval Alžbetu za druhú matku a vo svojich memoároch uviedol, že mu veľmi pomohla v najťažších chvíľach jeho života.
Alžbeta bola kľúčová pri sobáši svojho synovca, cára Mikuláša II. s jej najmladšou sestrou Alix, na veľké zdesenie kráľovnej Viktórie. Keď Mikuláš požiadal Alix v roku 1894 o ruku a ona to odmietla na základe svojho rozhodnutia neopustiť luteránsku vieru, bola to Alžbeta, ktorá ju povzbudila, aby konvertovala.
17. februára 1905 Sergeja zavraždil v Moskovskom kremli socialistický revolucionár Ivan Kaljajev. Udalosť bola pre Alžbetu hrozným šokom, no nikdy nestratila pokoj. Akoby sa naplnilo jej presvedčenie, že „Boh nás prísne potrestá“,[12] ktoré vyslovila po tom, čo veľkovojvoda vyhnal z Moskvy 20 000 Židov bez akéhokoľvek upozornenia.
V deň vraždy jej manžela Alžbeta odmietala plakať, no postupne ju strnulá sebakontrola opustila a nakoniec prepadla do plaču.[13] Mnohí z jej rodiny a priateľov sa obávali, že utrpí nervové zrútenie ale rýchlo sa zotavila.
Alžbeta bola niekoľko dní po atentáte navštíviť vraha jej manžela vo väzení, aby sa dozvedela príčinu jeho skutku. Povedala mu, že mu to odpustila a odporúčala jeho dušu Bohu. Veľmi jej záležalo, aby svoj čin oľutoval a dal sa na pokánie. Zašla ešte ďalej a osobne prosila cára Mikuláša II. o milosť. Cár to však odmietol.[12]
Kaljajev bol obesený 23. mája 1905 a na Alžbetino sklamanie odmietol v hodine smrti pobozkať kríž.[12]
V roku 1915 bol pod Alžbetinou záštitou zorganizovaný Všeruský zemský zväz na podporu chorých a zranených vojakov počas prvej svetovej vojny.[14]
Náboženský život upraviť
Po Sergejovej smrti nosila Alžbeta smútočné šaty a stala sa vegetariánkou. V roku 1909 predala svoju veľkolepú zbierku šperkov vrátane svojho snubného prsteňa. S výťažkom otvorila Kláštor sv. Marty a Márie a stala sa jeho opátkou. Čoskoro v jeho areáli otvorila nemocnicu, kaplnku, lekáreň a sirotinec.[12]
Alžbeta a jej mníšky neúnavne pracovali medzi chudobnými a chorými v Moskve. Často navštevovala najhoršie slumy v Moskve a robila všetko čo mohla, aby pomohla zmieriť utrpenie chudobných. Jej inštitúcia dlhé roky pomáhala chudobným a sirotám v Moskve tým, že podporovala dobročinnosť.
V roku 1916 mala Alžbeta posledné stretnutie so svojou sestrou cárovnou Alexandrou v Carskoje Selo. Hoci sa stretnutie konalo v súkromí, vychovávateľ cárskych detí si spomenul, že súčasťou diskusie boli aj Alžbetine obavy z vplyvu, ktorý mal na cárovnú Alexandru a cársky dvor Grigorij Jefimovič Rasputin.[15]
V roku 2010 jedna historička tvrdila, že Alžbeta si mohla byť vedomá toho, že sa plánuje vražda Rasputina a možno vedela i to, kto ju spácha. Napísala list cárovi a dva telegramy veľkovojvodovi Dmitrijovi Pavlovičovi a svojej priateľke Zinaide Jusupovej. Telegramy napísané v noci vraždy odhaľujú, že Alžbeta si bola vedomá toho, kto sú vrahovia ešte predtým, ako sa táto informácia dostala na verejnosť a uviedla, že zabitie Rasputina považovala za „vlastenecký čin“.[16]
Smrť upraviť
V roku 1918 Vladimir Iľjič Lenin nariadil Čeke, aby Alžbetu zatkla. Potom ju poslali do vyhnanstva najskôr do Permu a potom do Jekaterinburgu, kde strávila niekoľko dní a pridali sa k nej ďalší členovia jej rodiny: veľkovojvoda Sergej Michajlovič, veľkovojvoda Ján Konštantinovič, veľkovojvoda Konštantín Konštantinovič, veľkovojvoda Igor Konštantinovič a Vladimir Paley, tajomník veľkovojvodu Sergeja Fedor Remez, a Varvara Jakovlevova, sestra z kláštora Alžbety. Všetci boli 20. mája 1918 odvedení do Alapajevska, kde boli ubytovaní v tamojšej škole na kraji mesta.
Na poludnie 17. júla prišiel do školy dôstojník Čeky Pjotr Startsev a niekoľko boľševických robotníkov. Vzali väzňom všetky peniaze a oznámili im, že v tú noc budú prevezení do neďalekého továrenského areálu. Stráže Červenej armády dostali príkaz, aby odišli a nahradili ich členovia Čeky. Tej noci boli väzni prebudení a prevezení asi 18 kilometrov od Alapajevska do opustenej bane na železnú rudu s šachtou hlbokou 20 metrov. Tu boli svojimi väznitelmi po údere do hlavy vhodení do šachty. Podľa osobného denníka Vasila Rjabova, ktorý bol jedným z katov, Alžbeta a ostatní pád do bane prežili, čo prinútilo Rjabova, aby do nej hodil granát. Po výbuchu tvrdil, že počul Alžbetu a ostatných spievať ortodoxnú hymnu z dna šachty.[17] Nervózny Rjabov hodil druhý granát, ale spev pokračoval. Nakoniec bolo do otvoru šachty nanosené veľké množstvo dreva, ktoré následne zapálili, na čo Rjabov postavil stráž nad miestom a odišiel.
Začiatkom 18. júla 1918 si vodca Alapajevskej Čeky Abramov a šéf Jekaterinburského oblastného sovietu Beloborodov, ktorý sa podieľal na vražde cárskej rodiny vymenili niekoľko telegramov v rámci vopred pripraveného krycieho plánu: že školu napadol „neznámy gang“. O mesiac neskôr padol Alapajevsk do rúk Bielej armády admirála Alexandra Kolčaka.
Lenin privítal smrť Alžbety a poznamenal, že „cnosť s korunou je väčším nepriateľom svetovej revolúcie ako sto tyranských cárov“.[18][19]
Nový výskum založený na pôvodných dokumentoch predbežného vyšetrovania Nikolaja Alexejeviča Sokolova z roku 1918 naznačuje, že Alžbeta bola už mŕtva, keď ju zhodili do šachty. Jej telo našli v polohe „zvislé ruky, preložené cez telo... obe ruky... pevne zovreté, prsty ohnuté, nechty zatnuté do kože...hlava oči a nos boli previazané vreckovkou zloženou na štyri vrstvy“.[20]
Dedičstvo upraviť
Osud pozostatkov upraviť
8. októbra 1918 vojaci Bielej armády objavili pozostatky Alžbety a jej spoločníkov, stále v šachte, kde boli zabití. Napriek tomu, že tam ležali takmer tri mesiace, telá boli v relatívne dobrom stave. Predpokladá sa, že väčšina z nich zomrela pomaly na zranenia alebo od hladu, ale nie na následný požiar. Alžbeta údajne zomrela na rany, ktoré utrpela po páde do bane, ale pred smrťou ešte našla silu obviazať hlavu umierajúceho veľkovojvodu Jána. S blížiacou sa Červenou armádou boli ich telesné pozostatky odvezené ďalej na východ; boli pochovaní na cintoríne Ruského pravoslávneho kostola v Pekingu v Číne. V roku 1921 boli telá Alžbety a jej sestry z kláštora Varvary Jakovlevovej prevezené do Jeruzalema, kde boli uložené v Kostole Márie Magdalény v Getsemanskej záhrade.[21] Tak to bolo splnené prianie veľkovojvodkyne Alžbety, byť pochovaná vo Svätej zemi, ktorú vyjadrila na púti do Svätej zeme v roku 1888.[22]
Spomienka upraviť
Svätú Alžbetu Novomučenicu si pravoslávna cirkev pripomína tri dni v liturgickom roku Ruskej pravoslávnej cirkvi na Sviatok nových mučeníkov a vyznávačov ruskej cirkvi dňa 25. januára (podľa Juliánskeho kalendára), 7. februára (podľa Gregoriánskeho kalendára). Dňa 5. alebo 18. júla sa slávi jej výročie úmrtia a 17. alebo 30. januára sa slávi výročie prenesenia pozostatkov do Jeruzalema.[23]
Je jednou z desiatich mučeníkov 20. storočia z celého sveta, ktorí sú vyobrazení na sochách nad Veľkou západnou bránou vo Westminsterskom opátstve v Londýne. Jej socha stojí od apríla 2015 aj v katedrále St. Albans.[24]
Kanonizácia upraviť
Alžbeta bola kanonizovaná Ruskou pravoslávnou cirkvou mimo Ruska v roku 1981 a v roku 1992 moskovským patriarchátom ako svätá mučeníčka Alžbeta Fiodorovna. Jej hlavné svätyne sú kláštor sv. Marty a Márie, ktorý založila v Moskve, kostol Márie Magdalény na Olivovej hore , ktorý spolu s manželom pomáhali stavať a kde sú jej relikvie (spolu s relikviami mníšky Varvary Jakovlevovej).
Rehabilitácia upraviť
Dňa 8. júna 2009 generálny prokurátor Ruska oficiálne posmrtne rehabilitoval Alžbetu Fiodorovnu spolu s ďalšími Romanovcami: Michalom Alexandrovičom, Sergejom Michajlovičom, Jánom Konštantinovičom, Konštantínom Koštantinovičom a Igorom Konštantinovičom. „Všetci títo ľudia boli vystavení represii vo forme zatknutia, deportácie a zadržiavania Čekou bez obvinenia“, uviedol zástupca úradu.
Vyznamenania upraviť
- Hesenské veľkovojvodstvo: Rád zlatého leva, 1. januára 1883[25]
- Ruská ríša: Dáma rádu sv. Kataríny, 1884[26]
Rodokmeň upraviť
Referencie upraviť
- ↑ BARKOWETS KRYLOV, Fedor. Peterhof je sen. [s.l.] : [s.n.], 2001. S. 147-149.
- ↑ RUMUNSKÁ, Mária. Mária, kráľovná Rumunska. [s.l.] : [s.n.], 1934. S. str. 8.
- ↑ RUMUNSKÁ, Mária. Mária, kráľovná Rumunska. [s.l.] : [s.n.], 1934. S. str. 95.
- ↑ a b CG ROHL, John. Mladý Viliam: Cisárov raný život 1859-1888. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 326.
- ↑ BUXHOEVDEN, Sophie. Život a tragédia Alexandry Fiodorovny [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ PACKARD JERROLD, M.. Viktóriine dcéry. New York : St. Martins Griffin, 1998. S. str. 176.
- ↑ RA VIC/ADDU/173/69, QV až Vn z Hesenska. [s.l.] : [s.n.], 7. marca 1880.
- ↑ RUMUNSKÁ, Mária. Mária, rumunská kráľovná. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 93.
- ↑ HERESCH, Elisabeth. Alexandra-tragédia a moc poslednej cárovnej. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ a b P. GERALDI, Julia. Od nádhery k revolúcii. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 126.
- ↑ RADZINSKY, Edward. Mikuláš, posledný cár. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ a b c d Alžbetinej korunovanej cnosti sa obával aj Lenin [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ PAVLOVNA, Mária. Výchova princeznej a spomienky Márie veľkovojvodkyne Ruska. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ Všeruské zemstvo a svoj mest [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ BARKOVETS KRYLOV, Fedor. Posledný Ruský cár Mikuláš II. a jeho rodina. [s.l.] : [s.n.].
- ↑ NELIPA, M.. Vražda Grigoriho Rasputina: Sprisahanie, ktoré zvrhlo Ruskú ríšu. [s.l.] : [s.n.]. S. str. 269-271.
- ↑ NEKTARIOS, Sefres. Vražda veľkovojvodkyne Alžbety [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online. Archivované 2011-07-21 z originálu.
- ↑ DMITRIJ, Shlapenthokh. Francúzska revolúcia a Ruská revolúcia a antidemokratická tradícia: Prípad falošného vedomia. [s.l.] : Transaction Publishers, 1997. ISBN 1-56000-244-1. S. str. 266.
- ↑ SHELLEY, Gerard. Škvrnité kupoly. [s.l.] : [s.n.]. S. 220.
- ↑ GILBERT, Paul. Stále existuje veľa dohadov okolo smrti veľkovojvodkyne Alžbety Fiodorovny [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ BURANOV; CHRUSTALEV. Cárski vrahovia. [s.l.] : [s.n.], 1993. S. 124.
- ↑ BARKOVETS, Fedor Krylov. Peterhof je sen. [s.l.] : [s.n.], 2001. S. 153.
- ↑ STOROČIE PRENESENIA POZOSTATKOV RELIKVII SV. ALŽBETY A VARVARY DO JERUZALEMA OSLAVOVANE V GETSEMANOCH [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ Nové sochy si pripomínajú 900. výročie založenia katedrály v ST. Albans [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
- ↑ "Goldener Löwen-orden", Großherzoglich Hessische Ordensliste (v nemčine), Darmstadt: Staatsverlag. [s.l.] : [s.n.], 1914.
- ↑ a b Genealógia",Hof- und Staats-Handbuch des Großherzogs Hessen. [s.l.] : [s.n.], 1904. S. 2.
- ↑ WHITAKER, Joseph. Almanach pre Rok nášho pána [online]. [Cit. 2024-08-21]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alžbeta Fiodorovna