Arrigo Boito
Arrigo Boito (* 24. február 1842, Padova – 10. jún 1918, Miláno) bol taliansky spisovateľ, básnik, novinár a hudobný skladateľ.
| Arrigo Boito | |
 taliansky spisovateľ, básnik, novinár a hudobný skladateľ | |
| Narodenie | 24. február 1842 Padova |
|---|---|
| Úmrtie | 10. jún 1918 (76 rokov) Miláno |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Arrigo Boito (plné texty diel autora) |
| Commons |  Arrigo Boito |
Životopis upraviť
Arrigo Boito sa narodil ako syn Silveria Boita, maliara, ktorý putoval po Európe a maľoval na zákazku portréty. Matka bola poľská grófka Giuseppina Radolinská s ktorou sa zoznámil pri práci na zákazkách v Poľsku. Obaja sa pohybovali v umeleckých kruhoch, preto neprekvapuje, že aj Arrigo prejavoval umelecké nadanie, a to hneď v dvoch smeroch: v literatúre a v hudbe. V oboch týchto odboroch bol aj po celý život činný. Keď sa v rodine minuli finančné prostriedky, otec opustil manželku aj syna.
Vďaka známostiam získala matka pre syna štipendium a Arrigo mohol začať študovať na milánskom konzervatóriu. Absolvoval v roku 1861 a na ďalšie štipendium odišiel na šesť mesiacov do Paríža, kde sa zoznámil s Victorom Hugom, Hectorom Berliozom, Gioacchino Rossinim a s Giuseppe Verdim. Pre Verdiho napísal text Hymny národov, ktorá bola určená pre Svetovú výstavu v Londýne. Vzťahy medzi oboma umelcami však boli zo začiatku veľmi chladné, pretože Verdi bol veľmi podozrievavý a Boita považoval za svojho nepriateľa. Dôvodom mohol byť Boitov článok z roku 1863 „Óda na talianske umenie“, v ktorom vyzdvihuje hudbu Richarda Wagnera a podrobuje kritike štýl súčasnej talianskej hudby, ktorého vlastenecký ráz považuje za „provinčný“ a žiada, aby sa talianska hudba otvorila svetu.
V tom čase Boito pracoval ako novinár a hudobný kritik pre niekoľko časopisov (La Perseveranza, Il Giornale della Società del Quartetto, Il Politecnico a písal básne a krátke poviedky. Spoločne s Emiliom Pragom viedol „Figaro“ až do roku 1866, kedy sa ako dobrovoľník prihlásil do vojny o nezávislosť.
Zaujatý večnou legendou o Faustovi skomponoval svoju prvú operu na vlastné libreto „Mefistofele“. Opera mala premiéru pod autorovou taktovkou v Teatro alla Scala v Miláne roku 1868 a napriek všetkému úsiliu nakladateľa Ricordiho skončila pamätihodným fiaskom. Došlo k tvrdému stretu medzi Boitovými priaznivcami a odporcami, ktorí mu vytýkali, že opera je úbohou napodobeninou Wagnera. Slávny operný dom sa stal svedkom nezvyklých scén. Obecenstvo hvízdalo, bučalo, dupalo a hystericky kričalo. Boito uprostred vravy dirigoval operu až do konca a ešte na záver pridal smerom k obecenstvu posmešné gesto. Nepokoje sa rozšírili aj do susedných ulíc a po druhom predstavení, keď sa všetko opakovalo, prefekt ďalšie uvádzanie opery kvôli rušeniu verejného poriadku zakázal.
Treba povedať, že pre dvadsaťšesť ročného skladateľa to bol vlastne veľký úspech. Boito sa nevzdal, dielo čiastočne prepracoval a v roku 1875 uviedol novú verziu v Bologni. Prekvapujúco prišiel úspech a nová inscenácia v Miláne roku 1881 sa už obišla bez výtržností a aj tu bola priaznivo prijatá.
Pracoval ešte na dvoch ďalších operách. Operu „Orestiade“ síce dokončil, ale nikdy nebola realizovaná a k opere „Ero e Leandro“ napísal len libreto a niekoľko hudobných náčrtkov. Libreto potom zhudobnili dokonca dvaja hudobní skladatelia. V roku 1879 G. Bottesini a v roku 1897 L. Mancinelli.
Na radu svojho nakladateľa Ricordiho sa napokon sústredil na písanie libriet k operám iných skladateľov. Okrem iného tak vzniklo libreto k opere „La Gioconda“ skladateľa Amilcare Ponchielliho (pod pseudonymom Tobia Gorrio). Svoje vrcholné diela však napísal pre Giuseppe Verdiho, s ktorým sa konečne pomeril. Stalo sa to v čase, kedy Verdi pozmenil svoj kompozičný štýl, ktorý viac zodpovedal Boitovym predstavám, smerom k tesnejšiemu zopätiu hudby a drámy. Spolupráca začala na revízii staršej Verdiho opery Simon Boccanegra. Ich spoločnou prácou vznikli vrcholné diela celej opernej literatúry, posledné Verdiho opery, Otello a Falstaff.
V roku 1887 začal jeho dlhoročný sentimentálny vzťah k herečke Eleonore Duseovej, ktorá sa krátko predtým rozišla s dramatikom d’Annunziom. Pri inscenácii svojej hry dal prednosť Sarah Bernhardtovej. V rokoch 1889 až 1897 bol riaditeľom konzervatória v Parme.
Spoločne s Piotrom Iľjičom Čajkovskijm, Maxom Bruchom a Saint-Saënsom získal v roku 1893 čestný doktorát University of Cambridge. Pri tejto príležitosti pod Čajkovského vedením bola uvedená Boitova opera Mefistofele.
V roku 1912 ho zvolili za senátora. Ďalej pokračoval na kompozícii svojej poslednej opery „Nerone“, ktorú už však nedokončil. Zomrel 10. júna 1918 v Miláne, pochovali ho na cintoríne Cimitero Monumentale. Posledné dejstvo opery Nerone doplnili Antonio Smareglia a Vincenzo Tommasini a opera sa hrala v Teatro alla Scala až v roku 1924 pod vedením Artura Toscaniniho.
Dielo upraviť
Opery upraviť
- 5. marca 1868 - Mefistofele (Teatro alla Scala, Miláno)
- 4. októbra 1875 - revidovaná verzia (Bologna)
- 1. máj 1924 - Nerone (Teatro alla Scala, Miláno)
Operné libretá upraviť
- 1865 - Amleto (Faccio)
- 1873 - Un tramonto (Gellio Benevenuto Coronaro)
- 1875 - La falce (Alfredo Catalani)
- 1876 - La Gioconda (Amilcare Ponchielli)
- 1879 - Ero e Leandro (Giovanni Bottesini; Luigi Mancinelli v roku 1897)
- 1881 - Simon Boccanegra (Giuseppe Verdi – prepracovaná verzia)
- 1887 - Otello (Giuseppe Verdi)
- 1893 - Falstaff (Giuseppe Verdi)
- 1927 - Basi e bote (Riccardo Pick Mangiagalli)
- Semira (Luigi San Germano - nerealizované)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arrigo Boito
