Cibuľová polievka
Cibuľová polievka je polievka francúzskeho pôvodu (soupe à l'oignon). Jej recepis je známy už od čias Rímskeho impéria v Galii. Na jej prípravu potrebujeme už hotový mäsový vývar, biele suché víno, olivový olej, veľkú cibuľu nakrájanú na dlhšie rezance, krajce chleba opečené na oleji, tvrdý strúhaný syr (gruyère alebo ementál alebo parmezán), muškátový oriešok a kúsok masla. Solíme len nepatrne. Polievka má konzumujúceho zohriať, preto je tam trochu vína. Konzumuje sa aj pitím z bujónovej šálky, keď sa predtým vyje hrianka. Základná chuť polievky pozostáva z chute skaramelizovanej cibule, vínneho buketu a vývaru.
Vo Francúzsku sa obvykle požíva nielen v domácnostiach ale i v reštauráciách na konci dlhšej nočnej hostiny s alkoholom, aby si konzument napravil zažívanie a prebral sa. Požíva sa pitím z bujónovej šálky.
Vo Francúzsku sa varí aj v ešte jednoduchšom variante, kedy sa použije do nej len voda, cibuľa, tuk a chlieb. Recept kráľovského dvora uvádza aj víno, skaramelizovaný cukor a mäsový vývar.
História cibuľovej polievky upraviť
Jedna z legiend o tejto polievke hovorí, že recept vymyslel kráľ Ľudovít XV. V noci dostal hlad a zašiel si sám do kuchyne čosi zjesť. Zmiešal dokopy ingrediencie, ktoré tam našiel (cibuľa, maslo a šampanské) a vznikla z toho francúzska cibuľačka. Iná legenda pripisuje vynález cibuľačky kráľovi Ľudovítovi XIV.
História cibuľovej polievky je spojená aj s osobou Nicolasa Apperta, vynálezcu konzervy, ktorý bol kuchárom a špecialistom na zaváranie. Učil sa u svojho otca v „Hôtel du Palais Royal“ a tiež v iných významných kuchyniach v meste Châlons-en-Champagne, napr. v „Hôtel de La Pomme d′Or“. Do tohto hostinca dochádzal pravidelne vojvoda Lotrinský, exkráľ Poľska Stanislav Lesczyński po ceste do Versailles, aby navštívil svoju dcéru kráľovnú Máriu, manželku Ľudovíta XV. Jedného večera mu naservírovali cibuľovú polievku, ktorú ohodnotil ako tak delikátnu a jemnú, že nechcel pokračovať v ceste bez toho, aby sa sám nenaučil uvariť ju. Veličenstvo zahalené do županu zišlo do kuchyne a nechalo si pripraviť pred vlastným zrakom toto jedlo. Nicolas Appert mu ju venoval pomenujúc ju Cibuľová polievka podľa Stanislava (Soupe à l'oignon à la Stanislas) a recept publikoval vo svojej knihe Kniha všetkých domácností alebo spôsob konzervovania počas viacerých rokov všetkých živočíšnych a rastlinných zložiek v roku 1831 v tomto približnom znení:
Oddelí sa kôrka zvrchu chleba, rozkrája sa na kúsky a vloží do pece z obidvoch strán. Keď sú kúsky teplé, potrú sa čerstvým maslom a znovu sa vložia do pece, kým sa mierne neugrilujú z oboch strán. Potom sa vložia do taniera, kým sa usmaží cibuľa, obvykle tri veľké, na čerstvom masle do zlatista, čo sa dosiahne tak, že sa neustále mieša. Pridajú sa kúsky chleba a mieša sa to, až kým cibuľa nezhnedne. Potom sa všetko podleje vriacou vodou, pridajú sa ostatné prísady a potrebná voda a nechá sa variť na miernom ohni štvrť hodiny pred podaním.
História nehovorí, či jedného dňa vo Versailles Stanislav pripravil túto polievku svojmu zaťovi, kráľovi Francúzska.
Spoločnosť večerania cibuľovej polievky upraviť
Táto spoločnosť pozostávajúca z 20 členov existovala v období Reštaurácie (1814). Členovia sa schádzali každý tretí mesiac, aby povečerali, začínajúc vždy cibuľovou polievkou. Boli povinní sa schádzať dovtedy, kým každý z nich nevstúpil do Francúzskej akadémie, čo sa dokonalo v roku 1845.
Slovenský variant upraviť
Namiesto mäsového vývaru použijeme hotový zeleninový bujón z kocky a vody, víno vynecháme a olej zameníme bravčovou masťou. Cibuľu použijeme. Na hrianky nasypeme strúhaný oštiepok. Zapečieme v bujónových šálkach. Na dochutenie polievky použijeme 4 cl borovičky.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Cibuľová polievka
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Soupe à l'oignon na francúzskej Wikipédii.
