Dejiny Anglicka
Dejiny Anglicka sú podobné dejinám Británie do doby vpádu Sasov. V prehistorickom období bol postavený komplex menhirov a kamenných kruhov v Stonehenge. V dobe rozkvetu Rímskej ríše ovládali Britániu Rimania. Ich vláda trvala až zhruba do roku 410 a za ich panovania vzniklo niekoľko kráľovstiev. Neskôr získali kontrolu nad Anglickom Anglosasi. V období okolo roku 800 sa ostrov stal terčom nájazdov Vikingov. V roku 1066 do Anglicka vpadli a ovládli ju Normani. Počas renesancie vládli v Anglicku Tudorovci. Anglicko ovládlo Wales v 12. storočí a na začiatku 18. storočia sa spojilo so Škótskom.
Ranná história upraviť
Archeologické nálezy signalizujú, že oblasť južnej Británie bola osídlená skôr než ostatné časti ostrova. Dôvodom boli priaznivejšie klimatické podmienky v dobách medzi jednotlivými ľadovými dobami. Prvá historická zmienka o tomto území pochádza z Massaliote Periplus, námorníckej príručky pochádzajúcej asi zo 6. storočia pred Kr., i keď obchodné a kultúrne spojenie existovalo už dávno predtým. Pytheas z Massalie popísal svoju obchodnú cestu na ostrov asi v roku 325 pred Kr.
Neskorší autori napríklad Plínius starší alebo Diodoros Sicílsky sa zmieňujú o dovoze cínu z juhu Británie, ale existuje len málo historických prameňov o živote ľudí na ostrove z tej doby. Tacitus napríklad uvádza, že rozdiely v jazyku používanom na ostrove a v južnej Galii nie sú veľké a podobné sú i telesné proporcie.
Rimania upraviť
Rimania vpadli pod vedením Julia Caesara do Británie najprv neúspešne v roku 55 pred Kr. a potom úspešne nasledujúci rok. Do ovládnutia Británie Rimanmi bol počet obyvateľov relatívne stabilný a ich jazykom bola keltčina. Druhá invázia Rimanov bola začatá v dobe vlády cisára Claudia v roku 43. Počas nasledujúcich 40 rokov Rímska ríša ovládla Anglicko, Wales a väčšiu časť nížin Škótska a ich vláda trvala zhruba do roku 410.
Anglosasi upraviť
V dobe po odchode Rimanov okolo roku 410 začali Anglicko osídľovať germánske kmene označované spoločným názvom Anglosasi. Boli to Jutovia (osídľovali Kent, Isle of Wight a časť pobrežia Hampshire), Sasi (v oblastiach na juh od Temže, v Essexe a Middlesexe) a Anglovia (Norfolk, Suffolk, Midlands a sever).
Okolo roku 495 v bitke pri Mons Badonicus porazili Briti anglosaské vojsko a zastavili tak na niekoľko desaťročí ich postup na západ. Anglosaská expanzia pokračovala v 6. storočí i keď informácia o ich postupe nie je doložená historickými záznamami. Jednou z mála dokumentovaných udalostí je bitka pri Deorhame z roku 577, po ktorej Sasi obsadili Cirencester, Gloucester a Bath a získali prístup k Bristolskému kanálu a oddelili tak Britov zo západu od tých vo Walese. Víťazstvo Sasov v bitke pri Chesteri okolo roku 616 podobne rozdelilo Britov vo Walese a v Cumbrii. V polovici 7. storočia vytesnili Anglosasi pôvodných obyvateľov do územia, ktorého hranice zhruba odpovedajú hraniciam súčasného Walesu.
Kresťanstvo a vláda siedmich kráľovstiev upraviť
Kresťanstvo sa medzi Anglosasov začalo šíriť okolo roku 600. Prvým arcibiskupom canterburským bol ustanovený v roku 597 Augustín z Canterbury. V roku 601 Augustín pokrstil anglosaského kráľa Æthelberhta. Kresťanstvo sa potom ďalej rozširovalo v 8. storočí misiami Anglosasov i na kontinent a okolo roku 800 sa stalo prevažujúcim náboženstvom i vo Franskej ríši.
V 7. a 8. storočí sa vplyv a moc presúvala medzi jednotlivé kráľovstvá. Toto obdobie býva označované ako vláda siedmich kráľovstiev. Tento termín je založený na existencii siedmich dôležitých kráľovstiev na juhu Anglicka – Northumbria, Mercia, Kent, Východné Anglicko, Essex, Sussex a Wessex. V strednom Anglicku v tej dobe existovali kráľovstvá Hwice, Magonsaete, Lindsey a Stredné Anglicko.
Vikingovia upraviť
Prvým útokom Vikingov zaznamenaným v Anglosaskej kronike bolo napadnutie kláštora v Lindisfarne v roku 793. Predpokladá sa, že v tej dobe už Vikingovia obsadili Orkneje a Shetlandy. Nájazdy Vikingov boli na krátku dobu odrazené vojskom vedeným Alfrédom Veľkým po bitke pri Edingtone v roku 878 ale ich vplyv silnel a bol významným impulzom pre vytvorenie kráľovstva Alby, ktoré neskôr položilo základ vzniku Škótska. Obsadenie Northumbrie, severozápadnej Mercie a východného Anglicka Vikingmi prispelo k vytváraniu ich osád na tomto území. Na konci obdobia svojej vlády v roku 899 bol Alfréd Veľký jediným nezávislým anglickým kráľom. Ovládal Wessex, prostredníctvom svojho zaťa Ethelreda Merciu a Waleské kráľovstvo ho uznávalo ako svojho ochrancu.
Zjednotenie Anglicka upraviť
Po Alfrédovej smrti v roku 899 nastúpil na trón jeho syn Eduard I. Starší. Ten spolu s Ethelredom začal expanziu a pokračoval v stavbe pevností a opevnených miest podľa otcovho vzoru. Jeho syn Athelstan pokračoval v rozširovaní území svojho vplyvu a bol prvým kráľom, ktorý ovládal celé územie zahrňujúce dnešné Anglicko.
Jeho moc vyvolala odpor medzi ostatnými kráľmi Británie. Rozhodujúcim stretnutím bola bitka pri Brunanburghu, kde Ethelstan porazil zjednotené škótske a vikingské vojská. Toto zjednotenie ale nemalo trvalý charakter a Ethelstanovi následníci Edmund II. a Eadred stratili vplyv nad Northumbriou. Až Edgar dosiahol stabilizáciu kráľovstva v hraniciach dosiahnutých Ethelstanom.
Dáni a vpád Normanov upraviť
Na konci 10. storočia na Anglicko znovu zaútočili severania zo Škandinávie. Ethelred stratil vplyv nad časťou územia v prospech Sweyna, ale po jeho smrti svoju vládu znovu obnovil. Ethelredov syn Edmund II. zomrel krátko po nástupe na trón a kráľom Anglicka sa stal Sweynov syn Knut Veľký. V dobe jeho panovania bolo Anglicko centrom ríše zahŕňajúcej i Dánsko a Nórsko.
Knutovým následníkom sa stal jeho syn, ale v roku 1042 sa stal anglickým kráľom následník domácej dynastie Eduard Vyznávač. Ten zomrel v roku 1066 bez priameho následníka, čo viedlo k sporom medzi tými, ktorí si robili nárok na anglický trón. Po Eduardovej smrti bol menovaný anglickým panovníkom Harold II., ktorý musel vzdorovať nárokom Haralda III. (podporovaného Haroldovým bratom Godwinom), Sweyna II. a Viliama Dobyvateľa.
Pod Haroldovým vedením Angličania porazili Haralda a dánske vojsko v bitke pri Stamford Bridge, ale boli porazení normanským vojskom vedeným Viliamom I. v bitke pri Hastingse. Následný odpor voči Normanom bol potlačený a Viliam bol na Vianoce v roku 1066 korunovaný za anglického kráľa. V nasledujúcich piatich rokoch musel potlačiť povstania v rôznych častiach Anglicka a čeliť dánskej invázii, ale bol úspešný a stabilizoval svoju moc.
Normani upraviť
Ovládnutie Anglicka Normanmi bol dôležitý medzník v histórii Anglicka. Viliam nariadil spísať pozemkovú knihu, ktorá obsahovala súpis obyvateľov, pôdy a nehnuteľností, ktoré vlastnili, aby tak zaistil výber daní. Počas ďalších dvadsiatich rokov prešlo vlastníctvo väčšiny pozemkov do rúk Normanov, ktorí tiež obsadili významné pozície v štátnej správe a cirkvi.
Obdobie stredoveku v Anglicku sa vyznačovalo občianskymi vojnami, medzinárodnými konfliktmi a politickými intrigami medzi aristokraciou a kráľovským dvorom. Anglicko bolo v tej dobe sebestačné v produkcii potravín a jeho hlavným vývozným artiklom bola vlna exportovaná hlavne na kontinent, kde sa z nej tkalo súkno. Anglický textilný priemysel vznikal v 15. storočí a bol základom akumulácie kapitálu.
Henrich I. sa snažil reformovať a stabilizovať kráľovstvo. Jeho zámerom bolo upokojenie rozporov medzi anglosaskou a normanskou časťou spoločnosti. Jeho úsilie bolo vážne narušené po smrti jeho syna Viliama Adelina v novembri 1120. V dobe vlády Štefana III. z Blois došlo k presunu vplyvu na stranu šľachty. Štefan chcel potlačiť výbojných Škótov a Walesanov a tak rozdal veľké množstvo pôdy. Jeho spor so sesternicou Matildou viedol k občianskej vojne v rokoch 1139 až 1153.
Plantagenetovci upraviť
Po smrti Štefanovho syna Eustaca v roku 1153 sa Štefan dohodol s Henrichom z Anjou (neskôr Henrichom II.) na rozdelení vplyvu a na tom, že bude Štefanovým následníkom. Henrich II. rozšíril svoju moc i na Írsko, Škótsko, Wales a niektoré časti Francúzska.
V dobe panovania Henricha II. došlo k návratu moci z barónov na panovníka. Boli obmedzené i niektoré legislatívne právomoci cirkvi v prospech kráľa. V tej dobe nastali i legislatívne zmeny a odklon od feudalizmu. Vytvorila sa tiež vrstva angloangevinskej a angloakvitánskej aristokracie.
_by_English_School.png)
Henrichov následník Richard I. Levie srdce bol značne zaneprázdnený vojnovými konfliktmi v zahraničí. Zúčastnil sa Tretej križiackej výpravy a bránil svoje francúzske teritória proti Filipovi II. Augustovi Jeho mladší brat Ján Bezzemok, ktorý nastúpil po ňom, nebol tak úspešný. Po katastrofálnej porážke v bitke pri Bouvines stratil Normandiu a mnohé ďalšie francúzske územia. Dokázal si tiež znepriateliť vedúcich predstaviteľov šľachty a cirkvi, ktorí ho v roku 1215 prinútili podpísať Magnu Chartu, ktorá legislatívne obmedzila právomoci panovníka.
Jánov syn Henrich III. bol korunovaný iba v deviatich rokoch. Obdobie jeho vlády bolo poznamenané množstvom povstaní a občianskych vojen, spôsobených hlavne neschopnosťou vlády a Henrichovou závislosťou na francúzskom dvore. Jedna z týchto vzbúr vedená Simonom de Montfortom bola dôležitá vznikom jedného z predchodcov parlamentu.
Vláda Eduarda I. bola úspešnejšia. Posilnil svoju moc vydaním mnohých zákonov a zvolal prvý oficiálny Anglický parlament. Podrobil si Wales a dokázal, i za cenu nákladnej vojenskej akcie, podrobiť Škótsko. Jeho syn Eduard II. utrpel v bitke pri Bannockburne porážku, ale boje pokračovali až do začiatku vlády Eduarda III. a skončili podpisom mierovej dohody z Northamptonu v roku 1328, ktorá uznala škótsku nezávislosť.
Eduard III. daroval pôdu mnohým šľachtickým rodinám. Vzhľadom k tomu, že pôda znamenala moc, títo ľudia sa mohli snažiť ovplyvňovať mocenské rozloženie síl na dvore. Arogantné metódy Richarda II. a ich vyvlastnenie v roku 1399 Henrichom IV. zvýšili ich nespokojnosť. Tieto rozpory sa vystupňovali za jeho vlády v roku 1422 vplyvom jeho slabosti a duševnej nestability. Pretože nebol schopný kontrolovať svojich poddaných, začala občianska vojna. Táto vojna je známa ako Vojna ruží a hoci išlo len o malé množstvo malých bitiek, autorita panovníka bola poškodená. Pozíciu dvora sa snažil zlepšiť Eduard IV. a obnova vplyvu kráľa bola dokončená za Henricha VII.
Tudorovci upraviť
Vojna ruží kulminovala víťazstvom relatívne málo známeho Henricha Tudora v bitke pri Bosworthe, kde bol zabitý Richard III. a bolo potvrdené víťazstvom Lancasterovcov. I keď je z historického hľadiska bitka pri Bosworthe považovaná za koniec Vojny ruží, musel Henrich VII. ešte neskôr odrážať snahu dvoch uchádzačov o trón podporovaných rodom Yorkovcov. Prvým z nich bol Lambert Simnel, porazený v bitke pri Stoke, a druhým bol Perkin Warbek obesený v roku 1499 po niekoľkoročnej snahe poraziť kráľa.
Henrich VIII. sa rozišiel s rímskokatolíckou cirkvou kvôli problémom s rozvodom s Katarínou Aragónskou. I keď nebol protestantom, rozkol s pápežom viedol k odklonu Anglicka od katolicizmu. Významnou obeťou tohto rozkolu bol kráľov kancelár sir Thomas More. Nasledovalo obdobie náboženských a politických otrasov, ktoré viedli k anglickej reformácii. Kráľ zrušil kláštory a zabavil väčšinu majetku cirkvi.
Henrich VIII. mal troch potomkov. Prvý nástupcom v roku 1547 bol desaťročný Eduard VI. Jeho strýko Edward Seymour dostal v marci 1547 od Henricha VIII. výsadnú listinu, ktorá mu zverovala veľké pravomoci. Jeho štýl vládnutia bol ale dôvodom vzniku mnohých vzbúr a tak bol regentskou radou nahradený Johnom Dudleyom.
Po smrti Eduarda VI. na tuberkulózu v roku 1553 sa John Dudley snažil presadiť na trón lady Janu Greyovú, ktorú chcel vydať za svojho syna, a uchovať si tak moc. Jeho prevrat bol neúspešný a na trón zasadla, po demonštrácii jej priaznivcov v Londýne, Mária I. Mária bola oddaná katolíčka ovplyvňovaná katolíckym dvorom Španielska a svojim bratancom, rímskym cisárom Karolom V., a snažila sa presadiť v Anglicku obnovu vplyvu katolíckej cirkvi. To viedlo okrem iného k upáleniu asi 300 protestantov. Bola medzi svojimi ľuďmi neobľúbená a príbuzní jej manžela Filipa II. Španielskeho spôsobovali na dvore rozbroje a nespokojnosť. Ako panovník stratila Calais, posledný kus územia na kontinente patriaci Anglicku.
Vláda Alžbety I., ktorá nastúpila na trón po smrti Márie v roku 1558, obnovila v kráľovstve poriadok. Náboženské rozpory, ktoré rozdeľovali spoločnosť od doby Henricha VIII., boli vyriešené oddelením Anglikánskej cirkvi od Vatikánu v roku 1559. Hlavným zdrojom Alžbetiných úspechov bolo vyvažovanie záujmov protestantov a katolíkov. Zabezpečila, aby sa žiadny z týchto smerov nepresadzoval na úkor druhého, aj keď ku koncu svojej vlády zavrhla katolicizmus vplyvom vojny so Španielskom.
Dokázala udržať stabilitu svojej vlády s výnimkou povstania severných grófov v roku 1569, bola úspešná v obmedzení moci starej šľachty a posilňovaní moci svojho kabinetu. Jedna z najznámejších udalostí anglickej vojnovej histórie sa stala v roku 1588 kedy bola španielska flotila – Armada – porazená anglickým loďstvom vedeným sirom Francisom Drakeom, ale vojna, ktorá nasledovala, stála Anglicko veľa síl a prostriedkov a skončila až po Alžbetinej smrti. Alžbetin kabinet pokračoval v diele začatom Thomasom Cromwellom za vlády Henricha VIII., v posilňovaní úlohy vlády, zefektívnení všeobecného práva a správy štátu. V dobe jej vlády a krátko potom sa počet obyvateľov krajiny značne zvýšil, z troch miliónov v roku 1564 na takmer päť miliónov v roku 1616.
V období vlády Tudorovcov sa začali vyjasňovať vzťahy medzi rozsahom moci panovníka a parlamentu, ktorých rovnováha bola predmetom neskoršej občianskej vojny. Niektoré pramene uvádzajú, že kancelár Thomas Cromwell začal Tudorovskú revolúciu, a v dobe kedy bol v úrade sa parlament stal dôležitou inštitúciou. Počas vlády Alžbety jej štátna rada fungovala veľmi efektívne.
17. storočie upraviť
Alžbeta zomrela v roku 1603 bez priameho následníka. Jej najbližším mužským protestantským príbuzným bol kráľ Škótska Jakub VI. Stuart, ktorý sa stal panovníkom Anglicka ako Jakub I. a vládol únii oboch kráľovstiev. Bol prvým panujúcim nad celým územím ostrova Veľkej Británie, aj keď jednotlivé kráľovstvá boli samostatné. Na jeho osobu bolo spáchaných niekoľko neúspešných atentátov, najznámejší je pokus o odpálenie náloží so strelným prachom v budove parlamentu vykonaný katolíkom Guyom Fawkesom, ktorý posilnil antipatie anglickej verejnosti voči katolíkom.
V roku 1607 vybudovalo Anglicko osadu Jamestown v Severnej Amerike. To je považované za začiatok anglickej kolonizácie. Veľa Angličanov sa vysťahovalo do Ameriky z ekonomických aj náboženských dôvodov. Anglickí obchodníci vlastniaci plantáže v teplej južnej oblasti Ameriky obnovili otrokárstvo, na obrábanie svojich polí dovážali otrokov z Afriky a zarábali na predaji surovín (napríklad bavlna a tabak) v Európe. Anglickí obchodníci podieľajúci sa na kolonizácii zarábali čiastky porovnateľné s príjmami bohatých aristokratických rodín v Anglicku a ich bohatstvo vytváralo základy vznikajúcej strednej triedy, ktorá sa domáhala väčšieho politického vplyvu.
Anglická občianska vojna vypukla v roku 1642, najmä ako výsledok rady sporov medzi Jakubovým synom Karolom I. a parlamentom. Porážka kráľovského vojska parlamentaristickými silami v bitke pri Naseby v júni 1645 fakticky zničila panovníkove vojsko. Na začiatku roku 1647 bol Karol I. zajatý parlamentaristickými silami. Podarilo sa mu uniknúť a konflikt pokračoval, aj keď len krátko, pretože parlament ovládal väčšinu krajiny. Kráľ bol znovu zajatý, odsúdený a v januári 1649 popravený. Bola vyhlásená republika a Oliver Cromwell bol v roku 1653 menovaný lordom protektorom. Po jeho smrti ho v tejto funkcii nahradil jeho syn, ale čoskoro odstúpil. Monarchia bola obnovená v roku 1660, keď sa kráľ Karol II. vrátil do Londýna.
Po jeho smrti v roku 1685 nastúpil na trón jeho katolícky brat Jakub II. Katolícky panovník bol pre Angličanov a ich parlament neprijateľný a v roku 1689 bol vyzvaný holandský protestant Viliam III. Oranžský, aby nahradil Jakuba II. Jakub sa pokúsil obnoviť svoju moc vojensky, ale bol v roku 1690 porazený v bitke pri Boyne. V niektorých častiach Škótska a Írska sa skupiny katolíkov snažili o obnovu vlády Jakuba, čo vyústilo do série krvavých, ale neúspešných povstaní. Výsledkom bolo, že akýkoľvek náznak porušenia vernosti Viliamovi bol kruto potlačený. Jakobitská vzbura pokračovala až do polovice 18. storočia kedy bol v roku 1746 porazený posledný katolícky uchádzač o trón, princ Karol Eduard Stuart, v bitke pri Cullodene.
Zjednotenie so Škótskom a Írskom upraviť
Zákon o zjednotení anglického a škótskeho kráľovstva z roku 1707 zrušil anglický i škótsky parlament, vytvoril kráľovstvo Veľkej Británie a parlament Veľkej Británie. Zákon o zjednotení z roku 1800 formálne pričlenil k tomuto kráľovstvu Írsko a od 1. januára 1801 vytvoril Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, ktorého hlavným mestom sa stal Londýn.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Anglicka
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny Anglie na českej Wikipédii.