Dejiny výtvarného umenia

Ukážka prehistorického umenia; jaskynný komplex Lascaux, Francúzsko

Definícia

Ide o históriu výtvarného umenia a jeho históriou podmienené premeny, ktoré sa prejavujú na umeleckých dielach v podobe premien slohu, smeru, názorov, tendencie, atď. Označenie zahrňuje maliarstvo, sochárstvo, grafiku, architektúru a úžitkové umenie.
Dejiny výtvarného umenia sú relatívne samostatnou zložkou všeobecných dejín. Je to veda, ktorá sa zaoberá z umeleckohistorického hľadiska javmi, procesmi a zákonitosťami vzniku výtvarných diel, ich vývojom a ich pôsobnosťou. Dejiny výtvarnej kultúry sa vzťahujú aj k iným pomocným historickým vedám a odborom, napr. k estetike či ikonografii.

Špecifikovanie umenia

Jednotlivé etapy dejín výtvarného umenia sa dajú špecifikovať:

• časovo (stredoveké umenie...)
• miestne (byzantské umenie...)
• iným spôsobom (nástenné maliarstvo, archaické grécke sochárstvo...)

Praveké výtvarné umenie

Praveké umenie je označenie umenia paleolitu, neolitu a eneolitu, bronzovej a železnej doby. Predstupňom sú prvé abstraktné kruhové symboly rôzneho zoskupenia.

Vznik maliarstva a sochárstva súvisel s rituálmi a mágiou spoločnosti lovcov (napr. jaskynné maľby, jaskynné reliéfy, sošky zvierat). K najstarším pamiatkam patria skalné maľby z južnej Afriky. V Namíbii objavili archeológovia kamenné platne staré 26 000 až 19 000 rokov, s čiernymi a červenými maľbami zebier a nosorožcov. Maľby na skalách sa našli aj v centrálnej rovníkovej Afrike. V Európe sú známe najmä jaskynné maľby z lokalít Lascaux vo Francúzsku ktoré sú staré 17 000 rokov a Altamira v Španielsku, staré 14 000 rokov. Jaskynné maľby znázorňujú kone, bizóny, nefigurálne kresby čiar a bodov, odtlačky rúk. V strednej a východnej Európe sa objavujú plastiky žien a zvieracie sošky koní, bizónov a mačiek (20 000 - 15 000 rokov pred naším letopočtom). U nás k významným pamiatkam pravekého umenia patrí napríklad soška Venuše z Moravian.

Praveká architektúra je pravdepodobne záležitosťou mladšou (neolit, megalitické stavby.Architektúra v zmysle tvorby vnútorného priestoru v preddejinnej epoche ešte neexistovala. Pri obradných jaskyniach možno hovoriť iba o akustickom priestore. V neolite však vznikajú prvé sídliská z dostupného materiálu. Na Blízkom východe používali utlačenú hlinu alebo sušené tehly, v severnom Taliansku sú zvyšky kolových stavieb s vodnou priekopou, na Pyrenejskom polostrove sú mohutné zvyšky hradieb, v strednej a východnej Európe sa stavali pozdĺžne domy z dreva a hliny. Monumentálne staviteľské chápanie sa objavuje až pri megalitických stavbách, ktoré sa zachovali v dlhej línii od Japonska a Indie, cez Rusko po Anglicko (3. - 2. tisícročie pred naším letopočtom). K najčastejším stavbám patria menhir, dolmeny a kromlechy. Ich názvy pochádzajú z keltčiny, samostatné stavby sú ale staršie a Kelti ich pravdepodobne iba druhotne využívali. K najznámejším megalitickým stavbám patrí kromlech v Stonehenge v Anglicku, kruhová stavba náboženského účelu, zostavená zo zvislých kameňov preložených bremenom. Architektúra v pravom zmysle slova sa zrodila až vo veľkých starovekých kultúrach Mezopotámie a v Egypte.

Staroveké umenie

Hlavným a dominantným umením starovekých kultúr bola architektúra. Maliarstvo a sochárstvo boli spočiatku doplnkovými druhmi umenia. Tvorili s architektúrou úplnú slohovú jednotu. K najznámejším starovekým stavbám patria egyptské pyramídy (Giza) a chrámové komplexy (Karnak, Luxor, Abú Simbel).

Na európskom kontinente reprezentuje staroveké umenie grécka a rímska antika. Mostom medzi antickou Európou a starovekým Orientom sú tri bájne egejské kultúry – krétska, mykénska a maloázijská. Ich architektúra ovplyvnila aj neskoršiu grécku tvorbu. V architktúre antického Grécka rozoznávame tri svojbytné slohy: dórsky, iónsky a korintský, na ktoré v rímskom období nadväzuje sloh kompozitný spájajúci prvky iónskeho a korintského slohu. Jedinečnou súčasťou svetového kultúrneho dedičstva je aj antické sochárstvo a maliarstvo.

Antické sochárstvo a maliarstvo

Východisko k nemu tvorí antropocentrizmus. V sochárstve i maliarstve, na rozdiel od ostatných oblastí gréckej tvorivosti, sa ideál človeka zhmotňuje najzreteľnejšie. Sochy postupne ožívajú z egyptskej strnulosti, tzv. krásny sloh a anatomickú dokonalosť obdivujeme dodnes. Z výrazu tvárí sa značí hnev i radosť zo života. Bohovia, mladí atléti, krásne postavy žien dokazujú zmysel pre harmóniu a majstrovstvo gréckych sochárov. Predstavitelia sochárstva toho obdobia sú napríklad Feidias (Diova socha, Athéna v Parthenone), Myrón (Diskobolos), Polykleitos (Doryforos a Diadúmenos), Praxiteles (Afrodita, Odpočívajúci Satyr). Väčšina rímskych sochárov čerpala z Praxitela. Maliarstvo nemalo možnosť pretrvať v toľkých výborných kópiách Rimanov ako sochárstvo. Okrem jedinečného nálezu vykopávok v Pompejách sa zachovalo iba niekoľko vzácnych nástenných malieb a mozaík. Významná je maľba na vázach, jej námetom boli výjavy zo života bohov, národné dejiny a Homérove eposy.

Stredoveké umenie

Konvenčne sa takto označuje európske umenie obdobia medzi sťahovaním národov a renesanciou (5. - 6. storočie až prvá tretina 16. storočia).

Epocha stredoveku zahŕňa niekoľko období vývoja umenia:

• obdobie raného stredoveku (umenie predrománske-predkarolínske, karolínske, otonské),
• obdobie vrcholného stredoveku (románske a gotické),
• obdobie neskorého stredoveku (neskorogotické umenie).

Pod pojmom stredoveké umenie býva tiež zaraďované byzantské umenie a umenie východných Slovanov. Stredoveké umenie úzko súvisí s etablovaním a rozšírením kresťanstva na európskom kontinente. Jeho veľká časť je venovaná sakrálnej tvorbe (chrámy), ale tá má svoj pendant aj v dielach svetského charakteru (hrady, opevnenia, mestské budovy). Spojilo, rozvíjalo a pretváralo odkaz grécko-helénskej a starokresťanskej výtvarnej tradície pod silným vplyvom z východu (najmä z Malej Ázie). V dobe najväčšieho rozmachu zasahuje až do severnej Afriky a Talianska (Ravenna). Zároveň je dôležitou etapou európskeho slohového vývoja v stredoveku. Najdokonalejšou stavbou je Chrám Božej Múdrosti (Hagia Sophia) v Carihrade. Byzantská architektúra kombinovala centrálny typ sakrálnej stavby s pozdĺžnym a vytvorila vplyvný typ paťkupolového kostola. Výzdoba chrámového interiéru má pevné pravidlá, uplatňuje sa v nej monumentálna mozaika, nástenná maľba a ikona.

Umenie novoveku

Pojem novovek sa vyznačuje výraznou ambivalentnosťou. Jeho počiatok býva rôznymi historickými školami datovaný odlišne. Najčastejšie sa vymedzuje ako epocha dejín ľudstva prichádzajúca po stredoveku (čo nie je v jednotlivých častiach Európy zhodné) a nasledovaná najnovšími dejinami (čiže od roku 1500 – 1640 až po 19. storočie). Najvýznamnejšími slohmi tohto obdobia sú renesancia vyúsťujúca do manierizmu, barok, nazývaný tiež jezuitský sloh, rokoko s jeho záľubou v hravosti a dekoratívnosti, ktoré neskôr ustupujú klasicizmu. Klasicizmus nadväzujúci na čistotu antických a renesančných foriem prechádza v období Napoleona Bonaparteho do slohu nazývaného empír.

Umenie 19. a 20. storočia

Klasicizmus, preromantizmus, romantizmus a realizmus tvoria základ prvej polovice 19. storočia. Ani jeden z nich však nemožno nazvať slohom v pravom zmysle slova. Paralelne vznikajú nové prúdy, v ktorých sa objavujú prvky predchádzajúcich období, preto sa označujú ako pseudoslohy (neogotika, neorenesancia, neobarok, atď.).

Silnou oblasťou preromantizmu a romantizmu sa stáva maliarstvo. Romantizmus vychádzajúci z pozícií meštianstva narušuje sústavu hodnôt, ktoré priniesol klasicizmus. Proti racionalizmu stavia cit a vášne. Rozvíja sa krajinomaľba, historická maľba, ožíva sakrálna tvorba, rôzna figurálna tvorba inšpirovaná ľudovou poéziu, drámou, hudbou ale aj politickým dianím (Eugène Delacroix, Francisco Goya, Turner, Josef Mánes).

Protikladom romantických vášní je realizmus, ktorý, podľa G. Planchea, nie je výsledkom imaginácie, ale obmedzuje sa na čo najpodrobnejšie a najdôkladnejšie pozorovanie skutočnosti. Medzi predstaviteľov patria Honoré Daumier, G. Coubert).

Koncom 19. storočia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstaviteľ moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storočia – kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, opart, kinetické umenie a ďalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.