Dočasné štátne zriadenie

Dočasné štátne zriadenie (po česky Prozatímní státní zřízení) bol oficiálny názov londýnskej exilovej vlády počas existencie Protektorátu Čiech a Moravy a existencie vojnovej Slovenskej republiky počas druhej svetovej vojny. Ustanovil ho 9. júla 1940 Česko-slovenský národný výbor, založený 17. novembra 1939 v Paríži.

Dočasné štátne zriadenie Československá republika ↓ 1939 – 1945 ↓ vlajka znak
Hymna: Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska
Motto: Pravda vítězí/Pravda víťazí
Geografia
Hlavné mesto	Praha (de iure) Paríž (1939–1940) Londýn (1940–1945)
Obyvateľstvo
Jazyky	čeština, slovenčina
Štátny útvar
Štátne zriadenie	exilová vláda
Vznik	21. marca 1939 (vznik Ústredného výboru zahraničnej akcie)
Zánik	28. októbra 1945 (ustanovujúca schôdza Dočasného národného zhromaždenia)
Predchádzajúce štáty: Druhá česko-slovenská republika Protektorát Čechy a Morava Slovenská republika (1939 – 1945) Nacistické Nemecko Maďarské kráľovstvo Nástupnícke štáty: Tretia česko-slovenská republika

Predsedom exilovej vlády bol Jan Šrámek, pre obe obdobia: 21. júl 1940 – 12. november 1942 a 12. november 1942 – 5. apríl 1945.

Do obdobia dočasného štátneho zriadenia patrí aj obdobie dočasného výkonu štátnej moci na oslobodenom území do obnovenia republiky v októbri 1945.

Dejiny

Medzinárodné pozadie a vznik exilovej reprezentácie

Necelý týždeň po prijatí Mníchovskej dohody, 4. októbra 1938 vymenoval prezident Edvard Beneš novú (v poradí druhú) vládu na čele s generálom Syrovým a vzápätí abdikoval. 22. októbra potom odletel pravidelnou linkou do Londýna a neskôr do Spojených štátov, kde prednášal na univerzite v Chicagu. Po vyhlásení Slovenského štátu, okupácii českých krajín Nemeckom a Podkarpatskej Rusi Maďarskom bolo zrejmé, že západná politika appeasementu nemôže zastaviť nacistickú rozpínavosť a západné štáty začali prehodnocovať svoj postoj voči Hitlerovi. Britský predseda vlády Chamberlain sa v parlamente vyjadril: "Po prvý raz pristupujú Nemci k vojenskému obsadeniu územia obývaného ľudom, ku ktorému nemajú rasový vzťah. Tieto udalosti musia nutne narušiť medzinárodnú situáciu". Vlády Británie i Francúzska adresovali Nemecku protest, rovnako tak aj Sovietsky zväz (ten však neskôr, po podpise paktu Ribbentrop-Molotov dočasne zmenil stanovisko a 17. novembra 1939 bol česko-slovenský veľvyslanec v Moskve Zdeněk Fierlinger zbavený diplomatického statusu).

Po likvidácii Česko-Slovenska sa Nemecko zameralo na Poľsko; 28. apríla Hitler vypovedal zmluvu o neútočení (odôvodnené predovšetkým sporom o Slobodné mesto Gdansk) a 1. septembra 1939 Nemecko prepadlo Poľsko, čím sa oficiálne začala druhá svetová vojna, 3. septembra vyhlásili Nemecku vojnu Británia a Francúzsko, ale bez konkrétnych činov. 17. septembra bolo Poľsko obsadené aj Sovietskym zväzom z východu (po Curzonovu liniu ) a do začiatku októbra bolo rozdelené medzi Nemecko a ZSSR.

Po obsadení Česko-Slovenska čs. veľvyslanec v Paríži Štefan Osuský odmietol rešpektovať okupáciu a vydať vyslanectvo nemeckým zástupcom (podobne ako Zdeněk Fierlinger v Moskve, Vladimír Hurban v USA a ďalší). Väčšina československých diplomatov, ktorí sa nezmierili s okupáciou, ako aj vojaci a politici, ktorí utiekli z okupovaných českých krajín či Slovenska a zapojili sa do odboja, uznávala potrebu jednotného vedenia. Mnohí (napríklad Fierlinger, Moravec, Ingr) považovali za prirodzené, aby sa hlavou odboja stal bývalý prezident Beneš, no jeho autorita nebola bez pochýb. Najmä nektorí vojaci Beneša vinili z oslabenia štátu, čo viedlo k okupácii, niektorí mali vlastné ambície stať sa vodcami odboja, a Beneša nemali radi ani politickí predstavitelia krajín, v ktorých sa odboj organizoval, lebo skôr sa podieľali na politike appeasementu. Benešovými najväčšími rivalmi zo začiatku boli vyslanec Osuský v Paríži a generál Prchala vo Varšave, no ich autorita sa opierala o vládnuce kruhy v Paríži respektíve vo Varšave a neskôr upadla, keďže tieto krajiny boli samy okupované Nemeckom.

Situácia československého odboja sa výrazne zlepšila po vypuknutí vojny. Vyslanec Osuský 2. októbra 1939 podpísal s Francúzskom dohodu o vytvorení česko-slovenskej armády vo Francúzsku. Veliteľom prvej čs. divízie sa v januári 1940 stal generál Rudolf Viest. V Paríži sa tiež 17. októbra dohodli Edvard Beneš, Jan Šrámek, Štefan Osuský, generál Sergej Ingr, generál Rudolf Viest, Hubert Ripka a Eduard Outrata (a neskôr aj Juraj Slávik) na vzniku Česko-slovenského národného výboru. O mesiac neskôr je národný výbor vytvorený a uznaný francúzskou vládou. Britská vláda uznala Čs. národný výbor 20. decembra. Na jar 1940 došlo k presunu čs. predstaviteľov z Francúzska do Anglicka; 10. mája začalo Nemecko ťaženie voči Francúzsku, boli prepadnuté a okupované tiež Holandsko, Belgicko a Luxembursko. Čs. divízia sa zapojila do vojny a po porážke Francúzska bola časť česko-slovenských jednotiek evakuovaná do Británie. Počas nasledujúceho obdobia vojny sa spomedzi čs. vojakov v Anglicku zapájali do bojov predovšetkým letci.

Exilová vláda v Londýne

Propagandistický plagát československého exilového vojska v Londýne. Podobizeň vojaka použitá ako podklad plagátu je čatár Jan Hrubý, jeden z účastníkov atentátu na Heydricha, ktorý padol v krypte kostola sv. Cyrila a Metoda 18. júna 1942.

9. júla bolo v Londýne vytvorené Česko-slovenským národným výborom dočasné štátne zriadenie a jeho predstaviteľmi sa stali dočasná vláda, ktorej predsedom bol Jan Šrámek, prezident E. Beneš a štátna rada. Štátna rada česko-slovenská ako poradný orgán prezidenta Beneša (kvázi-parlament) bola vytvorená 21. júla. Jej prvým predsedom bol Rudolf Bechyně (1940 – 1941), neskôr Prokop Maxa (1941 – 1945). V ten istý deň uznala čs. exilovú vládu aj Veľká Británia, no uznanie neobsahovalo vyhlásenie o nulite Mníchovskej zmluvy. Beneš sa však snažil o dosiahnutie uznania kontinuity exilovej vlády s prvorepublikovou.

18. júla 1941, už po prepadnutí Sovietskeho zväzu, došlo k úplnému uznaniu česko-slovenskej exilovej vlády zo strany Sovietskeho zväzu zmluvou podpísanou Zdeněkom Frilingerom a Molotovom. Okrem toho garantovala predmníchovské hranice. 31. júla predbežne exilovú vládu uznali aj Spojené štáty. Zmluvou so Sovietskym zväzom bola vyjadrená kontinuita s prvou republikou a neplatnosť Mníchovskej dohody.

Zásadný vplyv na uznanie nulity Mníchova zo strany západných spojencov mala Operácia Antropoid, atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha zorganizovaný exilovou vládou, a najmä jeho dôsledky – následný teror a represálie rozpútané na okupovaných územiach, popravy česko-slovenských vlastencov a vypálenie obcí Lidice a Ležáky. Veľká Británia vyhlásila neplatnosť Mníchovskej dohody 5. augusta 1942 a Francúzsky národný výbor Charlesa de Gaulla 29. septembra.

Od konca roku 1941 sa tiež formovali česko-slovenské jednotky v Sovietskom zväze v Buzuluku, ktoré boli v januári 1943 nasadené pod velením Ludvíka Svobodu do oslobodzovacích bojov na východnom fronte. Dr. Edvard Beneš podpísal 12. decembra 1943 v ZSSR zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.

V auguste 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie (ktorého sa ako člen exilovej reprezentácie zúčastnil napr. gen. Viest) a východný front sa posunul k česko-slovenským hraniciam na jeseň 1944. Prezident Beneš, Jan Masaryk a ďalší predstavitelia exilu v Londýne začiatkom roku 1945 rokovali so zástupcami komunistického odboja v Moskve (Klement Gottwald, Rudolf Slánský) o povojnovom usporiadaní Česko-slovenskej republiky.

Ukončenie činnosti

Dočasné štátne zriadenie bolo formálne ukončené zvolením Dočasného Národného zhromaždenia. Už predtým, od 5. apríla 1945, keď bol vyhlásený Košický vládny program, ho ale nahradil Fierlingerov Národný front Čechov a Slovákov, založený v Moskve v marci 1945.

Zoznam 300 zvolených členov DNZ bol vydaný vo vyhláške č. 333/1945 Úradného listu I o výsledku voľby do Dočasného Národného zhromaždenia.

Benešove dekréty

V „dobe neslobody (30. október 1938 – 4. máj 1945), keď bol riadny výkon česko-slovenskej štátnej moci znemožnený“, vydala londýnska exilová vláda aj súbor právnych predpisov Dekréty prezidenta republiky skrátene označovaných ako „Benešove dekréty“; formu Dočasného štátneho zriadenia upravovali:

1. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 21. júla 1940 o ustavení Štátnej rady ako poradného zboru dočasného štátneho zriadenia Česko-slovenskej republiky (číslo 1 Úradného vestníka česko-slovenského, vydávaného v Londýne, zo dňa 4. decembra 1940)
2. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 15. októbra 1940 o dočasnom výkone moci zákonodarnej (číslo 2 Úradného vestníka česko-slovenského); republikovaný pod č. 20/1945 Zb.
3. ústavný dekrét prezidenta republiky zo dňa 3. augusta 1944 o obnovení právneho poriadku (číslo 11 Úradného vestníka česko-slovenského, roč. V, č. 3, vydaného v Londýne dňa 14. novembra 1944); republikovaný ako príloha vyhlášky ministra vnútra č. 30/1945 Zb. zo dňa 27. júla 1945 o platnosti ústavného dekrétu prezidenta republiky zo dňa 3. augusta 1944, č. 11 Úr. vest. čsl., o obnovení právneho poriadku.

Ústavný zákon č. 57/1946 Zb. zo dňa 28. marca 1946, ktorým sa schvaľujú a prehlasujú za zákon dekréty prezidenta republiky, dočasné štátne zriadenie a jeho dekréty ratihaboval (dodatočne, so spätnou platnosťou schválil). Ústava z roku 1920, §54 však predpokladala puristicky ratihabíciu jednotlivých dekrétov a nie celého súboru.

Externé odkazy

• czechsinexile.org – o čs. exilovej vláde 1940 – 1945 v Anglicku (v češtine)