Douglas TBD Devastator

Douglas TBD Devastator bol americký torpédový bombardér, vyvinutý v polovici 30. rokov 20. storočia, ktorý slúžil na lietadlových lodiach U.S. Navy v dobe druhej svetovej vojny. Vo svojej dobe patril Devastator k technicky najpokročilejším strojom U.S. Navy, ale keďže vznikol v dobe veľkých pokrokov v letectve, bol už v dobe útoku na Pearl Harbor pomerne zastaraný.

TBD Devastator
Douglas TBD-1 Devastator letky VT-6 z lietadlovej lode USS Enterprise v predvojnovej kamufláži, 1938
Typ	Torpédový bombardér
Výrobca	Douglas Aircraft Company
Prvý let	15. apríla 1935
Zavedený	3. augusta 1937
Vyradený	1944
Charakter	vyradený
Hlavný používateľ	United States Navy
Výroba	1937 – 1939
Vyrobených	130
Letecký portál

Typ sa zúčastnil operácií na začiatku vojny, z ktorých najvýznamnejšie bolo jeho nasadenie v bitke v Koralovom mori, kde sa podieľal na potopení japonskej lietadlovej lode Shóhó a predovšetkým v bitke o Midway. Tu nasadené stroje boli ťažko zdecimované japonskou obranou a Devastator bol v službe urýchlene nahradený typom TBF Avenger.

Vznik a vývoj

Prvý prototyp XTBD-1 počas letu, 1935

Špecifikácie na vývoj nového palubného lietadla pre U.S. Navy, schopného ako klasického tak torpédového bombardovania, boli vydané 30. júna 1934. Nový typ mal nahradiť dvojplošné palubné bombardéry typov Martin MB-2 a Great Lakes TG-2. V súťaži projekt Douglasu porazil konkurenčný plavákový typ Hall XPTBH-2 a typ Great Lakes XTBG-1, u ktorého firma znovu použila už nevyhovujúcu dvojplošnú koncepciu, vylepšenú iba o zaťahovací podvozok.

Prvý prototyp XTBD-1 na zemi, 1935

Prvý prototyp XTBD-1, poháňaný provizórne motorom Pratt & Whitney XR-1830-60 Twin Wasp s výkonom 800 hp, po prvýkrát vzlietol 15. apríla 1935. Prototyp potom prešiel radom testov, vrátane 13 štartov a pristávaní na palube lietadlovej lode USS Lexington v decembri roku 1935 (prvé pristátie prebehlo 5. decembra 1935). Koncom decembra sa potom lietadlo vrátilo späť k výrobcovi, ktorý na ňom previedol niektoré úpravy. Predovšetkým bol pôvodný kryt kabíny nahradený novým, ďaleko klenutejším, ktorý posádke poskytoval lepší výhľad. Po roku testy prototypu pokračovali, ale medzitým už bolo lietadlo dňa 16. januára 1936 prijaté do výzbroje U.S. Navy a dňa 3. februára 1936 bola objednaná séria 114 kusov (samotný prvý prototyp bol aj naďalej používaný k testom a v roku 1943 zošrotovaný).

Výroba typu začala v roku 1937 a prvý sériový kus vzlietol 25. júna 1937. Sériové modely sa líšili predovšetkým novým krytom pilotnej kabíny, chladičom oleja, premiestneným pod pravé krídlo a silnejším motorom Pratt & Whitney R-1830-64.

Jediný kus plavákovej verzie TBD-1A v roku 1939

Okrem štandardnej palubnej torpédovej verzie vznikol ešte prototyp plavákového torpédového bombardéra TBD-1A. Ten si americké námorníctvo v roku 1939 objednalo pre pobrežnú obranu a operácie zo základní v Pacifiku. Pre prestavbu na verziu TBD-1A bol v júni 1939 vyčlenený jeden sériový Devastator, u ktorého bol pôvodný podvozok nahradený dvojicou celokovových plavákov. Použité torpédo bolo toho istého typu, ako u sériových strojov. Pri skúškach bolo lietadlo hodnotené kladne (rýchlosť vplyvom vyššieho odporu poklesla o 30 km/h). Záujem o plavákové Devastatory malo aj Holandsko, ich dodávke ale zabránila okupácia krajiny Nemeckom. Záujem o lietadlo medzitým stratilo aj U.S. Navy, a preto zostalo u jediného prototypu, ktorý bol až do septembra roku 1943 používaný pre rôzne skúšky (predovšetkým používaných torpéd Bliss–Leavitt Mark XIII).

Devastator získal v rámci U.S. Navy niekoľko prvenstiev. Bol prvým bežne používaným celokovovým jednoplošníkom na lietadlových lodiach. Ako prvý mal plne zakrytú kabínu a hydraulicky sklápateľné krídla.

Konštrukcia

Koncepciou sa jednalo o robustný jednomotorový celokovový dolnoplošník s pološkrupinovým trupom a krytou kabínou trojčlennej posádky. Lietadlo poháňal štvordobý vzduchom chladený hviezdicový štrnásťválec Pratt & Whitney R-1830-64 Twin Wasp s výkonom 900 hp, ktorý roztáčal trojlistovú nastaviteľnú vrtuľu Hamilton Standard. Podvozok lietadla bol zaťahovací, hlavné podvozkové nohy sa zaťahovali smerom dozadu a ich kolesá aj po zatiahnutí podvozku vyčnievali z profilu krídla. Pred pevným ostrohovým kolesom sa nachádzal pristávací hák pre pristátie na lietadlovej lodi.

Krídlo lietadla bolo dvojnosníkové s kovovým poťahom, ktorý tvoril u vonkajších častí krídiel pre lietadlo charakteristický jemne zvlnený duralový plech, ktorý mal zvýšiť pevnosť krídla. Horizontálne aj vertikálne pohyblivé plochy boli potiahnuté plátnom. Krídla sa sklápali smerom dohora a mali horizontálne pohyblivé plochy a klapky.

Trojčlenná posádka sedela pod dlhým krytom, ktorý tvoril takmer polovicu dĺžky lietadla. Prvý bol pilot, uprostred sedel bombometčík a na konci kokpitu bol radista, ktorý obsluhoval aj zadný guľomet. Bombometčík používal zameriavač typu Norden XV-3, ale v prípade, že lietadlo letelo na torpédovú misiu, skladala sa dvojčlenná posádka iba z pilota a radistu/strelca.

Obranná výzbroj lietadla sa skladala z pevného synchronizovaného guľometu M2 Browning kalibru 7,62 mm (v niektorých prípadoch bol inštalovaný guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm) a pohyblivého guľometu strelca. Strelec bránil zadnú polosféru lietadla jedným pohyblivým guľometom M2 Browning kalibru 7,62 mm, umiestneným na obežnom kruhu. Pre streľbu bolo najprv nutné zdvihnúť zadnú časť krytu kabíny.

Hlavnou útočnou zbraňou bolo letecké torpédo Bliss–Leavitt Mark XIII kalibru 533 mm s hmotnosťou 908 kg (torpédo malo dĺžku 4,6 m a priemer 46 cm). Ďalším variantom bolo podvesenie dvoch bômb s hmotnosťou 454 kg pod trupom alebo 12 bômb s hmotnosťou 45 kg pod krídlami.

Operačné nasadenie

Predvojnová služba

Lietadlá TBD-1 Devastator jednotky VT-2 z lietadlovej lode USS Lexington (CV-2) v januári 1941

Prvou jednotkou, ktorá lietadlá TBD obdržala bola v októbri roku 1937 letka VT-3 z lietadlovej lode USS Saratoga. Celkovo bolo vyrobených 130 kusov lietadiel TBD Devastator (prototyp, 114 kusov prvej a 15 kusov druhej série), ktoré slúžili na palubách lietadlových lodí USS Lexington, USS Saratoga, USS Ranger, USS Yorktown, USS Enterprise, USS Wasp a USS Hornet. Príchod týchto lietadiel do služby znamenal oproti dovtedy používaným dvojplošníkom výrazný kvalitatívny skok. Na druhej strane viedol náročný výcvik k silnejšiemu opotrebovaniu lietadiel a prevádzkové havárie výrazne znížili ich počet (koncom roku 1938 až na 100 kusov), čo viedlo k tomu, že americké námorníctvo priobjednalo výrobu ďalších 15 kusov.

Druhá svetová vojna

Začiatok vojny

Už na počiatku druhej svetovej vojny sa ukazovalo, že stroj je technicky prekonaný, ale jeho nástupca Grumman TBF Avenger ešte nebol zaradený do služby. Devastator bol proti moderným strojom pomalý, neohrabaný, so slabou výzbrojou a zraniteľný vďaka absencii pancierovej ochrany. Nízka rýchlosť s podveseným torpédom z neho robila ľahký cieľ stíhačov a protilietadlových diel.

Na začiatku vojny bolo na siedmich lietadlových lodiach celkom 69 Devastatorov. Prvým bojovým nasadením Devastatorov bolo dňa 1. februára 1942 bombardovanie atolu Kwajalein lietadlami eskadry VT-6 z lietadlovej lode Enterprise a atolu Jaluit (obidva sú súčasťou Marshallových ostrovov) lietadlami jednotky VT-5 z paluby lietadlovej lode Yorktown.

Ďalšou akciou bolo 24. februára 1942 bombardovanie Japoncami obsadeného atolu Wake lietadlami jednotky VT-6 z lode Enterprise a potom 4. apríla bombardovaním ostrova Minami Torišima. Dňa 10. apríla 1942 sa Devastatory letky VT-5 a VT-2 z lietadlových lodí Yorktown a Lexington zúčastnili veľkého náletu na Novú Guineu. Pri útoku, ktorého cieľom bolo zničiť tu zakotvené japonské plavidlá a zariadenie základní Lae a Salamaua, zvrhli lietadlá TBD celkom 23 torpéd, z ktorých však väčšina zlyhala.

Bitka v Koralovom mori

TBD-1 Devastator krátko po štarte z paluby lietadlovej lode USS Yorktown, apríl 1942

Dôležitou epizódou v nasadení lietadiel TBD bola bitka v Koralovom mori, v ktorej sa Devastatory podieľali na potopení japonskej ľahkej lietadlovej lode Shóhó .

Predzvesťou samotnej bitky bolo dňa 3. mája 1942 obsadenie ostrova Tulagi japonským výsadkom. Američania druhého dňa zareagovali náletom lietadiel z lietadlovej lode Yorktown (28 SBD Dauntless a 11 TBD Devastator v prvej vlne a 27 Dauntless a 11 Devastator v druhej vlne), ktoré vyradili japonský torpédoborec, mínolovku, niekoľko výsadkových člnov a dva hydroplány Kawaniši H6K Mavis. Celkovo však účinok náletu nesplnil očakávania.

Počas samotnej bitky tvorili Devastatory jednotiek VT-2 a VT-5 súčasť amerického zväzu 93 lietadiel, ktorý 7. mája smeroval proti myslenej pozícii japonského hlavného zväzu a pritom náhodou objavili iný zväz, ktorého súčasťou bola aj ľahká lietadlová loď Shóhó. Tú zasiahlo a potopilo celkom 13 bômb a sedem torpéd. Nasledujúceho dňa sa americkým lietadlám podarilo ešte poškodiť lietadlovú loď Shokaku, lietadlá TBD však svojimi torpédami nedosiahli žiadneho zásahu. Naopak americké námorníctvo v bojoch stratilo lietadlovú loď USS Lexington, s ktorou ku dnu kleslo aj 12 lietadiel TBD.

Bitka o Midway

TBD-1 Devastator eskadry VT-8, štartuje dňa 4. júna 1942, počas bitky o Midway, z paluby lietadlovej lode USS Hornet. Lietadlo pilotuje veliteľ letky John C. Waldron

Lietadlá TBD-1 jednotky VT-6 na lietadlovej lodi USS Enterprise počas bitky o Midway, 4. jún 1942

Bitky o Midway, ktorá priniesla obrat vo vývoji vojny v Pacifiku, sa zúčastnili tri jednotky lietadiel TBD (VT-6 z USS Enterprise, VT-8 z USS Hornet a VT-5 z USS Yorktown).

Pri Midway vzlietlo 4. júna 1942 z lodí Hornet, Enterprise a Yorktown celkom 41 týchto strojov, aby napadli japonskú flotilu. Pred útokom stratili kontakt so svojím stíhacím sprievodom a zaútočili bez ich ochrany. Pred zvrhnutím torpéda muselo lietadlo dlho letieť pomaly a nízko nad hladinou, čo z neho robilo ľahký cieľ.

Najprv zaútočilo 15 lietadiel TBD jednotky VT-8 pod velením Lt. Cdr. Johna C. Waldronda. Všetky lietadlá boli pri útoku zostrelené a z celej jednotky prežil iba pilot George Gay, ktorý dokázal so svojím lietadlom núdzovo pristáť na hladine. Ako druhá zaútočila letka VT-6, ktorej velil Lt. Cdr. Eugene E. Lindsey. Štrnásť Devastatorov VT-6 napadlo lietadlovú loď Kaga , pričom desať lietadiel bolo pri útoku zostrelených a nepodarilo sa ani dosiahnuť úspešného zásahu. Ako posledná zaútočila letka VT-5, ktorá ako jediná mala sprievod šiestich stíhacích lietadiel F4F Wildcat. Dvanásť lietadiel nedosiahlo žiadneho zásahu, naopak deväť z nich bolo zostrelených a jedno muselo núdzovo pristáť na morskú hladinu pri materskej lodi.

Zo 41 vtedy nasadených lietadiel bolo počas útoku stratených plných 35, pričom sa im nepodarilo dosiahnuť ani jeden zásah. Uvádza sa však, že ich útok nebol márny, pretože donútil japonských stíhačov klesnúť a spotrebovať väčšinu munície, čo umožnilo strmhlavým bombardérom SBD Dauntless zasiahnuť japonské lietadlové lode pri doplňovaní paliva a prezbrojovaní novej útočnej vlny, keď bolo najviac zraniteľné.

Poslednou účasťou lietadiel TBD v bitke bola 6. júna 1942 účasť troch strojov jednotky VT-6 na nálete, ktorý potopil ťažký krížnik Mikuma a ťažko poškodil jeho sesterskú loď Mogami.

Iné bojiská

Menšie množstvo Devastatorov operovalo aj mimo oblasť pacifického bojiska. Lietadlová loď USS Ranger ich používala predovšetkým k protiponorkovému hliadkovaniu v oblasti Karibiku a lietadlová loď USS Wasp s nimi operovala v Atlantiku.

Záver služby

TBD-1 Devastator jednotky VT-4 štartuje z lietadlovej lode USS Ranger v júli 1942

Po bitke o Midway boli zostávajúce Devastatory postupne vyradené z operačnej služby a prevedené k výcviku. V tejto role dosluhovali až do roku 1944.

Žiadne múzeum nemá typ vo svojich zbierkach. Pravdepodobne jediné dva známe zachrániteľné kusy sú stroje z lietadlovej lode Yorktown, ktoré núdzovo pristáli na dne lagúny atolu Jaluit na Marshallových ostrovoch. V súčasnosti sa uvažuje o vyzdvihnutí jedného z nich a jeho zaradení do zbierok Národného múzea námorného letectva v Pensacole.

Technické údaje

TBD-1 Devastator

TBD-1 Devastator jednotky VT-8 na lietadlovej lodi USS Hornet, 15. máj 1942

• Posádka:
  • Bombardovanie: 3 (pilot, navigátor-bombometčík, rádiotelegrafista-strelec)
  • Torpédový útok: 2 (pilot, rádiotelegrafista-strelec)
• Rozpätie: 15,24 m
  • Rozpätie so zloženými krídlami: 7,65 m
• Dĺžka: 10,67 m
• Výška: 4,49 m
  • Výška so zloženými krídlami: 5,70 m
• Plocha krídel: 39,2 m²
• Hmotnosť prázdneho lietadla: 2 542 kg
• Vzletová hmotnosť: 4 628 kg
• Maximálna rýchlosť: 331 km/h vo výške 2 450 m
• Dostup: 5 950 m
• Stúpavosť: 219 m/min.
• Dolet: 1 120 km
  • Dolet s torpédom: 700 km

Pohonná jednotka

• 1 × dvojhviezdicový štvordobý vzduchom chladený hviezdicový štrnásťvalec Pratt & Whitney R-1830-64 Twin Wasp
  • Výkon motora: 900 hp (671 kW)

Výzbroj

• 1 × pevný synchronizovaný guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm so zásobou 600 nábojov (mohol byť použitý aj typ M2 Browning kalibru 12,7 mm)
• 1 × pohyblivý guľomet M2 Browning kalibru 7,62 mm (v niektorých prípadoch bol inštalovaný dvojguľomet)

• Hlavné varianty podvesenej výzbroje:
  • 1 × torpédo Bliss–Leavitt Mark XIII kalibru 533 mm
  • 2 × bomba s hmotnosťou 454 kg
  • 12 × bomba s hmotnosťou 45 kg

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Douglas TBD Devastator

Letecký portál