Elyzejský palác
Súradnice: 48° 52′ 13″ s.š., 2° 18′ 59″ v.d.
Elyzejský palác (franc. Palais de l'Élysée) je budova v centre Paríža, od roku 1873 sídlo francúzskeho prezidenta.
Nachádza sa severne od rieky Seina v 8. obvode v blízkosti Avenue des Champs-Élysées a Place de la Concorde.
Dejiny upraviť
Palác dal postaviť v rokoch 1718 - 1722 Henri-Louis de la Tour d'Auvergne, gróf z Evreux. Staviteľom bol podľa svojich plánov architekt Armand-Claude Mollet.
Po smrti prvého majiteľa v roku 1753 získala palác Madame de Pompadour, ktorá dala jeho interiéry prerobiť. Anglický park bol podľa jej predstáv zväčšený a rozšírený o kolonády, arkády a labyrint. V tej dobe bola už roky oficiálnou metresou kráľa Ľudovíta XV., ktorý rezidenciu v roku 1764 zdedil a využíval ju na ubytovanie svojich oficiálnych návštev a neskôr ako obrazáreň. V roku 1773 palác predal bankárovi, ale jeho vnuk Ľudovít XVI. ho získal v roku 1786 naspäť a daroval svojej sesternici, vojvodkyni Bourbónskej.
Počas Veľkej francúzskej revolúcie bola vojvodkyňa v apríli 1793 uväznená a palác s novým menom Hôtel de Bourbon bol najskôr prázdny a neskôr využívaný ako sklad nábytku a väzenie. V roku 1797 ho vojvodkyňa získala naspäť, ale neskôr odišla do exilu do Španielska a predala ho podnikateľskej rodine. V rokoch 1798 - 1805 v ňom boli súkromné byty.
V roku 1805 palác dostali Napoleonova sestra Caroline s manželom Joachimom Muratom a veľkolepo ho prestavali. Ešte dnes sa hlavné schodište (l’escalier d’honneur) volá „Muratovo schodište“ (Escalier Murat) a plesová sála „Muratov salón“. Prezident Georges Pompidou zvolával do Muratovho salónu zasadnutia francúzskej vlády (Conseil des Ministres). V roku 1806 Napoleon menoval Murata veľkovojvodom z Kleve a Bergu a v roku 1808 kráľom Neapola. Z tohto dôvodu Napoleon prevzal palác, ktorý v roku 1809 daroval po rozvode svojej bývalej manželke Joséphine de Beauharnais, ktorá ho vlastnila do roku 1812. Po bitke pri Waterloo tu Napoleon 22. júna 1815 podpísal svoju abdikáciu.
V roku 1816 sa palác vrátil do vlastníctva Bourbonovcov a Ľudovít XVIII. ho daroval svojmu čerstvo ženatému synovcovi Karolovi Ferdinandovi, vojvodovi z Berry, ktorý sa sem nasťahoval s manželkou Máriou Karolínou. Po smrti vojvodu v roku 1820 ho prevzal Ľudovít Filip Orleánsky, posledný francúzsky kráľ.
Národné zhromaždenie vyhlásilo palác dekrétom v roku 1848 za sídlo budúceho prezidenta Druhej republiky. Trvalo štyri roky než Ľudovít Napoleon Bonaparte (synovec Napoleona Bonaparte), bol zvolený za prvého prezidenta, ale v roku 1852 sa po štátnom prevrate vyhlásil za cisára. Až v roku 1870 po zajatí v prehratej prusko-francúzskej vojne bol zvrhnutý a vo Francúzsku bola vyhlásená po tretíkrát republika. Aj keď prvý prezident Tretej republiky, Adolphe Thiers, ešte úplne neúradoval z Elyzejského paláca, bol od roku 1873 definitívne oficiálnym sídlom úradu hlavy štátu. Prezidentovo sídlo, s nábytkom od dizajnéra Philippa Starcka, je na prvom poschodí.
22. januára 1963 tu podpísali Charles de Gaulle a Konrad Adenauer Elyzejskú dohodu.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Elyzejský palác
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Élysée-Palast na nemeckej Wikipédii.