Etnografické múzeum (Martin)

Etnografické múzeum je múzeum v Martine. Patrí medzi najstaršie muzeálne pracoviská SNM. Obsahuje najväčšiu zbierku ľudovej kultúry na Slovensku.

Etnografické múzeum
AdresaMalá Hora 2
Martin, Slovensko
Typetnografické
ZbierkaEtnografická, Archeologická, Kultúrno-historické, Fond národopisnej fotografie
SúčasťSlovenské národné múzeum - Múzeá v Martine
Vedenie inštitúcie
RiaditeľPhDr. Mária Halmová
Ďalšie odkazy
Webhttp://www.snm.sk/?etnograficke-muzeum-uvodna-stranka
Sviatočný ženský kroj z obdobia okolo roku 1925, zo Starého Tekova, okres Levice v múzeu
Etnografické múzeum v Martine

Činnosť SNM-EM najväčšieho najstaršieho múzea na Slovensku je veľmi rozsiahla. Výsledkom snahy je najucelenejšia zbierka ľudovej kultúry na Slovensku.

Dejiny upraviť

Začiatky sa odvíjajú od Múzea Matice slovenskej (1870 – 1875), ktorého zbierky prevzalo do opatery. Vznik múzea bol prepojený so vznikom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (MSS). Jej cieľom bolo zachraňovať a zhromažďovať všetky významné pamiatky Slovenska. Vďaka predsedovi MSS Andrejovi Kmeťovi bola postavená prvá budova (1906 – 1907), ktorú projektoval Milan Michal Harminc. Múzeum bolo slávnostne otvorené v roku 1908 (V roku 1994 bola budova vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku).

Z nedostatku výstavných priestorov bola iniciovaná myšlienka výstavby novej budovy SNM (1929 – 1932). Jej autorom bol taktiež Milan Michal Harminc (1869 – 1964). Realizácia bola ukončená v roku 1932, avšak inštalácia všetkých exponátov zabrala veľa času. Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo až v roku 1938.

V múzeu boli sústredené mnohé zbierky: umeleckých remesiel, výtvarného umenia, slovenskej národnej histórie, archeológie, cirkevných pamiatok, numizmatiky, ľudového umenia, písomné i knižné fondy, pamiatky živej a tiež neživej prírody. Dokonca v rokoch 1942 – 1953 aj pozostalosti M. R. Štefánika.

K poštátneniu múzea došlo v roku 1948. V roku 1961 bolo administratívne zlúčené so Slovenským múzeom v Bratislave. V tom istom období sa z Martinského múzea stalo centrálne celoslovenské etnografické múzeum. To bol dôvod na prerozdelenie niektorých zbierok do iných múzeí.

Súčasnosť upraviť

V súčasnosti tvoria podstatnú časť zbierky etnografické fondy (včelárstvo, poľnohospodárstvo, keramika, rôzne remeslá, odev, bývanie...). Časť je prezentovaná v stálych expozíciách:

  • Človek a pôda,
  • Človek a materiál,
  • Človek a odev,

Zvyšok na príležitostných výstavách, či už v zahraničí alebo doma.

Odbornú činnosť prezentujú prostredníctvom vlastnej edičnej činnosti:

  • Zborník SNM – Etnografia...)
  • katalógy v edícii Fontes

Sídlo múzea a ďalšie objekty upraviť

Architektúra stavieb upraviť

Prvá budova upraviť

Ide o tzv. „staré“ múzeum v Martine. Na túto stavbu bola vypísaná súťaž, ktorú Harminc vyhral. V tej dobe bola jeho práca ovplyvnená romantizujúcim pseudohistorizmom.

Skladba múzea poukazuje na výstavno-vedecký ráz, študijnú a pracovnú prevádzku muzeálnej činnosti. Ide o dispozične a výtvarne vyrovnané riešenie. V prízemí sú umiestnené pracovné priestory a až na podlaží sú výstavné priestory. Hlavné priečelie obsahuje prvky klasicizujúcich architektonických článkov – je riešené striedmejšie. Vstup je rámovaný klasicizujúcim portikom. Bočné trakty budovy vyúsťujú do bočných rizalitov hlavného priečelia. Nesú plochú pilastrovú pseudoantickú sústavu, ktorú podporujú tympanóny trojuholníkového tvaru.

Druhá budova upraviť

 
Druhá budova Slovenského národného múzea, Etnografické múzeum

Harminc koncom 20. storočia upustil od „zdobenej“ klasicizujúcej architektúry. S príchodom funkcionalizmu (už ako 60-ročný) nadobúdla jeho tvorba nový výraz. Do popredia sa dostali čisté formy, plochá strecha a tiež vlastnosti nového materiálu.

Na tento projekt bola vypísaná súťaž, ktorej sa Harminc zúčastnil s viacerými variantmi.

Nakoniec sa realizoval ten, kde navrhol dvojpodlažnú stavbu. Aj keď už tvoril v novom duchu, budova si zachovala monumentálny raz aj vďaka radom 18 priebežných kamenných pilastrov na hlavnom priečelí (obklad z prírodného kameňa, ryolitu), ktoré v prízemí, vynechaním priečky v interkolumniu, vytvárajú širokú arkádu. Pred nimi pri hlavnom vstupe navrhol predsadenú dvojicu sôch.

Monumentalita bola podporená aj urbanistickým riešením. Stavbu umiestnil na vyvýšenú terasu mesta ako dominantu v osi ulice, vedenej priamočiaro z hlavného martinského námestia.

Nástupný priestor je preklenutý dlhým jednoramenným kamenným schodiskom, ktoré bolo rozdelené do 10 úsekov. Samotný objekt je riešený ako konštrukčný dvojtrakt v tvare písmena T, s variabilnými výstavnými priestormi. Hlavný komunikačný priestor sa nachádza v strede dispozície, čo ponúka dobre predpoklady pre voľné inštalovanie exponátov. Na vstupnú časť nadväzuje honosné trojramenné schodisko, ktoré vedie do výstavných miestností na poschodí. Na prízemí sú situované len pracovné priestory a potrebné vedľajšie vybavenie. Výstavné priestory na treťom podlaží sú zapustené do nízkej valbovej strechy zo železobetónu. Osvetlenie zabezpečujú strešné svetlíky. Budova zastrešuje 37 miestnosti s výstavnou plochou 46 000 m².

Pozri aj upraviť

Zdroje upraviť


Súradnice: 49°03′50″S 18°55′42″V / 49,0639108°S 18,9284371°V / 49.0639108; 18.9284371