Wikipédia

František Kriegel

MUDr. František Kriegel, CSc. (* 10. apríl 1908, Stanislavov, Halič – † 3. december 1979, Praha)[1] bol československý lekár, politik Komunistickej strany Československa, poslanec Národného zhromaždenia ČSSR a Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia.

František Kriegel
František Kriegel
František Kriegel, podpis (z wikidata)
Poslanec Národného zhromaždenia ČSSR
V úrade
1964 – 1968
Poslanec Federálneho zhromaždenia (SL)
V úrade
1969 – 1969
Predseda Národného frontu Čechov a Slovákov
V úrade
apríl 1968 – 31. august 1968
Člen Ústředního výboru Komunistické strany Československa (ÚV KSČ)
V úrade
31. máj 1966 – 31. august 1968
Biografické údaje
Narodenie10. apríl 1908
Stanislavov, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie3. december 1979 (71 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Politická stranaKSČ
Alma materKarlova univerzita
Rodina
Manželka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFrantišek Kriegel
(multimediálne súbory)

Stal sa osobnosťou pražskej jari 1968, jediným členom československej delegácie, odvlečenej do Moskvy po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý odmietol podpísať Moskovský protokol a zároveň jeden zo štyroch poslancov Národného zhromaždenia, ktorí na jeseň 1968 hlasovali proti prijatiu zmluvy o „dočasnom pobyte“ sovietskych vojsk na území ČSSR. Po roku 1968 bol prenasledovaný. V decembri 1976 sa stal jedným z prvej trojice lekárov, ktorí podpísali Chartu 77, spolu s Jiřinou Zelenkovou a profesorom Františkom Bláhom.[2]

Mladosť upraviť

Narodil sa v rodine haličských Židov Georga a Amalie Kriegelových. Na konci 20. rokov odišiel do Prahy, aby na tunajšej Nemeckej univerzite (neskôr súčasť Karlovej univerzity) vyštudoval lekárstvo.[3] V rokoch 1934 až 1936 praxoval na internej klinike v Prahe.[4]

Už ako študent sa stal v roku 1932 členom organizácie ľavicovo orientovaných intelektuálov „Levá fronta“. V roku 1936, už ako člen KSČ, bojoval v rámci Interbrigád v španielskej občianskej vojne ako lekár. Dosiahol tu hodnosť majora a po porážke republikánov odišiel v roku 1939 v radoch Červeného kríža do Číny, napadnutej Japonskom. Naučil sa po čínsky a v roku 1942 bol vyslaný do bojov v Barme, ktorú vtedy ovládli Japonci. Tu sa dožil v roku 1945 konca vojny. Bol považovaný za obzvlášť odvážneho lekára a dôstojníka.[4]

Po vojne sa oženil s komunistickou odbojárkou a političkou Rivou Friedovou, rodenou Lubeckou (* 1908 – † 2001).

Od roku 1945 bol jedným z vedúcich predstaviteľov pražskej komunistickej organizácie a vo februári 1948 sa ako organizačný tajomník pražskej organizácie KSČ a zástupca veliteľa Ľudových milícií aktívne podieľal na komunistickom prevrate.

V rokoch 1949 až 1952 pôsobil ako námestník ministra zdravotníctva v komunistickej vláde. Po antisemitskej čistke vo vedení strany bol z funkcie odvolaný a skončil ako závodný lekár v Tatre Smíchov. V roku 1957 bol dekorovaný Radom 25. februára za svoju aktívnu účasť v komunistickom prevrate z februára 1948 a následne bol vyznamenaný Radom červenej hviezdy a Radom práce.

Vrchol politickej kariéry v 60. rokoch upraviť

 
Pamätná tabuľa v Prahe
 
Pamätná tabuľa vo Fakultnej Thomayerovej nemocnici

Začiatkom 60. rokov odišiel ako poradca kubánskej vlády pomáhať organizovať kubánske zdravotníctvo. Vo voľbách do Národného zhromaždenia v roku 1964 bol zvolený za KSČ do Národného zhromaždenia ČSSR za hlavné mesto Praha. V Národnom zhromaždení zasadal až do konca volebného obdobia parlamentu v roku 1968.[5][6] Stal sa členom predsedníctva Národného zhromaždenia a predsedom jeho zahraničného výboru.

XIII. zjazd KSČ ho zvolil za člena Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. Vysočanský zjazd KSČ v auguste 1968 ho vo funkcii potvrdil. V období apríl – august 1968 bol aj členom predsedníctva ÚV KSČ. Z Ústredného výboru Komunistickej strany Československa bol vylúčený 30. mája 1969.[7] V apríli 1968 sa stal nielen členom predsedníctva ÚV KSČ ale aj predsedom Ústredného výboru Národného frontu Čechov a Slovákov.[8] K roku 1964 sa profesne uvádza ako primár lôžkového oddelenia Výskumného ústavu reumatických chorôb v Prahe.[9]

Kriegel bol spolu so Smrkovským a Indrom členom delegácie KSČ, ktorá 23. mája 1968 rokovala s členmi prípravného výboru pre obnovu sociálnej demokracie. Trojhodinové rokovanie skončilo neúspešne, sám Kriegel myšlienku obnovy strany odmietol. K ďalšiemu sľúbenému jednaniu KSČ s PÚV ČSSD nedošlo.[10]

„ V auguste 1968 sa mi raz Dr. Kriegel priznal, že od stretnutia so sovietskym vedením v Čiernej nemôže spať – stále musí myslieť na to, v akých primitívnych rukách sú osudy národov i celého ľudstva... “
– František Janouch[3]

Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 bol spolu s ďalšími vedúcimi československých komunistických politikov unesený do Moskvy, kde ako jediný člen československej delegácie odmietol podpísať tzv. Moskovský protokol. Stal sa potom neprijateľným pre Sovietov a už 31. augusta 1968 bol odvolaný z predsedníctva ÚV KSČ.[11] Stratil aj post predsedu Národného frontu. Na jeseň 1968 ako radový poslanec hlasoval ako jeden z mála proti zmluve o pobyte sovietskych vojsk v ČSSR.

„ Odmietol som podpísať tzv. Moskovský protokol. Odmietol som to preto, že som v tomto protokole videl dokument, ktorý všestranne zväzoval ruky našej republike. Odmietol som ho podpísať preto, že podpísanie sa dialo v ovzduší vojenského obsadenia republiky, bez konzultácie s ústavnými orgánmi a v rozpore s cítením ľudu tejto krajiny… Hlasoval som proti ratifikácii zmluvy o dočasnom pobyte vojsk na našom území… Tejto zmluve o dočasnom pobyte vojsk na našom území chýba základná náležitosť riadnej zmluvy, t. j. dobrovoľnosť… Zmluva bola podpísaná nie perom, ale hlavňami diel a samopalov… “
– František Kriegel, prejav na zasadnutí ÚV KSČ, jeseň 1968

Po federalizácii Československa zasadol ešte v roku 1969 do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia (volebný obvod Praha 4 – Braník, Krč), kde ale zotrval len do októbra 1969, kedy bol zbavený poslaneckého mandátu.[12]

Život po roku 1969 upraviť

 
Hrob F. a R. Krieglových v Prahe-Motole

30. mája 1969 bol vylúčený z KSČ. Šlo o jeden z prvých prípadov vylučovania z komunistickej strany po nástupe Gustáva Husáka na post prvého tajomníka ÚV KSČ, hlavná vlna čistiek prišla až v roku 1970.[13] V roku 1970 bol penzionovaný. Patril medzi prvých signatárov Charty 77[14][15] a po jej podpísaní bol aj s manželkou trvalo pod dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB).[16] Pred ich bytom na pražských Vinohradoch sa trvalo usadila policajná hliadka a sledovaní boli aj na prechádzkach či pri návštevách koncertov.[17] 18. septembra 1979 bol hospitalizovaný s infarktom, 3. decembra toho istého roku na jeho následky zomrel. Spolu s manželkou Rivou je pochovaný na pražskom Motolskom cintoríne v blízkosti Pamätníka obetí komunizmu.

Ocenenia upraviť

Na jeho počesť bola Nadáciou Charty 77 zriadená Cena Františka Kriegla, ktorá je udeľovaná „za mimoriadne zásluhy v boji za ľudské práva a občianske slobody, národnú nezávislosť, suverenitu a demokraciu“.

V roku 2015 ho prezident republiky Miloš Zeman vyznamenal in memoriam Radom Tomáša Garrigua Masaryka I. triedy.

Na jeho počesť bola po Nežnej revolúcii pomenovaná ulica v Mělníku pod gymnáziom.

Vo filme upraviť

O Františkovi Kriegelovi bol natočený televízny dokument František Kriegel: Sám proti Moskvě (Česko, 2023, 52 min) režisérov Martina Slunečka a Miloslava Šmídmajera[18] a filmová dráma Muž, ktorý stál v ceste (Česko / Ukrajina / Litva, 2023, 120 min) režiséra Petra Nikolaeva s Tomášom Töpferom v hlavnej úlohe.[19][20][21]

Referencie upraviť

  1. ↑ Kriegel, František, 1908-1979. In: Bibliografie dějin Českých zemí [online]. Praha: Historický ústav AV ČR, [cit. 2023-04-19]. Dostupné online.
  2. ↑ František Kriegel – příběh lékaře, který svůj národ nezradil. Naše zdravotnictví, 2017-10-25. Dostupné online [cit. 2023-03-27].
  3. ↑ a b JANOUCH, František. Československý vlastenec ze Stanislavova. Listy (Olomouc: Burian a Tichák), 2008, čís. 2. Dostupné online [cit. 2023-04-19]. ISSN 1210-1222. Archivované 2023-04-23 z originálu.
  4. ↑ a b František Kriegel - Munzinger Biographie [online]. www.munzinger.de, [cit. 2023-06-12]. Dostupné online.
  5. ↑ KRIEGEL František, MUDr. In: Jmenný rejstřík : kb [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  6. ↑ BOX-FOLDER-REPORT: 17-1-99 : On the Eve of Elections [online]. osaarchivum.org, 1964-06-09, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2016-03-08 z originálu. (po anglicky)
  7. ↑ 533. Kriegel František. In: Nejvyšší funkcionáři Komunistické strany 1945 – 1989 [online]. cibulka.net, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2022-09-22 z originálu.
  8. ↑ NS RČS 1964-1968, 26. schůze, příloha č. 1 (21. - 28. 8. 1968) [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  9. ↑ Ustavující schůze nově zvoleného Národního shromáždění. Rudé právo, červen 1964, roč. 44., čís. 174, s. 2. Dostupné online.
  10. ↑ BRYNDA, Herbert. Pražské jaro 1968 a probuzení občanské společnosti III. [online]. Praha: Český rozhlas, 2003-08-14, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  11. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. [s.l.] : [s.n.], 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 508. (česky)
  12. ↑ KRIEGEL František, MUDr., CSc. In: Index, FS ČSSR 1969 - 1971, SL, jmenný rejstřík [online]. Praha: Poslanecká sněmovna parlamentu ČR, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  13. ↑ Rychlík, Jan: Češi a Slováci ve 20. století. [s.l.] : [s.n.], 2012. ISBN 978-80-7429-133-3. S. 537. (česky)
  14. ↑ VLČEK, Tomáš. Seznam signatářů Charty 77 [online]. totalita.cz, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  15. ↑ [Souhlas s Chartou 77 : František Kriegel] [online]. libpro.cts.cuni.cz, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online. Archivované 2012-03-25 z originálu.
  16. ↑ Kalendárium : Riva Kriegelová. Roš chodeš : Věstník židovských náboženských obcí v českých zemích a na Slovensku (Praha: Federace židovských obcí v ČR), 04 2018, roč. 80, čís. 5778, s. 23. Dostupné online.
  17. ↑ KAISER, Daniel. Rozloučení s Rivou Krieglovou [online]. Londýn: BBC : Česká redakce, 2001-04-27, [cit. 2023-04-23]. Dostupné online.
  18. ↑ František Kriegel: Sám proti Moskvě. Česko-Slovenská filmová databáze (Praha: POMO Media Group). Dostupné online [cit. 2023-11-05].
  19. ↑ Muž, ktorý stál v ceste. Česko-Slovenská filmová databáze (Praha: POMO Media Group). Dostupné online [cit. 2023-11-05].
  20. ↑ FILA, Kamil. Muž, kterému scénář vykuchal život. František Kriegel obětí filmového atentátu [online]. Kinobox.cz, 2023-05-28, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.
  21. ↑ JAROŠ, Jan. Nový film ztvárňuje Kriegelovo hrdinství v srpnu 1968 jako při nějakém školním výkladu [online]. Praha: Česká televize, 2023-05-27, [cit. 2023-11-05]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

  • KOSATÍK, Pavel. Čeští demokraté : 50 nejvýznamnějších osobností veřejného života. 1. vyd. Praha : Mladá fronta, 2010. 339 s. ISBN 978-80-204-2307-8.
  • FÍLA, Ivan. Muž, který stál v cestě. Praha : Knižní klub, 2018. 254 s. ISBN 978-80-249-3693-2.
  • GROMAN, Martin. Kriegel : voják a lékař komunismu. 1. vyd. Praha : Paseka, 2023. 575 s. ISBN 978-80-7516-023-2.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku František Kriegel na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=František_Kriegel&oldid=7732050“