Frei Paul Otto

Frei Paul Otto (* 31. máj 1925, Siegmar – † 9. marec 2015, Warmbronn) bol nemecký architekt a teoretik. Jeho obrovské vedomosti a skúsenosti s ľahkou konštrukciou, lanovou sieťou, priečkovou škrupinou a inými ťahom namáhanými konštrukciami spravili z neho jedného z najvýznamnejších architektov 20. storočia. Hneď vedľa vladimíra Šuchova, Richarda Buckminstera Fullera a Santiaga Calatrava patril k predstaviteľom biomorfnej architektúry

Frei Paul Otto
nemecký architekt
Dielo
Osobné informácie
Narodenie	31.05.192531. máj 1925
	Siegmar, Nemecko
Úmrtie	9. marec 2015 (89 rokov)
	Warmbronn, Nemecko
Odkazy
Frei Paul Otto na freiotto.com
Frei Paul Otto (multimediálne súbory na commons)
Architektonický portál  Biografický portál

Olympijský areál, Mníchov 1971, Nemecko

Olympijský areál Mníchov 1971, Nemecko

Multihala v Mannheime 1971, Nemecko

Začiatky

Jeho meno „Frei“ si vzal s matkinej rodnej strany a zároveň v ňom ukázal svoje celoživotné krédo. Ottovi rodičia boli členmi nemeckej sochárskej dielne. Pôvodne chcel, tak ako jeho otec a starý otec sochárom a kamenárom. Na obchodnej škole, kde študoval sa po prvýkrát stretol s teóriami plachtenia a výrobou plachetnicových modelov. Pri neskoršom získaní ocenenia plachetnice začal prehlbovať svoje vedomosti nad stavbou ľahkej konštrukcie a napnutej rámovej membrány. V roku 1943 nastupuje začína štúdium architektúry na Vysokej škole Technickej v Berlíne v Šarlotinom paláci Berlin-Charlottenburg. Nanešťastie ešte v tom istom roku kedy nastúpil na štúdium, bol povolaný do posledných rokoch 2. svetovej vojny ako bojový pilot v nemeckej Luftwaffe.

Študijné roky

Počas vojny je zostrelený a padol do francúzskeho zajatia. Tam v pozícii vojnového zajatca, podložil svoj talent a tvorbu viacerými nízko nákladovými stavbami. Vytvoril ich na princípe ľahkej oceľovej konštrukcie. Jednou z jeho inšpirácii bola aj Katedrála v Chartres a jej kamenný princíp stavby, ktorú mal každý deň pred očami. Prvé menšie úspechy ho posilnili natoľko, že sa v roku 1948 opäť vracia na štúdium na Technickú Univerzitu do Berlína. Napriek svojim svojvoľným názorom, bol v roku 1950 vybraný ako štipendista z fakulty a na pol roka mohol odcestovať v rámci štúdií do Spojených štátov amerických. Počas štúdií na americkom kontinente sa učí od popredných architektov a spoznáva ich tvorbu a stavby. Napr. Erik Mendelsohn, Ludwig Mies van der Rohe, Richard Neutra, Frank Lloyd Wright a Fred Severud. S týchto stretnutí vniklo celoživotné priateľstvo s Ludwigom Mies van der Rohe. O čosi neskôr bol pozvaný samotným Ludwigom ako statik pri stavbe novej národnej galérii v západnom Berlíne, kde prehodnocovali štyri hlavné stĺpy zmeniť na dva po každej strane jedným. V roku 1954 sa objavuje jeho dizertačná práca pod názvom Das hängende Dach, v preklade zavesená strecha. V nej po prvý raz zobrazil stavebnú techniku plošnej zavesenej konštrukcie namáhanej ťahom.

Praktik, zakladateľ a vizionár

Stanovými stavbami na spolkovej záhradkárskej výstave v roku 1955 a 1957 si v praxi vyskúšal svoje nové postupy a princípy. Predovšetkým tzv. Tancujúcu fontánu v Kolíne (1957) v podobe guľatej tanečnej plochy z betónu na voľnom priestranstve, preklenutom plachtovou strechou v tvare hviezdy a s okrasným jazierkom, ktoré vyvolali rozruch. V Berlíne časti Zehlendorf začína v roku 1952 svoju prvú väčšiu stavbu, svoj vlastný ateliér a v roku 1957 zakladá založil Vývojové stredisko pre rozvoj ľahkých konštrukcií v Berlíne. Od roku 1958 je pozvaný ako hosť na legendárnu vysokú školu pre Konštrukčnú tvorbu v Ulme, kde vedie a dozerá na viaceré projekty. Na Technickej Univerzite v Berlíne zakladá v roku 1961 skupinu bádateľov „Biológia a stavanie“, ktorí mali skúmať mnohotvarové biomorfné konštrukcie stebiel vápnitých rias, pavúčej siete, mydlových bublín, pretože príroda dosahuje svojej účinnosti vždy a ak je to možné s najmenším množstvom použitého materiálu. Tieto výskumy sa stali dôležitým impulzom Ottových vlastných štruktúr a konštrukcií. Otto Frei zakladá neskôr v roku 1964 ústav na Technickej Univerzite v Stuttgarte zameraný na ľahké plošné konštrukcie. Vlastná budova inštitútu v Štuttgardu-Vaihingene, postavená v rokoch 1967 – 1968, bola prestavbou experimentálneho modelu, vytvoreného pre nemecký pavilón na svetovej výstave Expo 1967 v Montreale. Na biologicky tvarovaných projektoch spolupracoval s biológom a antropológom J. G. Helmeckom. Na princípe ľahkého tvarovania a organiky vytvoril v roku 1960 solitárnu zvonicu na kostole v Berlíne – Schonow, inšpirovaný kostrou a morskými riasami. V roku 1969 sa stal vedúcim výskumu na 64 veľkorozponových konštrukciách v nemeckom výskumnom stredisku, ktoré sám založil.

Strešná konštrukcia

Najslávnejší sa stal Otto vďaka ľahkým strešným konštrukciám. Optimálnu formu a tvar strechy vytvoril Otto na základe experimentov s drôtenými modelmi. Modeli však vytváral aj na princípe spájania mydlových bublín a ich obalových plôch, ktoré tvorili navzájom dokonalé prepojenia. Tieto princípy však boli len základom pre jeho vízie. Pomenoval pojmy ako škrupina a lanová, resp. sieťová konštrukcia. Presunul princíp formovania organiky na lanové konštrukcie tým, že ich konce pevne zafixoval a plášť sa v priebehu medzi pevnými koncami organicky vytvaroval. Na týchto princípoch a procesoch tvarovania postavil priečkovú škrupinu z dlhých drevených latiek nad multifunkčnou halou v Mannheime, ktorá sa ihneď stala svetovým unikátom. Príťažlivosť a počítačová simulácia dokázali vytvoriť tieto ľahké a visuté formy architektúry.
S :de:Günter Behnisch sa stal partnerom a spolupracoval od roku 1968 až do 1972 na legendárnom zastrešení hlavného športového štadióna na Olympiáde v Mníchove. Zvolená strešná konštrukcia sa síce zakladala a vyhotovovala podľa návrhov, no po nečakaných ťažkostiach sa musel sám obrátiť na dodávateľa nápadov. Architektonický časopis „Häuser“, domy v roku 2003 vybral túto stavbu k najdôležitejším nemeckého národa všetkých dôb. Jednako padla aj Ottova strešná konštrukcia kvôli obavám statika z masívnych konštrukcií. Omnoho viac sa zodpovedajúca ľahkosti a takmer neviditeľnosti je vzdušná konštrukcia veľkého vtáka vo voliére Mníchovskej zoologickej záhrady Hellabrunn. Toto zariadenie sa stalo symbolom zoologickej záhrady s pominuteľnosťou na krásne materiály. Ilustroval ním tiež aj turné Pink Floydu v roku 1977, vo forme obrovských preklopených štítov.

Vízie Otta pre budúcnosť

Ako on sám vraví, mnohé z jeho stavieb a hmotových hľadaní tvaru sú vytvorené na základe práce kolektívu a vzájomnej komunikácie, dokonca aj s obyvateľmi danej oblasti. Cíti sa predovšetkým ako dodávateľ nápadov a inšpirátor pre prispôsobenie sa ľahkému životnému prostrediu a budovaniu v ňom samotnom. Ako vraví sám: „málo som toho postavil, ja mám iba veľkú fantáziu.“ Otto Paul je dokonca ešte aj dnes činný vo svojom ateliéry „Warmbronn“ na Leonbergu spoločne so svojou ženou Ingrig a dcérou Kristínou Kanstinger. Od roku 1970 realizoval Otto so svojim žiakom :de:Mahmud Bodo architektonický ateliér v Bradatche a stanovú strešnú konštrukciu v islamskom prostredí. Jeho dnešná rada, či podpora v oblasti ľahkej konštrukcie je v celosvetovej kancelárii architektov vysoko vyhľadávaná a cenená.

Tvorba

1955: Bundesgartenschau Kassel, Vierpunktsegel ako hudobný pavilón
1957: Tancujúca studňa (Sternwellenzelt), Rýn-park Kolín
1963: Svätý Lukáš-kostol v Brémy-Grolland s Karsten Schrock
1967: Nemecký pavilón pre svetovú výstavu v Montreal (odbúrané)
1968: pohyblivé zastrešenie na Stiftsruine Bad Hersfeld
1971: Bonhoeffer obecné centrum v Brémy-Huchting s Karsten Schrock
1972: Olympiáda v Mníchove (lanová sieť-strechy)
1974: Konferencia v Mekka s Rolf Gutbrod
1975: Multifunkčná hala v Mannheim
1980: Vták-voliéra nad 5000 štvorcovými metrami v zoologickej záhrade Hellabrunn
1985: Tuwaiq Palace v Riade, Saudská Arábia; Úrady a centrá kultúry
1988: Výrobný pavilón pre nábytkársku firmu Wilkhahn
2000: Spolupráca na japonskom pavilóne pre EXPO 2000 v Hannoveri
2000: Spolupráca na veľkom projekte Stuttgart 21, štutgartská hlavná stanica
2000: 24m oválny stan v L, konštrukcia viacvrstvovej membrány
2004: Návrh pre menlivé štíty pre zámocké námestie Stuttgart

Vyznamenania

1967: Berlínska umelecká cena za architektúru
1974: „Thomas Jefferson Medal v Architecture“ z nadácie univerzity vo Viginii Thomasa Jeffersona
1980: Aga Khan cena za architektúru
1990: Čestný doktorát na Universität Essen
1990: Honda cena / Tokio (dotovaný s 120.000 DM)
1996: Veľká cena Nemcov architektonicko-inžinierske spoločenstvo
1996/97: Wolfova cena za architektúru
1998: Aga Khan cena za architektúru
2000: Čestný občan mesta Leonberg
2000: Osobitná cena VII. Medzinárodný bienále pre architektúru za jeho životné dielo
2003: Olympiáda – najdôležitejšie nemecké stavebné dielo všetkých dôb po ankete architektonického časopisu Domy
2005: Royal Gold Medal z »Royal insitute of British Architects« (RIBA) za jeho životné dielo
2005: Čestný doktorát na fakulte architektúry TU Mníchov, kvôli jeho mimoriadnej službe v oblasti ľahkého a ekologického staviteľstva
2005: Výstava k jeho životnému dielu v múzeu architektúry, technickej univerzite v Mníchove
2006: Udeľovanie spolku kríža 1. triedy od predsedu vlády vidieka Badensko-Württembergsko, Gunther Oettinger
2006: Praemium Imperiale „Nobelova cena umenia“ v odbore architektúry

Literatúra

• 10x10, Phaidon, Newyork 2004, IV. Vydanie, 468 strán
• 1000 let Architektury, Slovart, F. Prinaová, Praha 2006, I. Vydanie, 429 strán
• Architektura 20. Století, Taschen, Peter Góssel, New York 2001, I. Vydanie, 448 strán

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Frei Paul Otto

Externé odkazy

• Frei Otto na webe archINFORM