Frekvenčný multiplex

Frekvenčný multiplex alebo kmitočtový multiplex (angl. 'frequency-division multiplex(ing), skr. FDM) je forma multiplexovania, pri ktorej sa jednotlivé signály spoločného fyzického média rozlišujú na základe frekvencie vĺn nesúcich informácie.

Staršie telefónne spojenia používali FDM na prenos viacerých hovorov cez jeden fyzický okruh. V takomto prípade bolo 12 kanálov oddelených v odstupoch po 4 kHz a v rozmedzí frekvencií 60 - 108 kHz tvorili jednu skupinu. Päť takýchto skupín mohlo byť multiplexovaných pomocou podobnej metódy do superskupiny umožňujúcej 60 spojení. Moderné telefónne systémy využívajú digitálny prenos, v ktorom je použitý časový multiplex (TDM) namiesto frekvenčného.

Komunikačné kanály používajúce frekvenčný multiplex na odlíšenie viacerých spojení na jednom fyzickom médiu sa označujú FDMA (Frequency-division multiple access).

Systémy FDM majú dve významnejšie nevýhody:

  1. Pre svoju činnosť potrebujú množstvo filtrov, používaných na vymedzenie pásma vstupného signálu, odfiltrovanie vedľajších produktov modulácie a vydelenie jednotlivých kanálov na prijímacej strane. Keďže filter zďaleka nie je zariadenie s ideálnou charakteristikou, musíme počítať s tým, že pri použití frekvenčného multiplexu nevyužijeme efektívne celé frekvenčné pásmo, ktoré dané prenosové médium ponúka.
  2. Ak chceme z výsledného signálu s(t) vydeliť jeden kanál, prípadne skupinu kanálov, musíme signál demodulovať, a potom späť modulovať do pôvodnej polohy na frekvenčnej osi. Každý takýto postup má za následok vznik aditívneho šumu, a tým zmenšenie odstupu úrovne signálu od šumu. Preto je počet priebežných demodulácií v procese prenosu signálu limitovaný. Tým sú limitované i možnosti odbočovať, resp. priberať nové kanály.