Wikipédia

Girolamo Savonarola

Girolamo Savonarola alebo Hieronymus Savonarola, (* 21. september 1452, Ferrara, Taliansko – † 23. máj 1498, Florencia) bol taliansky náboženský a politický reformátor, dominikán. Bol známy notorickým asketizmom, ktorý sa prejavoval v spôsoboch jeho obliekania, stravovania aj v kontakte s ľuďmi. Vstúpil do dominikánskeho kláštora v Bologni a neskôr pôsobil vo Florencii, ktorá sa stala dejiskom jeho náboženskej reformy.

Girolamo Savonarola
taliansky náboženský a politický reformátor
Girolamo Savonarola
Narodenie21. september 1452
Ferrara, Taliansko
Úmrtie23. máj 1498 (45 rokov)
Florencia, Taliansko
PodpisGirolamo Savonarola, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Girolamo Savonarola

Začiatky pôsobenia vo Florencii upraviť

Od roku 1481 pôsobil v dominikánskom kláštore San Marco vo Florencii a stal sa odporcom rodu Medici. Jeho kázne sa vyznačovali temperamentom, silou jazykových prostriedkov aj obrazotvornosťou. Svet aj cirkev prezentoval ako skazené, upozorňoval na nedostatky cirkevných hodnostárov a ich svetský spôsob života. Kritiku smeroval tiež k panovníckym dvorom a vládnucim predstaviteľom mesta, ktorých paláce označoval za útočisko pre kacírov a bezbožníkov. Výnimkou neboli ani predstavitelia učenej vrstvy spoločnosti, obviňovaní z napomáhania vladárom a šľachte a v potláčaní duchovného života. Florentskej spoločnosti vytýkal roztopašnosť, uvoľnené mravy, sodomiu, finančné machinácie aj prebytok nádhery a umenia. Nápravu uvoľnených mravov videl Savonarola v božom zásahu, ktorý by potrestal všetkých vyššie uvedených. Ekvivalentom božieho trestu predpovedaného dominikánskym kazateľom sa stal vpád francúzskeho vojska na Apeninský polostrov pod vedením kráľa Karola VIII., ktorého cieľom bolo získať neapolské dedičstvo.[1]

Vytvorenie teokratického štátu upraviť

Po vpáde Karola VIII. v roku 1494 sa vo Florencii zmocnil vlády a vytvoril teokratický štát. Prísnymi mravnostnými zákonmi chcel mesto premeniť na nový Rím. Zmena z oligarchie na teokraciu prebehla právnym spôsobom dodržiavajúc zavedenú florentskú ústavu. Nová republikánska vláda bola vytvorená na základe benátskeho vzoru. Vznikla Veľká rada (Maggior Consiglio) pozostávajúca z niekoľkých stoviek členov so súdnou právomocou a právomocou voliť úradníkov. Z nej sa vyčlenila Malá rada (Minor Consiglio, resp. Ottanta) v počte asi osemdesiat členov. Signoria aj funkcia gonfaloniera ostali zachované, avšak s obmedzenou platnosťou a podliehajúc právomociam rád. Mesto označoval za Kristovu republiku, boli zničené mnohé „pohanské“ umelecké diela. Savonarolova reforma sa prejavovala vo viacerých smeroch zasahujúc nielen do cirkevných a politických otázok, ale aj do súkromia florentských občanov. Bol nariadený prísny pôst, zakázaný výstredný odev a pestré farby, šperky, peniaze a iné cennosti sa rozdávali chudobným, z kostolov a kláštorov prikázal odstrániť drahé ozdoby, svietniky, vzácne obrazy aj iluminované knihy. Za jeho pôsobenia sa vytvorili skupiny tzv. Božích detí, ktoré prechádzali ulicami mesta spievajúc žalmy, vyberajúc almužny, ale aj vstupujúc do domovov, kde hľadali prepychové veci, zlato, obrazy, knihy, cennosti. Tieto deti boli podnecované k udávaniu všetkých nerestí, ktoré videli, alebo o ktorých počuli. Výsledkom tejto činnosti bolo zakladanie tzv. hraníc márnosti, kde zhoreli všetky predmety považované za necudné, prepychové a z hľadiska náboženskej reformy za nepotrebné. Často išlo o vzácne obrazy súčasných maliarov, sochy, literárne diela aj predmety každodennej spotreby ako hry, kozmetika, módne doplnky, karnevalové masky a podobne.[2]

Savonarola v tomto čase pôsobil na svojich súčasníkov príťažlivým, dokonca až inšpiratívnym dojmom. Mnoho významných osobností tej doby sa nechalo strhnúť jeho reformátorskou činnosťou a náboženským zápalom. Patrili k nim napríklad filozof a humanista Giovanni Pico della Mirandola, jeho synovec Gian Francesco, slávny lekár Antonio Benivieni a jeho bratia Dominik (teológ) a Girolamo (básnik), umelci Giovanni Della Robbia, Fra Bartolomeo aj Botticelli. Savonarolovo pôsobenie sa stalo tiež inšpiráciou a námetom pre vznik fresiek Luku Signorelliho v orvietskej katedrále. Napriek výraznému radikalizmu, náboženskému oduševneniu a plamennej inštinktívnej bezprostrednosti sa Savonarolova reforma skončila v máji 1494 neúspechom. Po odchode francúzskej armády stratil dominikánsky kazateľ svoju najvýraznejšiu podporu a musel čeliť silným nepriateľom, ktorých si vytvoril presadzovaním svojich radikálnych názorov a reformných zmien. Najvýznamnejším z jeho odporcov bol pápež Alexander VI. [3]

Obvinenie z kacírstva upraviť

Počas svojho najvýznamnejšieho pôsobenia sa Savonarolova kritika často obracala k najvyššiemu cirkevnému predstaviteľovi na Petrovom stolci. Jadrom problému bol profrancúzsky postoj florentského kazateľa, ktorý v tomto postoji vytrval aj po neúspechu francúzskeho ťaženia v Itálii. Následne prejavil odpor aj voči pripojeniu sa Florencie k lige vytvorenej na polostrove, ktorej cieľom bolo bojovať proti francúzskym nárokom. Ligu tvorilo spojenectvo italských štátov s Anglickom, Španielskom a Nemeckom. Odmietnutie zo strany Florencie ligu oslabovalo a predstavovalo prekážku v pápežovej mocenskej politike. V snahe riešiť nastolenú situáciu povolal Alexander VI. Savonarolu do Ríma dekrétom vydaným dňa 21. júla 1495. Oficiálnym cieľom predvolania bolo, aby sa Savonarola zodpovedal za proroctvá, ktoré vyhlasoval za Božie zjavenia. S odvolaním na podlomené zdravie a strach z prenasledovania predvolanie odmietol, čo viedlo k ďalšiemu výnosu, ktorý mu zakazoval kázanie. Donucovacím prostriedkom sa stalo aj pápežove rozhodnutie o podriadení kláštora San Marco, kde Savonarola pôsobil, lombardskej kongregácii. Na niekoľko nasledujúcich mesiacov kázne utíchli, ale vo februári 1496 sa florentský mních v novej kázni zbavil poslušnosti voči pápežovi, s odôvodnením, že pôsobenie cirkvi je v rozpore s božími nariadeniami.[4]

Otvorená kritika Alexandra VI., jeho vedenia cirkvi aj spôsobov v osobnom živote sa začali ostrejšie prejavovať v roku 1497. Svojimi kázňami v tom čase urazil aj tradičného podporovateľa a ochrancu dominikánskeho rádu, neapolského kardinála Carafu.[5]

Ukážka zo Savonarolovej kázne zameranej na kritiku cirkvi:

Pristúp hanebná cirkev, počuj, čo ti Pán hovorí: Dal som ti pekné rúcha, ale ty si s nimi konala modloslužobníctvo. Nádhernými nádobami si živila pýchu a sviatosti si znesvätila svätokupectvom. Zmyselnosť z teba urobila nehanebnú pobehlicu. Si horšia ako zviera, si odporný netvor. Kedysi si sa hanbila aspoň za svoje hriechy, ale teraz už ani to nie. Predtým nazývali kňazi svojich synov synovcami, teraz to už nie sú synovci, ale synovia, jednoducho synovia. Postavila si dom smilstva, na všetkých miestach si sa stala domom hanby. A čo robí pobehlica? Sedí na Šalamúnovom tróne a ponúka sa celému svetu. Kto má peniaze, je vítaný a môže robiť, čo sa mu páči, ale tí, čo konajú dobro, sú odohnaní. Tak si ty, predajná cirkev, pred celým svetom odhalila svoju hanbu a tvoj morový dych vystúpi k nebu. [6]

7. novembra 1497 pápež definitívne zrušil samostatnosť kláštora San Marco vytvorením spoločnej kongregácie pre všetky dominikánske kláštory v oblasti Lombardie a Ríma. Kongregácia mala byť dva roky podriadená priamo neapolskému kardinálovi Carafovi. Savonarola toto rozhodnutie neuznal a otvorene hlásal, že žiadny z mníchov v kláštore nie je povinný autoritou voči Petrovmu stolcu. Alexander VI. pápežským breve z 12. mája 1497 Savonarolu exkomunikoval.[7]

Poprava a smrť upraviť

 
Poprava Girolama Savonarolu, autor Filippo Dolciati

25. februára nasledujúceho roku pápež pohrozil florentskému vyslancovi interdiktom, ak sa Savonarola nepodrobí jeho zákazom. Florentské úrady nakoniec zasiahli proti dominikánovi a 8. apríla 1498 ho na Kvetnú nedeľu zatkli. Pri mučení sa priznal k falošným proroctvám.[8]

Jeho všeobecná popularita bola v tom čase oslabená viacerými faktormi. Patrili k nim napríklad neúspech znovuzískania Pisy, obavy florentských bankérov aj neúspešné a nenaplnené proroctvá. Prehnaným gestom in extremis sa poslednýkrát pokúsil získať späť mocenské postavenie a dôveryhodnosť.[9] Išlo o skúšku ohňom, tzv. boží súd, na ktorú ho vyzval rád františkánov 25. marca 1498, pohoršený nenaplnenými proroctvami a kázňami. Deň skúšky bol určený na 7. apríl a Savonarolu podporovalo mnoho členov z rádu dominikánov. K najvýznamnejším patril Fra Domenico da Pescia. Na Piazza della Signoria sa zhromaždil veľký dav, avšak namiesto stredovekej skúšky sa stal svedkom verbálnych atakov medzi dvoma rádmi. Predmetom sporu bola napríklad otázka či je možné vziať do plameňov kríž alebo hostiu ako náboženské relikvie. V závere to bol práve Savonarola, kto chcel od skúšky odstúpiť, kým františkáni boli pripravení ju naplniť. Tým v ľude prebudil nedôveru a naplnil svoj osud. [10]

Počas mučenia sa niekoľkokrát priznal k zločinom, z ktorých ho obviňovali a vzápätí svoje priznania odvolal. V závere bol uznaný vinným z kacírstva a odsúdený k smrti spolu so svojimi dvoma najoddanejšími žiakmi. Rím potvrdil rozsudok z Florencie, ale napriek tomu bol Savonarola po príchode vyslancov ešte raz podrobený mučeniu.[2] Dňa 23. mája bol popravený na Piazza della Signoria za prítomnosti veľkého davu (ženám a dievčatám bol však vstup zakázaný) spolu so svojimi žiakmi Fra Domenicom a Fra Silvestrom. Troch mníchov najprv obesili a po usmrtení boli ich telá spálené na hranici. Popol následne vysypali z Ponte Vecchio do rieky Arno, aby sa nič nemohlo zachovať ako relikvia. [11]

Svoje vízie zanechal Savonarola v latinských spisoch: Compendium logicum, Triumphus Crucis, De veritate prophetica.

Referencie upraviť

  1. ↑ PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Preklad Drahoslava Janderová, Bohumír Klípa, Kateřina Vinšová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 493 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-152-2. S. 102-103.
  2. ↑ a b HIBBERT, Christopher. Florencie : životopis města. Preklad Michal Plzák. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 455 s. (Dějiny měst.) ISBN 80-7106-258-8. S. 175-176.
  3. ↑ PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Preklad Drahoslava Janderová, Bohumír Klípa, Kateřina Vinšová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 493 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-152-2. S. 104.
  4. ↑ BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 146-147.
  5. ↑ HOLLINGSWORTH, Mary. Borgiovci : kronika neslávne známeho rodu. Preklad Janka Jurečková. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovart, 2013. 384 s. ISBN 978-80-556-0823-5. S. 218.
  6. ↑ PASTOR, Ludwig von: The history of the popes, from the close of the middle ages. London, 1901, s. 17.
  7. ↑ BRAMBACH, Joachim. Borgiovci : príbeh renesančnej rodiny. Preklad Elena Linzbothová. Bratislava : Ikar, 2000. 312 s. ISBN 80-7118-846-8. S. 149-151.
  8. ↑ HOLLINGSWORTH, Mary. Borgiovci : kronika neslávne známeho rodu. Preklad Janka Jurečková. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovart, 2013. 384 s. ISBN 978-80-556-0823-5. S. 236.
  9. ↑ PROCACCI, Giuliano. Dějiny Itálie. Preklad Drahoslava Janderová, Bohumír Klípa, Kateřina Vinšová. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1997. 493 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-152-2. S. 105.
  10. ↑ PASTOR, Ludwig von: The history of the popes, from the close of the middle ages. London, 1901, s. 41 - 46.
  11. ↑ PASTOR, Ludwig von: The history of the popes, from the close of the middle ages. London, 1901, s. 50 - 51.

Iné projekty upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Girolamo_Savonarola&oldid=7642219“