Governmentalita
Koncept governmentality bol predstavený Michelom Foucaltom v roku 1978, počas jeho prednášky na univerzite v Paríži. Termín governmentalita - „gouvernementalité“ pôvodne vznikol odvodením slova gouvernement sufixom „al“ (prídavné meno), pridaním „ité“ (abstraktné podstatné meno). Pre mnohých je governmentalita neologizmom slov „government“ (vláda) a „mentality“ (mentality). Vláda je definovaná ako aktivita, ktorá sa snaží meniť a tvarovať naše správanie rôznymi technikami, normami a vedomosťami. Vláda je chápaná ako „vedenie vedúcich“, a teda vládnutie je jav, ktorý nie je len úzkospätý so štátom ako celku, ale hovorí ako samotné indivíduá a skupiny tvarujú vládnutie ich samých a iných.[1] Mentality naznačujú, že naše myslenie je ponorené do vedomostí, názorov, nášho jazyka, a preto sa často považuje za „prirodzenú“ samozrejmosť. Sú spôsobom akým rozmýšlame o autoritách, čerpajúcim z expertízy, jazyka, teórií, ideí, filozofií a iných foriem vedomostí, ktoré sú nám dostupné.[2] Naviac myslenie sa považuje ako skupinová činnosť a nie ako individuálna aktivita. A teda nie je záležitosťou individuálnej mysle a svedomia, ale vedy, viery a názoru, v ktorých sme ponorení.[2]
Racionality a technológie upraviť
Kľúčovú úlohu pri governmentalite zohrávajú racionality a technológie. Racionality v tomto kontexte znamenajú spôsob odôvodňovania, rozmýšľania, kalkulovania a zodpovedania problému, či už viac alebo menej systematického. Avšak to neznamená, že určujú hegemóniu ako musíme myslieť a zdôvodňovať.[2] Spolu s technológiami sú prostriedkom ako sa dajú uskutočniť predom stanovené ciele, a teda ako vytvoriť správne vládnutie. Rozlišujeme pritom technológie produkcie, znakových systémov, moci, a seba samej. Pre pojem governmentalita sú dôležité najmä posledné dve zmienené. Technológie moci pritom určujú správanie sa jednotlivcov a podraďujú ich istým účelom alebo nadvláde, objektivizácii subjektu.[3] Technológia sama o sebe odkazuje na praktiky a stratégie, ktorými jednotlivci prezentujú ich vlastné sebachápanie. Foucalt o týchto technológiách hovorí: „Technológia moci a technológia sama o sebe pritiahli moju pozornosť najviac. Spojenie technológie moci (nadvlády nad ostatnými) a technológie seba samej nazývam governmentalitou.[3] Foucalt teda nazerá na governmentalitu z personálneho hľadiska. Nehovorí o vládnutí ktorého súčasťou je len suverenita, no naopak prihliada na indivíduá a ich sebachápanie. A teda pochopenie súhry medzi technológiou seba samej a technológiou ovládania ľudí, štátu, spoločnosti je jedna z vlastností, ktorá robí z governmentality absolútne odlišnú a originálnu formu politickej analýzy.[1]
Foucalt na prednáške o technológii sebe samej tiež hovorí, že je dôležité rozvíjať vedomosti o sebe samých, či už v oblasti ekonómie, biológie, psychiatrie, medicíny alebo penológie. Hlavným zmyslom však nie je tieto vedomosti prijímať v ich nominálnej hodnote, ale analyzovať tieto vedy ako špecifické „hry pravdy“ vzťahujúce sa ku špecifickým technológiám, ktoré ľudia používajú k porozumeniu seba samých.[3] A teda prehĺbenie vedomosti o sebe samom pri dodržaní istých postupov je kľúčom k pochopenia seba samého.
Prínos governmentality upraviť
Napriek tomu, že governmentalita neponúka užívateľovi kauzálne vysvetlenie zmien spoločnosti a neumožňuje ani predpovedať budúcnosť, prináša progres v chápaní vládnutia. Môžeme ju prirovnať k akémusi „analytickému boxu prostriedkov“ a teda zhluku konceptov, ktoré môžu byť použité na zvýšenie schopnosti rozmýšľať a kritizovať minulé a súčasné formy vládnutia. Tento box prostriedkov nám umožňuje urobiť niečo dôležité, nikdy predtým nespomínané: nechápať vládu ako set inštitúcií, ale ako aktivitu, ktorá môže byť študovaná, historizovaná a špecifikovaná na úrovni racionalít, programov, technológií, a subjektivít, ktoré ju podopierajú a dávajú jej formu.[1]
Referencie upraviť
- ↑ a b c WALTERS, William. Governmentality: critical encounters. London : Routledge, 2012. Dostupné online. ISBN 9780415779531. S. 2, 11.
- ↑ a b c DEAN, Mitchell. Governmentality: power and rule in modern society. London : SAGE Publications ltd, 2012. (Second edition.) Dostupné online. ISBN 9781847873835. S. 24-25.
- ↑ a b c FOUCALT, Michel. The essential works of Michel Foucault, 1954-1984. in Paul Robinow ed.. vyd. New York : New Press, 1997. Dostupné online. ISBN 1565843525. S. 224-225.
Doporučená literatúra upraviť
- Foucault, M.(1984) The History of Sexuality Vol. 2: The Use of Pleasure, trans. Robert Hurley. New York: Random House, 1985.
- Foucault, M.(1984) The History of Sexuality Vol. 3: The Care of the Self, trans. Robert Hurley. New York: Vintage Books, 1988.
- Foucault, M. (2004), Naissance de la biopolitique: cours au Collège de France (1978-1979). Paris: Gallimard & Seuil.
- Foucault, M., (2008), The birth of biopolitics. Lectures at the College de France, 1978‐79. Palgrave MacMillan
- Foucault, Michel; Ewald, François; Burchell, Alessandro Fontana (2012). Arnold I. Davidson, ed. The courage of truth (the government of self and others II) : lectures at the Collège de France, 1983-1984. Translated by Graham Burchell. Houndmills, Basingstoke, Hampshire, UK: Palgrave Macmillan. ISBN 9781403986689.
- Foucault, Michel. The Birth of Biopolitics: Lectures at the College de France (1978-9). Trans. Graham Burchell. Ed. Michael Senellart. 1st Picador Paperback Edition. New York: Palgrave MacMillan, 2010.
- Ferlie, E., Fitzgerald, L., McGivern, G., Dopson, S., & Bennett, C. (2013) Making Wicked Problems Governable? : The Case of Managed Networks in Health Care. Oxford: Oxford University Press