Haiku

Haiku (jap. 俳句) je žáner japonskej poézie pozostávajúci tradične zo 17 slabík (presnejšie mór) usporiadaných do troch veršov obsahujúcich 5 + 7 + 5 mór.

Ukážka haigy, ktorej súčasťou je aj haiku od autora Josa Buson.

Pomenovanie

Pojem haiku je odvodený z prvej časti japonského slova haikai (jap. 俳諧 – žartovný, nezvyčajný), čo je humorná alebo ľudová forma žánru renga (jap. 俳諧の連歌 – haikai no renga), a z druhej časti slova hokku (jap. 発句 úvodný verš, sloha), úvodnej slohy básní renga alebo renku. Sloha hokku otvárala básnické dielo, čo z nej vytváralo dôležitý prvok, ktorý sa vyvinul na nezávislú báseň, najmä pod vplyvom Bašóa Macua (1644 – 1694).

Hokku sa stala známou ako haiku, keď Šiki Masaoka (1867 – 1902) navrhol toto pomenovanie ako skratku spojenia haikai no ku (jap. 俳諧の句 verš básne haikai). V súčasnosti sa aj pre pôvodné slohy hokku používa častejšie názov haiku.

Pôvod haiku

Vznik haiku sa odvodzuje od japonskej reťazovej básne renga. Bola obľúbená v obdobiach Kamakura a Muromači. Skladala sa z 50 až 100 strof a každú túto lyrickú sekvenciu komponovali striedavo vždy dvaja alebo viacerí básnici. Prvá strofa bola fixovaná na určité ročné obdobie a volala sa hokku. Hoci renga vznikla na cisárskom dvore, neskôr sa rozšírila medzi ľud a stala sa veľmi populárnou pod názvom haikai. Vrchol dokonalosti dosiahla v 15. storočí.

Japonská tradícia vraví, že prvé samostatné trojveršie haiku napísal Rjúho Nonoguči. Bol prvý, čo zozbieral úvodné slohy z básní renga, z tzv. ľahkovážnych básní "haikai-hokučó", a zostavil z nich zbierku haiku. V 17.storočí sa rozvinula literárna vlna skladateľov haiku, ktorí sa nazvali haidžin a komponovanie haiku sa stalo ich životným štýlom.

Pre schopnosť názorne zobraziť problém a nenásilne tak podať partnerovi v rozhovore poukaz na rozpor v jeho tvrdeniach sa haiku uplatňovalo v diplomatických kruhoch a na cisárskom dvore. Trojveršie haikai sa stalo aj súčasťou umenia haiga.

Stavba trojveršia

Stavba trojveršia klasického haiku má svoj kánon. Jeho vznik sa odvodzuje od taoizmu a zenbudhizmu, v ktorých dominovali krátke poučenia majstrov.

Kigo

Prvý verš obsahuje kigo (季語), ustálené slovo alebo slovné spojenie symbolizujúce jedno z ročných období alebo udalosti v roku. Tradičné výrazy kigo sú usporiadané v špecializovaných básnických slovníkoch saidžiki (歳時記) s vysvetlivkami a ukážkami z diel.

Kiredži

Predel alebo cezúra, kiredži (切れ字), je tradične ustálené slovo alebo častica na konci verša. Má prerušiť tok myšlienok, naznačiť paralelu medzi predchádzajúcim a nasledujúcim veršom. Ak sa nachádza na konci tretieho verša, má zavŕšiť báseň alebo vrátiť čitateľa opäť na jej začiatok.

Základné kategórie

• tradičné japonské haiku, ktoré vzniklo na začiatku obdobia Edo
• moderné haiku japonské a západné, ktoré sa začalo vyvíjať v období Meidži

Charakteristika

Tradičné japonské haiku reflektuje prírodné javy, klimatické a geografické, flóru a faunu, človeka. Slovné spojenie kigo musí mať vzťah ku klimatickým podmienkam, aké vládnu v okolí japonského mesta Edo – dnes Tokio. Opisuje situáciu medzi dvomi elementami, napríklad žaba a rybník, slimák a hora Fudži, vietor a vták, všíma si kontrapunkt medzi týmito subjektami a vyjadrí ho v poslednom verši. Nepoužívajú sa básnické obrazy a figúry známe v západnej poézii, ani viazaný verš s rýmom.

Pre haiku platia štyri zásady:

1. sabi (sám osobne)
2. makoto (pravdivo)
3. fueki-ryúko (nemenný-premenný)
4. yoin (ozvena)

Charakteristika moderného haiku

Moderné haiku formovalo už i západné umenie. Počas reformy Meidži sa Japonsko otvorilo svetu a začali vplývať na seba japonské a západné umenie. Prvú konjunktúru v Európe zažilo japonské umenie v 19. storočí, pozri štýl japonéria. Odvtedy sa datuje vznik západného haiku. Forma tohoto haiku je aktuálne rôznorodá, veľmi voľné poňatie v počte slabík, témach a publikovaní na rôznych médiách. Ale väčšina autorov zachováva aspoň kontrapunkt v treťom verši a kireji v druhom verši a báseň je obvykle trojriadková.

Slovenská podoba haiku

Nie je ustálená norma písania haiku v slovenčine. Tradicionalistickí slovenskí haidžini však zohľadňujú zvukovú podobu slabík - mór - a prispôsobujú počet slabík. Preto sa môže stať, že slovenské haiku môže mať o dve písané slabiky viac alebo menej, podľa toho, ako znie vyslovená písaná podoba.

Najznámejší japonskí tvorcovia haiku

Klasické obdobie „Edo“

• Rjúho Nonoguči (1595 – 1669)
• Bašó Macuo (1644 – 1694)
• Bončó Nozawa (1640 – 1714)
• Kjorai Mukai (1651 – 1704)
• Buson Josa (1661 – 1701)
• Issa Kobajaši (1763 – 1827)

Obdobie poklasické

• Šiki Masaoka (1867 – 1902)
• Akutagawa Rjúnosuke (1892 – 1927)
• Seisensui Ogiwara (1884 – 1976)

Moderné japonské haiku

• Šuntaró Tanikawa (1931)

Haiku Žaba

Asi najznámejším haiku je „Žaba“ od jedného zo zakladateľov tohto básnického štýlu Bašóa:

古池や (Furu ike ja)

蛙飛び込む (Kawazu tobikomu)

水の音 (Mizu no oto)

Vo veľmi voľnom preklade:

Prastarý rybník

Žaba doň skočí

Žblnk!

Prebásnené:

Starý rybník bol

Žabička doň skočila

Či len zažblnkol

Poznámky

• Celý článok bol podrobený revízii podľa knihy "Japonská literatura 712-1868".

Pozri aj

• haiga
• haibun
• renga
• tanka

Externé odkazy

• Macuo Bašóove haiku jap.-en.
• Haiku preložené do franc. z jap.- japonskí klasici

Literárny portál