Hawker Typhoon
Hawker Typhoon bol britský jednomiestny stíhací bombardér, ktorý bol používaný najmä počas druhej svetovej vojny. Pri jeho vývoji sa počítalo s tým, že nahradí zastarávajúci Hawker Hurricane v úlohe prepadového stíhača (pre ktorú však nemal prebytok výkonu). V priebehu vojny sa z neho stal jeden z najúspešnejších ľahkých taktických bombardérov. Stroje Hawker Typhoon sa vyznačovali množstvom „detských chorôb“ a neduhov, preto bola ich pilotáž pomerne náročná.
| Typhoon | |
 Typhoon Mk.IB (sériové číslo EK139, „HH–N“) „Dirty Dora“ 175. perute RAF počas vyzbrojovania 227 kg cvičnými betónovými bombami, koniec roku 1943 | |
| Typ | stíhací bombardér |
|---|---|
| Výrobca | Hawker Aircraft |
| Konštruktér | Sidney Camm |
| Prvý let | 24. február 1940 |
| Zavedený | 1941 |
| Vyradený | 1945 |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | Royal Air Force Royal Canadian Air Force |
| Výroba | 1941 – 1945 |
| Vyrobených | 3 330 |
| Varianty | Hawker Tornado Hawker Tempest Hawker Sea Fury |
Vznik a vývoj upraviť
.jpg)
Lietadlo Hawker Typhoon vzniklo pod vedením šéfkonštruktéra firmy Hawker, ktorým bol Sydney Camm (neskôr sir Sydney). Ten už predtým stál, okrem iného, aj pri zrode dnes už legendárneho stíhacieho lietadla Hawker Hurricane. Typhoon bol odpoveďou na špecifikáciu F.18/37 ministerstva letectva na výkonné a silno vyzbrojené jednomiestne stíhacie lietadlo, ktoré by bolo schopné stretnúť sa s ťažko vyzbrojenými a odolnými sprievodnými stíhačkami, akou bol napríklad Messerschmitt Bf 110. Firma Hawker preto prišla s dvoma rôznymi projektmi R a N. Prvý (projekt R) vznikal pre motor Rolls-Royce Vulture, ktorý bol vývojovo nedotiahnutý a ukázal sa byť veľmi problematickým v prípade všetkých rôznych britských lietadiel, ktoré mal poháňať. Prototyp poháňaný motorom Vulture bol pomenovaný Tornado a po prvýkrát vzlietol 6. októbra 1939. S ďalším vývojom sa však už prestalo počítať potom, čo sa prestal vyrábať motor Vulture. Druhý (projekt N), pomenovaný Typhoon, bol na tom lepšie – i keď aj ten musel prežiť niekoľko problematických rokov spôsobených pohonnou jednotkou. Typhoon bol poháňaný kvapalinou chladeným 24-valcovým motorom s valcami do H Napier Sabre s výkonom 1 625 kW (2 180 k). Bol to moderný a výkonný motor s mnohými „detskými chorobami“.
Prvý z dvoch prototypov Typhoonu (sériové číslo P5212) po prvýkrát vzlietol 24. februára 1940. Stroje mali v začiatkoch veľa problémov, hlavne s prvými motormi Napier Sabre II, ktoré sa dlho nedarilo dodávať v požadovanej kvalite – problémy mali za následok časté poruchy a nízku životnosť motora. Tieto, ale aj ďalšie problémy spôsobili niekoľko havárií, ktoré si vyžiadali aj život niekoľkých pilotov.
Kvôli už spomínaným problémom sa prvý výrobný model vzniesol až v máji 1941. Problémy spôsobili aj to, že 56. peruť RAF bola po nejaký čas nebojaschopná, hoci RAF obdržala prvé lietadlá už v septembri 1941. Potom, čo bolo do prevádzky zaradených viac nových stíhačiek, operujúcich predovšetkým z letiska Duxford vo východnom Anglicku, začali Typhoony plniť obranné úlohy proti nízko lietajúcim nemeckým narušiteľom plniacim úlohy systémom „udri a zmizni“. Tie robili Angličanom s pribúdajúcim časom najväčšie problémy predovšetkým na juhu a juhovýchode krajiny.
Hoci časom boli problémy lietadla Typhoon vo väčšine úplne odstránené, zlá povesť stroja už zostala. Nikdy sa z neho nestal tak obľúbený typ, ako boli Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire.
Prvým výrobným modelom bol Typhoon Mk.IA, ktorý bol vyzbrojený dvanástimi guľometmi kalibru 7,7 mm v krídlach. Po ňom nasledoval Typhoon Mk.IB so štyrmi kanónmi kalibru 20 mm v krídlach. S už konečne spoľahlivejším motorom Napier Sabre série II bol Typhoon Mk.IB pred nástupom strojov Hawker Tempest, priamo vyvinutých z Typhoonu, najrýchlejším lietadlom v RAF. Tento model sa osvedčil predovšetkým v prepadových operáciách proti pozemným cieľom.
Nevýhodou prvých Typhoonov Mk.I bol pomerne zlý výhľad z pilotnej kabíny, spôsobený nepraktickým rámovým krytom kabíny a „automobilovými“ dvierkami (toto usporiadanie mal aj americký Bell P-39 Airacobra). Neskôr boli Typhoony, rovnako ako ostatné spojenecké stíhačky, napríklad Spitfire a P-51 Mustang, vybavené „bublinovým“ prekrytom kabíny, ktorý sa odsúval dozadu. To značne vylepšilo celkový výhľad pilota a pridalo to lietadlu na celkovej aerodynamickej jemnosti. Typhoon mal aj relatívne hrubý profil krídla, ktorý spôsoboval značný odpor a stroj tak nikdy nedosiahol pôvodne projektovaných rýchlostí. Navyše, vďaka slabším výkonom motora, nemal ani vo výškach nad 5 000 metrov potrebnú stúpavosť a výkony nad touto výškou už boli slabšie, avšak v malých výškach sa jednalo o skutočne len ťažko prekonateľného súpera, ktorý sa mohol smelo postaviť aj strojom Fw 190A.
Napriek všetkým vývojovým problémom bolo nakoniec vyrobených 3 330 lietadiel. Väčšina z nich bola zmontovaná firmou Gloster okrem dvoch prototypov a skupiny pätnástich Mk.IA a Mk.IB, ktoré vyrobila firma Hawker. Hlavnou výrobnou verziou bola Mk.IB. Skompletizovaných bolo vyše 3 000 kusov. Približne dve tretiny lietadiel boli vybavené bublinovitým prekrytom kabíny a nie pôvodným typom s „automobilovými“ dvierkami. Pomerne malé množstvo Typhoonov boli stíhacie/prieskumné exempláre vybavené rôznymi druhmi a rôznym množstvom kamier. Ďalší vývoj lietadla Hawker Typhoon, najmä v oblasti jeho výškovej výkonnosti, vyústil v lietadlo Hawker Tempest.
Nasadenie upraviť
Je zaujímavé, že Typhoon malo ako typ problémy až do roku 1943 a jeho budúcnosť jeho frontového nasadenia visela neraz na vlásku. Typhoony si svoju svetlú budúcnosť zabezpečili predovšetkým vďaka svojmu úspešnému pôsobeniu proti nízko lietajúcim narušiteľom Luftwaffe. Hliadkujúce Typhoony preukázali svoju účinnosť proti rýchlym, nízko lietajúcim stíhacím bombardérom Focke-Wulf Fw 190 Luftwaffe, ktoré najmä v rokoch 1942 – 1943 uskutočňovali dotieravé nálety nad južným Anglickom. Typhoony od tej doby excelovali, hoci nie v úlohe, ktorá im bola pôvodne určená. Prevádzková skúsenosť preukázala, že si Typhoony najlepšie viedli v malých nadmorských výškach, čo z nich spolu s ich silou a schopnosťou niesť poriadnu nálož urobilo veľmi schopné prepadové lietadlo pre útoky proti pozemným cieľom. S postupujúcim časom prešla RAF do ofenzívy nad okupovanou Európou a jej taktické stíhacie bombardéry a ľahké bombardéry začali napádať početné nemecké vojenské ciele. Typhoony boli následne za týmto účelom podriadené 2. taktickej leteckej armáde Spojencov a stali sa veľmi účinnou súčasťou tohto útočného vojska. Zvyčajne boli Typhoony okrem vtedy štandardných kanónov v krídlach výzbrojené dvojicou podvesených 227 kg alebo 454 kg bômb alebo ôsmimi podvesenými raketovými strelami a viedli si skvele v napádaní nemeckých vozidiel, komunikačných sietí, konvojov, infraštruktúry a letísk. Mimoriadne aktívne boli Typhoony najmä nad severným Francúzskom počas príprav na Deň-D v júni 1944, a potom počas vylodenia spojeneckých vojsk a pri následných bojových operáciách. Konkrétne ich raketová výzbroj bola veľmi účinná proti nemeckým tankom, teda pokiaľ bol pilot dobre oboznámený s tým, ako namieriť túto neriadenú strelu na vybraný cieľ. Raketami vyzbrojené Typhoony sa preslávili najmä veľmi účinnou podporou spojeneckých pozemných jednotiek pri deštrukcii nemeckého protiútoku pri Mortain v južnej Normandii a pri prenasledovaní ustupujúcich nemeckých vojsk v neslávne preslávenom obkľúčení pri Falaise. Typhoony potom vzlietali z provizórnych letísk na novo dobytom území, aby mohli operovať v tesnej blízkosti frontovej línie. V spolupráci s ďalšími spojeneckými lietadlami sa zúčastnili aj útokov proti nepriateľským konvojom.
Nemci považovali počas vojny stroje Hawker Typhoon za najnebezpečnejšie vzdušné stíhače tankov. Bolo to jednak preto, že britskí letci absolvovali kvalitnejší výcvik boja proti pozemným cieľom a jednak i preto, že boli vyzbrojené trojpalcovými neriadenými raketami. U ostatných spojeneckých lietadiel, bežne používaných na priamu podporu pozemných vojsk, ako boli P-47 Thunderbolt či P-51 Mustang, zvykli letci pri bojoch s pozemnými cieľmi používať hlavne menej efektívne 227 kg bomby a paľbu guľometov.[1]
Špecifikácie (Typhoon Mk.IB) upraviť
Technické údaje (Typhoon Mk.IB s motorom Sabre IIC) upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 9,74 m
- Rozpätie: 12,67 m
- Výška: 4,67 m
- Nosná plocha: 25,92 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 4 010 kg
- Vzletová hmotnosť: 5 375 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 6 341 kg
- Pohonná jednotka: 1 × kvapalinou chladený 24-valcový motor s valcami do H Napier Sabre IIA alebo IIB, alebo IIC s výkonom 1 625 kW (Sabre IIA), 1 640 kW (Sabre IIB) alebo 1 685 kW (Sabre IIC)
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: 663 km/h (s motorom Sabre IIB a štvorlistovou vrtuľou vo výške 5 485 m)
- Pádová rýchlosť: 142 km/h (s klapkami hore)
- Dolet: 821 km (s bombami)
- Dostup: 10 729 m
- Stúpavosť: 13,59 m/s
- Čas výstupu do určitej výšky: 6 minút 12 sekúnd do výšky 4 570 m
- Plošné zaťaženie: 223,5 kg/m²
- Pomer výkon/hmotnosť: 0,33 kW/kg
Výzbroj upraviť
- 4× kanón Hispano Mk.II kalibru 20 mm v krídlach (so zásobou 140 nábojov na hlaveň)
- 2× bomba s hmotnosťou 227 kg alebo 454 kg
- 8× neriadená raketa RP-3
Referencie upraviť
- ↑ Green, M., 1985: Tiger Tanks. ISBN 0-87938-954-0 MBI Publishing, Osceola, s. 67
Zdroje upraviť
- Malcolm V. Lowe – Encyklopedie letectví II (1939–1945) (z anglického originálu The Complete Encyclopedia of Flight 1939–1945) ISBN 80-7234-455-2 (str. 186 – 189)
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hawker Typhoon na českej Wikipédii.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hawker Typhoon
