Hetzer
| Jagdpanzer 38(t) „Hetzer“ | |
|---|---|
 Hetzer vo Worthingtonskom tankovom múzeu v Bordene (Ontário, Kanada). | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 4 muži (veliteľ, nabíjač, vodič, radista) |
| Dĺžka | 6,38 m |
| Šírka | 2,63 m |
| Výška | 2,17 m |
| Hmotnosť | 15 750 kg |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | 8 až 70 mm |
| Hlavná zbraň | kanón Pak 39 L/48 kalibru 75 mm |
| Sekundárne zbrane | guľomet MG 34 |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | Benzínový 6-valcový motor Praga AE 2800 160 hp |
| Odpruženie | listové pružiny |
| Max. rýchlosť | 39 km/h po kvalitnej ceste, 25 km/h v teréne |
| Pomer výkon/hmotnosť | |
| Dojazd | 180 km po kvalitnej ceste |
| Priechodnosť | svah so sklonom 75%, steny 65 cm, brody 90 cm, okopy 1,3 cm |
Jagdpanzer 38(t) alebo Panzerjäger 38(t) známy skôr ako Hetzer (nem. štváč) bol nemecký stíhač tankov stavaný na podvozku tankov LT-38, používaný na konci druhej svetovej vojny.
Vznik a vývoj upraviť
Na začiatku roku 1943 hlavný inšpektor nemeckých tankových vojsk Heinz Guderian požadoval vývoj nového ľahkého stíhača tankov s dostatočným pancierovaním a nízkou siluetou, ktorý by nahradil existujúce kolesové ťahané protitankové zbrane[1] a zastarávajúce stroje Marder. Nový typ bol postavený na podvozku tanku PzKpfw 38 (t), vyrábaného v Protektoráte. Jeho pancierové pláty boli uložené šikmo, čo zvyšovalo jeho balistickú odolnosť, aj napriek ich neveľkej hrúbke. V priebehu marca 1944 dostala nemecká armáda prvé tri prototypy, pričom stroje dostali označenie Jägdpanzer 38. Prezývka Hetzer bola neoficiálna, vytvorili ju nemeckí vojaci. Stíhač tankov si 20. apríla 1944 prezrel i samotný Adolf Hitler, po čom bolo následne rozhodnuté o jeho sériovej výrobe. Výroba sa začala najprv v továrni BMM (bývalá ČKD) v Prahe, neskôr sa vyrábali aj v továrni Škoda v Plzni, Hradci Králové a Vroclave[2].
Typ bol priebežne modernizovaný, verzia Ausf. D bola poháňaná motorom Tatra TD 103 s výkonom 207 koní. Ďalšie varianty boli Hetzer Starr, ktorých bolo vyrobených iba 10 ks, alebo plameňometný Flammpanzer 38 (t) či samohybné delo sIG auf Jägdpanzer 38 (t). Ostatné druhy nedospeli ďalej ako do štádia prototypu.
Do konca vojny bolo vyrobených asi 2800 kusov. Po skončení vojny Česko-Slovensko obnovilo výrobu pre vlastné potreby aj pre export. Po vojne boli rozpracované stíhače tankov v ČKD a v Škodovych závodoch dokončené. Časť ich bola predaná pod označením ST I Česko-slovenskej armáde. Medzi rokmi 1947 a 1952 bola časť produkcie exportovaná pod označením G-13 do Švajčiarska. Ostatné rozpracované podvozky boli použité na výrobu cvičných tankov ST III. Išlo prakticky o podvozky, na ktoré boli namontované veže z plechu. Otvor pre kanón bol zaslepený a do čelnej časti boli inštalované sedačky pre vodiča a inštruktora. Tieto stroje boli tiež označované ako „CPV“ (cvičné pásové vozidlo). Vo Švajčiarsku sa vo výzbroji udržali do začiatku 70. rokov[2].
Bojové nasadenie upraviť
Stíhače tankov mali v nemeckej armáde široké uplatnenie na všetkých frontoch. Jeden stroj ukoristili poľskí povstalci vo Varšavskom povstaní, niekoľko samohybných diel ukoristili aj českí povstalci v Pražskom povstaní v máji 1945. Stroje boli nasadené v rámci skupiny Schill proti SNP, zúčastnili sa aj záverečnej vojenskej prehliadky v Banskej Bystrici 30. októbra 1944.
Referencie upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jagdpanzer 38(t)
