Hlava XXII (román)

Hlava XXII (angl. Catch-22) je protivojnový román amerického spisovateľa Josepha Hellera. Prvýkrát bol vydaný v novembri roku 1961. Román, v ktorom je použitá irónia a satira na vojnu a vojakov sa stal bestsellerom.

Hlava XXII
Catch-22
Autor	Joseph Heller
Pôvodný jazyk	angličtina
Krajina vydania	USA
Nakladateľstvo originálneho vydania	Simon & Schuster
Dátum 1. vydania originálu	11. november 1961
Chronológia
Predchádzajúci diel	-
Nasledujúci diel	Záverečná!
Slovenské vydania knihy
Prvé vydanie knihy Dátum slovenského vydania 1975 Prekladateľ Dušan Janák Počet strán 522
Literárny portál

Heller v románe využil vlastné skúsenosti, pretože sám slúžil v druhej svetovej vojne ako príslušník bombardovacej letky. Na románe pracoval až 8 rokov, práce začal v roku 1953, jedna z kapitol bola vydaná už v roku 1955 v zborníku New World Writing.

V rozhovore pre SME v máji roku 1997, Joseph Heller, ktorý bol hosťom pražského medzinárodného knižného veľtrhu Svet knihy, povedal: "A viete o tom, že (kniha) vznikla náhodou? Vydavateľ ma presvedčil, aby som svoje osobné zážitky z II. svetovej vojny napísal na papier. Začiatkom šesťdesiatych rokov vyšlo v Spojených štátoch veľa kníh s vojnovou tematikou, a keďže knihy kupujú najmä ženy, Hlava XXII nemala spočiatku veľký úspech. Spolu s vydavateľom sme však verili, že ide o výnimočnú knihu, a naozaj - postupne za o ňu začal dvíhať záujem."

O tejto brilantnej čiernej komédii, ktorá sa zapísala na listinu bestsellerov, sa písalo v recenziách po celom svete: “Najlepší americký román, ktorý vyšiel o druhej svetovej vojne…” (The Nation), “…apokalyptické majstrovské dielo…” (Chicago Times). Merle Miller, americký spisovateľ, napríklad napísal: “Je to jedna z najhumornejších kníh, aké som čítal, jedna z najsmutnejších, v každom prípade je to kniha naskrz pravdivá, plod zdravého rozumu.”

Obsah

Hlavná postava je Yossarian, dôstojník americkej armády vyslanej do druhej svetovej vojny. Dej sa odohráva na ostrove Pianosa v Stredozemnom mori, v bližšie nešpecifikovanej leteckej bombardovacej jednotke, z ktorej lietadlá útočia na Taliansko. Kniha je členená na kapitoly, každá kapitola nesie názov osoby, poväčšine vojaka, sama kapitola však iba pokračuje nezmyselným rozprávaním o vojne. Názov knihy je odvodený z vojenského predpisu (hlava XXII), ktorá hovorí, že vojaci, ktorí odlietajú požadovaný počet náletov, sú z vojny odvelení. Avšak hovorí aj to, že vojak musí za každých okolností poslúchnuť svojho nadriadeného. Problém je v tom, že nikto z letky nikdy nemôže ísť domov, pretože plukovníci im neustále zvyšujú počet náletov. Jediná možnosť ako sa z letky dostať je byť bláznom. Podľa knihy sú blázni asi všetci čo sú zaangažovaní vo vojne, stačí si len vybrať koho vy sami považujete za najväčšieho blázna, Aarfyho, navigátora, ktorý si za náletu namiesto študovania mapy bafkal fajku a upozorňoval pilotov na zábavné momenty na oblohe, alebo Orra, ktorý si do úst vkladal plánky, aby mal okrúhlejšie líca, alebo sexuchtivú ženu poručíčku Scheisskopfovú, ktorá mala pomer s každým len nie so svojím manželom, pretože on po nociach myslel iba na pochodovanie svojej jednotky na prehliadke. Lenže je tu háčik: citát:

"Vari nemôžete preradiť blázna k pozemnej službe?"

"Ale áno. Práve, že musím. Existuje predpis, podľa ktorého musím preradiť každého, kto je blázon."

"Tak prečo nepreradíte mňa? Ja som predsa blázon. Spýtajte sa Clevingera."

"Clevingera? A kde je Clevinger? Nájdite mi ho a ja sa ho spýtam."

"Tak sa spýtajte, koho chcete. Všetci vám povedia, aký som blázon."

"Oni sú blázni."

"Tak prečo ich nepreradíte?"

"A prečo ma o to nepožiadajú?"

"Pretože sú blázni, to je predsa jasné."

"Pravdaže sú blázni," zopakoval doktor Dneeka. "Veď vám to predsa hovorím, či nie? A predsa by ste nenechali bláznov rozhodovať o tom, či ste blázon, alebo nie, nemám pravdu?"

Yossarian sa naňho vážne pozrel a skúsil to z iného konca. "Je Orr blázon?"

"Pravdaže je, " prisvedčil doktor Daneeka.

"Môžete ho preradiť?"

"Pravdaže môžem. Ale najprv ma musí o to požiadať. To je predpis."

"Tak prečo vás o to nepožiada?"

"Pretože je blázon," vysvetľoval doktor Daneeka. "Musí byť blázon, keď doteraz neprestal s bojovými letmi, hoci toľkokrát vyviazol len o vlások. Pravdaže, môžem Orra preradiť. Ale najprv musí o to požiadať."

"To je všetko, čo musí urobiť, aby ho preradili?"

"Všetko. Stačí o to požiadať."

"A potom ho už preradíte?" spýtal sa Yossarian.

"Nie. To nemôžem urobiť."

"Chcete povedať, že je v tom nejaký háčik?"

"Pravdaže je v tom háčik," prisvedčil doktor Daneeka. "Hlava XXII. Každý, kto sa chce vyhnúť bojovému nasadeniu, nie je ozajstný blázon."

Tento citát ukazuje dokonalosť vojenského predpisu hlavy XXII, v knihe sa spomínajú aj rôzne metafory ako napr. "hlave XXII nikto neprejde cez rozum"

Bláznovstvo posádky vidíme napríklad v časti, kde vojaci s maximálnou vážnosťou diskutujú o tom, že jeden z nich má v očiach muchy. Citát:

"Môžeš si byť stopercentne istý, že ich tam má,"..."hoci o tom zrejme ani nevie. A preto nevidí veci tak, ako sú."

"Ako to že o nich nevie?" čudoval sa Yossarian.

"Pretože má v očiach muchy,"..."Ako môže zbadať, že ich tam má, keď má v očiach muchy?"

...

"Appleby, máš v očiach muchy,"...

"Čože?"...

"Máš v očiach muchy," zopakoval Yossarian. "Asi preto ich nevidíš."

...

"Havermayer, mám v očiach muchy?"

Havermayer nedôverčivo zažmurkal. "Čo?"

"Muchy."

Havermayer opäť zažmurkal. "Muchy?"

"V očiach."

"Čo ti šibe?" spýtal sa Havermayer.

"Nie, mne nie. To Yossarianovi šibe. Len mi povedz, či mám v očiach muchy alebo nie. Môžeš mi to smelo povedať. Znesiem to."

Yossarian a vojaci sa často zamýšľajú nad vecami, ktoré sa nám javia úplne absurdné a opisujú vojnu z pohľadu obyčajného človeka. Absurdnosť vojny je vykreslená v rôznych detailoch, napríklad niektorým letcom je úplne jedno či zasiahli, alebo nezasiahli cieľ.

Historický kriticizmus a Hlava XXII

Významné diela literatúry sú väčšinou inšpirované životnými skúsenosťami autorov tak ako aj udalosťami v obdobiach, v ktorých boli napísané. Výnimkou nie je ani Hlava XXII, ktorá obsahuje fragmenty autorovej minulosti a taktiež poukazuje na udalosti, ktoré sa diali v čase, keď na nej pracoval. Nie je žiadnych pochýb o tom, že toto dielo je akousi ukážkou absurdity vojny. Ale treba si uvedomiť, že aj keď sa jej dej odohráva v roku 1943 a teda v čase 2. svetovej vojny, napísaná bola až v 50. rokoch 20. storočia.

Toto obdobie, ako ho nazval Bernard Baruch, multimilionár, finančník a poradca vtedajšieho prezidenta Spojených štátov amerických, sa zapísalo do dejín ako studená vojna. Vo svojej reči poukázal na to, že: "Nenechajme sa oklamať, dnes sme uprostred studenej vojny. Naši nepriatelia sú za hranicami, ale aj doma.“ Tento termín výstižne opisuje stav medzi USA a ZSSR po 2. svetovej vojne.

Strach Američanov z komunizmu mal za následok vznik politickej paranoje, ktorá je tak zjavná v Hlave XXII. Táto paranoja viedla k obviňovaniu zo sympatizovania ku komunizmu vo vlastných radoch. Najvýraznejšie sa o to pričinil senátor USA Joseph Raymond McCarthy, ktorý v roku 1950 obvinil Ministerstvo zahraničných vecí USA, že zamestnáva komunistov aj keď sa to nikdy nepotvrdilo. Jeho činy dali za vznik McCarthizmu, prúdu, známemu tiež ako Hon na komunistov.

Rovnako aj v Hlave XXII je najciteľnejší strach. Hrdina novely pociťuje neovládateľný strach zo smrti a má utkvelé predstavy, že sa ho stále pokúša niekto zabiť. „Nepriateľ,“ odsekol Yossarian a pozorne formuloval myšlienku, „je každý, kto ťa chce pripraviť o život, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrí, a to platí aj o plukovníkovi Cathcartovi."

Ďalšia ukážka strachu a nedôvery vo vlastných ľudí je tá, kde sa kapitán Black bez akýchkoľvek dôkazov nechal počuť, že major Major je komunista. „...a keď podotkli, že s majorom Majorom nie je čosi v poriadku, kapitán Black im oznámil, že major Major je komunista. Pchajú sa všade (komunisti),“ vyhlásil rebelantsky. „Vy sa, chlapci, možno mienite nečinne prizerať, ale ja to tak nenechám. Niečo proti tomu urobím. Odteraz musí každý lump, ktorý vkročí do môjho spravodajského stanu, podpísať prísahu oddanosti. A tomu mamľasovi majorovi Majorovi ju podpísať nedám, aj keby ma o to prosil.“

Postavy v tomto románe si navzájom nedôverovali a žili v neustálom strachu zo zrady. Nakoniec sa ukázalo, že nebojujú ani tak s nepriateľmi ako skôr medzi sebou.