Hviezdny atlas
Hviezdny atlas je variantom tradičného geografického atlasu, ktorý zobrazuje permanentné a polo-permanentné polohy vesmírnych objektov, napríklad hviezd, súhvezdí, hmlovín, hviezdokóp a galaxií.
Je to systematicky usporiadaný súbor hviezdnych máp. Z historických diel je známa Uranometria od J. Bayera (1603), v ktorom sú najjasnejšie hviezdy súhvezdí označené gréckymi písmenami, a hviezdny atlas J. Flamsteeda. Hviezdne atlasy alebo mapy boli zostrojené k mnohým katalógom hviezd, napr. ku katalógu Bonner Durchmusterung bol v rokoch 1857 – 1863 vydaný Atlas des nördlichen gestirnten Himmels, ekvinokcium 1855,0, od F. W. A. Argelandera. Má 40 listov s rozmermi 45 cm x 65 cm, s mierkou 1° = 20 mm. Obsahuje hviezdy do 9. magnitúdy. Tretie vydanie vyšlo roku 1954 v Bonne. Podobné mapy boli vydané aj ku katalógu Córdoba Durchmusterung. Fotografickou mapou oblohy je Carte du Ciel, ktorú začali robiť na podnet Parížskeho medzinárodného astrografického kongresu roku 1887 pracovníci hvezdární celého sveta. Snímky sa robili astrografickým refraktorom rovnakého typu (priemer objektívu 33 cm, ohnisková vzdialenosť 344 cm); mierka na snímkach 1 mm = 1'. Franklinova-Adamsova mapa zobrazuje celú oblohu na 206 listoch s rozmermi 18° x 18°, s mierkou 20 mm = 1°; obsahuje hviezdy do 15.-17. magnitúdy. Harvardský atlas siaha do 11. magnitúdy, rozmery listov 30° x 30°, s mierkou 5 mm = 1°. Najväčším hviezdnym atlasom súčasnosti je Palomar Sky Atlas od Mount Palomar Sky Survey. Mapy tohto hviezdneho atlasu sú negatívne kópie snímok, ktoré sa robili veľkým mountpalomarským Schmidtovým teleskopom (zrkadlo s priemerom 183 cm a ohniskovou vzdialenosťou 302 cm). Zhotovilo sa 2 x 935 snímok, ktoré pokrývajú celú oblohu od deklinácie -30° až do +90°. Použili sa fotografické platne s rozmerom 35,6 cm x 35,6 cm (každá zobrazuje asi 36 štvorcových stupňov oblohy). Každá snímka sa pritom zhotovila 2 razy, v červenej a modrej oblasti spektra. Obsahuje objekty asi do 20. magnitúdy. V súčasnosti sa dopĺňajú oblasti až k južnému pólu (európske observatórium v Čile a hvezdáreň v Austrálii – Siding Spring). Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0 od Bečvářa (3. vydanie roku 1963) obsahuje 16 máp, 35 000 objektov, hviezdy do 7,75. magnitúdy. Mapy majú rozmery 42 x 59 cm, s mierkou 7 mm = 1°. Mierku 20 mm = 1° majú 3 ďalšie Bečvářove hviezdne atlasy: Atlas Eclipticalis 1950.0 z roku 1959, Atlas Borealis (okolie severného pólu) a Atlas Australis (okolie južného pólu), ktoré obsahujú všetky hviezdy s dovtedy známymi presnými polohami, rozlíšené farbami podľa základných spektrálnych typov (pozri spektrálna klasifikácia). Na osobitné ciele sa robia hviezdne atlasy, ktoré zachycujú iba časť oblohy. Napr. na hľadanie a identifikáciu planétok slúžia hviezdne atlasy z okolia ekliptiky (Karten der Ekliptik od M. Wolfa a J. Palisu alebo Bečvářov Atlas Eclipticalis, ktoré zachycujú hviezdy v páse ±30° okolo ekliptiky, vhodné na nadväzovanie pozičných meraní). Rozšírením Bečvářových hviezdnych atlasov je Sky Atlas 2000.0 vydaný roku 1983 v Cambridgei (USA) pre hviezdy do 8,0. magnitúdy a ekvinokcium 2000,0. Má 26 listov, jeho autorom je W. Tirion.
Historické hviezde atlasy upraviť
Moderné hviezdne atlasy upraviť
Pozri aj upraviť
Externé odkazy upraviť
Tento článok alebo jeho časť obsahuje heslo z Encyklopédie astronómie s láskavým dovolením autorov a podporou SZA.