Jacobus Henricus van ’t Hoff
Jacobus Henricus van ’t Hoff (* 30. august 1852, Rotterdam – † 1. marec 1911, Steglitz pri Berlíne (dnes Berlín)) bol holandský fyzik a organický chemik. V roku 1901 získal Nobelovu cenu za chémiu ako uznanie za výnimočné služby ktoré poskytol svojim objavom zákonov chemickej dynamiky a osmotického tlaku v roztokoch. Jeho práce, ako napríklad chemická kinetika, chemická rovnováha, osmotický tlak, štruktúry organických látok a kryštalografia sú považované za jedny z najdôležitejších. Jacobus pomohol založiť fyzikálnu chémiu tak ako ju poznáme dnes. Je považovaný spolu s Antoine Lavoisierom, Louis Pasteurom a nemeckým chemikom Friedrichom Wöhlerom za jedného z najväčších chemikov vôbec.
| Jacobus Henricus van ’t Hoff | |
| holandský fyzik a chemik | |
 | |
| Narodenie | 30. august 1852 Rotterdam, Holandsko |
|---|---|
| Úmrtie | 1. marec 1911 (58 rokov) Steglitz pri Berlíne, Nemecko |
| Známy vďaka | Van ’t Hoffov faktor Van ’t Hoffov zákon |
| Alma mater | Delft Polytechnical Institute Univerzita v Leidene Univerzita v Bonne Univerzita v Paríži |
| Profesia | chemik |
| Rodičia | Jacobus Henricus van 't Hoff Alida Jacoba Kolff |
| Manželka | Johanna Francina Mees |
| Deti | 4 |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Jacobus Henricus van ’t Hoff (plné texty diel autora) |
| Commons |  Jacobus Henricus van ’t Hoff |
Život upraviť
Narodil sa v Rotterdame ako tretí syn doktora van ’t Hoffa a matky Alida Jacoba Kolff. Už od mladého veku sa zaujímal o vedu. Miloval prírodu, často chodil do botanickej záhrady na exkurzie. Jeho vnímavosť pre filozofiu a jeho záľuba v poézii sa dali uňho pozorovať už počas skorých školských čias. Byron bol jeho idolom.
Napriek prosbám otca, Jacobus začal študovať chémiu. Najprv v roku 1869 na Delft Polytechnical Institute kde aj získal diplom (1871), neskôr na Univerzite v Leidene, potom v Bonne (kde študoval s Friedrichom Kekulé), potom v Paríži (kde študoval s Charlesom Wurtzom) a nakoniec na Univerzite v Utrechte, kde získal aj doktorát v roku 1874 [1]. V roku 1876 sa stal profesorom fyziky na Veterinárnej škole v Utrechte a v roku 1878 profesorom chémie, mineralógie a geológie na univerzite v Amsterdame takmer na 18 rokov a neskôr sa stal predseda chemickej katedry. V roku 1887 sa stal profesorom chémie na univerzite v Lipsku a v roku 1896 profesorom chémie na univerzite v Berlíne.
V roku 1885 sa stal členom Kráľovskej holandskej akadémie vied. Bol ocenený čestným doktorátom z Harvardu a Yaleu (1901), Victoria Univerzity, Manchesteru (1903), Heidelberg (1908), Davyho medailou Kráľovskej spoločnosti (spolu s Le Belom (1893)), Helmholtzovou medailou Pruskej akadémie vied (1911), titulom Rytiera Čestnej légie (1894). V 1901 bol ocenený Nobelovou cenou za svoju prácu o roztokoch. Tá môže byť všeobecne zhrnutá takto: veľmi zriedené roztoky sa riadia matematickými zákonmi, ktoré sú veľmi podobné zákonom, ktoré opisujú správanie plynov. Van ’t Hoff bol čestným členom Britskej chemickej spoločnosti v Londýne, Kráľovskej spoločnosti vied v Göttingene (1892), Americkej chemickej spoločnosti (1898) a Akadémie vied v Paríži (1905). Bol takisto aj prominentným vedcom vtedajšej doby. Napriek mnohým oceneniam sa vyjadril, že získanie Nobelovej ceny bolo vrcholným bodom pre jeho kariéru.
V roku 1876 sa van ’t Hoff oženil s Johannou Francinou Meesovou. Mali spolu dve dcéry, Johannu Francinu (* 1880) a Aleidu Jacobu (* 1882), a dvoch synov, Jacobusa Hendricusa (* 1883) a Goverta Jacoba (* 1889). Jacobus zomrel vo veku 58 rokov, 1. mája 1911 v Steglitz pri Berlíne.
Chemické a najdôležitejšie práce upraviť
Predtým ako získal doktorát, van ’t Hoff už publikoval prvú z významných prác na poli organickej chémie. V roku 1874 zistil fenomén optickej aktivity pomocou predpokladu, že chemické väzby medzi uhlíkatými atómami a jeho susednými atómami smerujú priamo do stredu štvorstena. Táto troj-dimenzionálna štruktúra perfektne súhlasila s izomérmi nájdenými v prírode (stereochémia). S týmto nápadom sa podelil s francúzskym chemikom Joseph Le Belom, ktorý nezávisle od Jacobusa prišiel s týmto nápadom.
V roku 1884 Hoff publikoval svoj výskum chemickej kinetiky, nazvanej Études de Dynamique chimique (Štúdie chemickej dynamiky), v ktorej opísal niekoľko metód na ovplyvnenie chemických postupov s použitím kreslenia, a aplikoval termodynamický zákon na chemickú rovnováhu. Prezentoval aj modernú koncepciu chemickej afinity. V 1886 dokázal príbuznosť medzi správaním zriedených roztokov a plynmi. Do roku 1895 pracoval na teórii Svante Arrheniusa o disociácii elektrolytov. V 1896 sa stal profesorom na Pruskej akadémii vied v Berlíne. Jeho štúdia slaných ložísk v Stassfurte napomohla pruskému chemickému priemyslu. V roku 1887 van ’t Hoff a nemecký chemik Wilhelm Ostwald založili vplyvný chemický magazín nazvaný Zeitschrift für physikalische Chemie (Časopis pre fyzikálnu chémiu).
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jacobus Henricus van ’t Hoff
Referencie upraviť
- E. W. Meijer. Jacobus Henricus van 't Hoff; Hundred Years of Impact on Stereochemistry in the Netherlands. Angewandte Chemie International Edition, 2001, s. 3783. DOI: 10.1002/1521-3773(20011015)40:20<3783::AID-ANIE3783>3.0.CO;2-J.
- Trienke M. van der Spek. Selling a Theory: The Role of Molecular Models in J. H. van 't Hoff's Stereochemistry Theory. Annals of Science, 2006, s. 157. DOI: 10.1080/00033790500480816.
- Kreuzfeld HJ, Hateley MJ.. 125 years of enantiomers: back to the roots Jacobus Henricus van 't Hoff 1852-1911. Enantiomer, 1999, s. pp. 491–6.
Externé odkazy upraviť
- Jacobus Henricus van 't Hoff (po anglicky)
- Životopis na stránkach Nobelovej ceny (po anglicky)