Johann Adolf Hasse
Johann Adolf Hasse, (* 24. marec 1699, Bergedorf - † 16. december 1783, Benátky) bol nemecko-taliansky hudobný skladateľ.
| Johann Adolf Hasse | |
 nemecko-taliansky hudobný skladateľ | |
| Narodenie | 24. marec 1699 Bergedorf |
|---|---|
| Úmrtie | 16. december 1783 (84 rokov) Benátky |
| Odkazy | |
| Commons |  Johann Adolf Hasse |
Životopis upraviť
Narodil sa v hudobníckej rodine v malej dedine Bergedorf pri Hamburgu v Dolnom Sasku. Jeho prastarý otec Peter Hasse bol organista v Lübecku v kostole sv. Márie a bol známy aj ako skladateľ. Starý otec, otec aj brat boli postupne organistami v Bergedorfe.
Ako 15 ročný odišiel študovať spev do Hamburgu. Po troch rokoch štúdia sa stal v roku 1718 na odporúčanie Johanna Ulricha Königa, sekretára a básnika saského kráľovského dvora, členom hamburskej opernej spoločnosti. V roku 1721 sa stal tenorom v divadle vojvodu z Braunschweig-Wolfenbüttelu a na tejto scéne aj uviedol svoju prvú operu Antioco v ktorej sám spieval hlavnú postavu.
V roku 1722 sa rozhodol, že rovnako ako mnoho jeho súčasníkov, musí navštíviť kolísku operného spevu – Taliansko. Navštívil hlavné hudobné centrá, Benátky, Florenciu, Bolognu a Rím, až sa nakoniec natrvalo usídlil v Neapole. Študoval u Alessandra Scarlattiho a Nicola Porporu.
V roku 1725 dostal zákazku na serenádu pre dva hlasy. Vznikla tak skladba Antonio e Cleopatra, ktorú interpretovali dvaja najvýznamnejší neapolskí speváci: Farinelli a Vitoria Tessi]. Skladba mala značný úspech a neapolský kráľ Karol VI. si u neho objednal operu. Práve táto skladba odštartovala jeho závratnú kariéru operného skladateľa.
V priebehu nasledujúcich šiestich rokov skomponoval pre kráľovský dvor sedem opier. Prvá z nich, Sesostrate, mala premiéru v Teatro San Bartolomeo pri príležitosti deviatich narodenín princeznej Márie Terézie 13. mája 1726.
V roku 1730 dosiahol ďalší významný úspech, keď sa mu podarilo presadiť v Benátkach počas karnevalovej sezóny operou Artaser na text vtedy najobľúbenejšieho básnika a libretistu Pietra Mestasia. Árie z tejto opery: „Pallida il sole“ a „Parto qual pastorello“ patria dodnes medzi najznámejšie a najhranejšie operné árie 18. storočia.
V Benátkach sa aj oženil. Jeho životnou družkou sa stala vynikajúca speváčka Faustina Bordoni. Manželstvo bolo podľa všetkého šťastné. Faustina sprevádzala svojho manžela vo všetkých peripetiách jeho života a účinkovala v jeho dielach. Mali spolu tri deti.
Saský kurfirst Fridrich Augustu I. Silný povolal Hasseho späť do Drážďan, udelil mu titul „Primo maestro di capella di S. M. Re Augusto di Polonia ed Elettore di Sassonia“ a vymenoval ho za kapelníka drážďanskej opery. Drážďanska Hofkapelle bola v tom čase najväčším európskym orchestrom a spevácky ansámbl drážďanskej opery bol v tom čase pravdepodobne najkvalitnejší na sever od Álp.
Na začiatku roka 1731 uskutočnil Hasse svoju prvú cestu na viedenský dvor Karola VI., aby dohliadal nad realizáciou svojho oratória Daniello. Vo Viedni ho však postihol záchvat dny, s ktorou potom bojoval celý život. Späť k drážďanskému dvoru sa dostal až v júni 1731, ale okamžite ho pohltili dvorné povinnosti. Za začiatok „Hasseho éry“ v drážďanskom hudobnom živote možno považovať súkromné predstavenie opery Cleofide pre kurfirsta a členov jeho rodiny, ktoré sa uskutočnilo 17. augusta. Verejné predstavenie nasledovalo 13. septembra v Kurfirtstkom divadle zámku Zwinger. Na tomto javisku prebiehali v nasledujúcich 44 rokoch premiéry jeho 44 opier. Toto predstavenie navštívil pravdepodobne aj Johann Sebastian Bach so svojim synom Wilhelmom Friedemannom a Hasse hneď nasledujúci deň navštívil orgánový koncert J. S. Bacha v chráme sv. Sofie (Sophienkirche).
7. októbra 1731 viedol Hasse svoju kantátu „La gloria Sassonia“ na počesť narodenín korunného princa a hneď potom odišiel do Talianska, aby dohliadol na uvedenie svojich opier v Turíne, Ríme, Benátkach, Neapole a Bologni.
1. februára 1733 zomrel kurfirst Fridrich August I. Silný a počas panovania jeho nástupcu Fridricha Augusta II. sa hudobný život v Drážďanoch ešte zintenzívnil. Na konci roku 1734 dvor presídlil do Varšavy a Hasse bol uvoľnený pre svoje záväzky v Taliansku. Usídlil sa v Benátkach, uvádzal tam svoje opery a pre otvorenie Teatro Pubblico del Sole v Pesare skomponoval operu Tito Vespasiano na text, ktorý neskôr zhudobnil aj Wolfgang Amadeus Mozart pre korunováciu cisára Leopolda II. v Prahe pod názvom La clemenza di Tito.
Do Drážďan sa vrátil až v januári 1737. Stal sa takpovediac súčasťou protokolu kurfirstského dvora a jeho opery sa uvádzali pri najrôznejších slávnostných príležitostiach (Atalanta k meninám cárovnej Anny, Asteria k meninám kurfirsta, Irene znova na počesť cárovnej Anny I., Alfonso k sobášu princeznej Márie Amálie s Karolom, kráľom oboch Sicílii a neskôr španielskym kráľom Karolom III. alebo vo Viedni opera Ipermestra k svadbe Márie Anny Habsburskej s Karlom Alexandrom Lotrinským).
Kráľ Fridrich II. Veľký navštívil Drážďany na začiatku roku 1742 pri príležitosti podpisu dohody, ktorá ho oprávňovala vládou nad Sliezskom. Pozrel si predstavenie Hasseho opery „Lucio Papirio“ a od tej chvíle sa diela tohto skladateľa pravidelne hrali aj v Postupime a Berlíne až do kráľovej smrti v roku 1786.
V roku 1751 Faustina, ktorá dovtedy verne sprevádzala manžela a účinkovala vo všetkých jeho premiérach, odišla na odpočinok s ročným platom 3 000 toliarov. V tom istom roku skomponoval Hasse Omšu d-moll a Te Deum pre otvorenie nového chrámu (Hofkirche), v ktorom bol nainštalovaný posledný organ, ktorý navrhol slávny staviteľ tohto hudobného nástroja Gottfried Silbermann.
Uprostred príprav na otvorenie jesennej sezóny roku 1756 vypukla sedemročná vojna. Vojská Fridricha II. okupovali Drážďany a v októbri toho roku bola saská armáda porazená v bitke pri Pirne. Hassa sa však táto zmena veľmi nedotkla, pretože s cisárom Fridrichom mal veľmi dobré vzťahy a viedol pre neho všetky predstavenia v Drážďanoch až do príchodu Fridrichovho dvorného kapelníka Jiřího Bendu. Potom mu povolili odchod do Talianska.
Hoci Hasse stále ešte komponoval opery pre dvor, ktorý sídlil v exile vo Varšave, jeho hviezdna kariéra sa chýlila ku koncu. Fridrich August II. zomrel a jeho nástupca, Fridrich Kristián, zdedil krajinu celkom vyčerpanú. Aj ďalšie európske hudobné centrá, ako Viedeň, Neapol a Berlín z ekonomických dôvodov obmedzovali nákladné operné predstavenia. Hasse a Faustina boli prepustení zo služieb dvora bez nároku na penziu. Napriek tomu Hasse ešte viedol pohrebné slávnosti za Fridricha Kristiána, ktorý zomrel na kiahne po roku vlády.
Hasse odcestoval do Viedne, kde bol srdečne prijatý. V tom čase už bol veľmi vážne chorý. Poslednú operu Il Ruggiero ovvero L'eroica grattitudine skomponoval na objednávku cisárovnej Márie Terézie. Jeho zdravotný stav bol už tak vážny, že väčšiu časť diela diktoval svojej dcére Peppine.
V roku 1771 sa v Miláne po prvý raz a naposledy zišiel s Wolfgangom Amadeom Mozartom, ktorý veľmi obdivoval jeho dielo.
V roku 1772 sa usadil v Benátkach a viedol tichý život s manželkou a dcérou. Venoval sa len pedagogickej činnosti a skladal už len chrámovú hudbu.
Faustina zomrela 4. november 1781 a Hasse ju prežil iba o dva roky. Zomrel 16. decembra 1783. Napriek obrovskej sláve, ktorá ho celý život sprevádzala, zomrel zabudnutý a pochovali ho v jednoduchom, neoznačenom hrobe. Pomník pri jeho hrobe bol postavený až v roku 1820. Posledným skladateľovým dielom bola Omša g-moll.
Dielo upraviť
Máloktorý skladateľ mal už počas svojho života tak mimoriadny úspech ako Johann Adolf Hasse. Jeho umeniu nadšene aplaudovalo meštianske publikum aj korunované hlavy Neapola, Viedne, Drážďan, Berlína, Londýna aj Paríža. V dnešnej terminológii by sme povedali, že jeho hudba spojovala národy a generácie. Počas svojho života sa stretol s Johannom Sebastianom Bachom, Wolfgangom Amadeom Mozartom a s obidvomi hudobnými velikánmi ho spájala vzájomná úcta.
Jeho dielo prekonalo hranice neapolskej opernej školy, ku ktorej je často priraďovaný a stal jedným zo zakladateľov klasického hudobného obdobia. Aj keď sa celý rad originálov jeho diel zničil jednak počas okupovania Drážďan armádou Fridricha II. na začiatku sedemročnej vojny v roku 1760 a druhý raz pri bombardovaní Drážďan spojencami počas druhej svetovej vojny, zachovalo sa viac než 60 opier, 12 oratórií, 60 omší a requiem, 90 kantát a stovky ďalších skladieb. Medzi nimi napríklad 80 flautových koncertov písaných pre kráľa Fridricha II., ktorý bol znamenitým amatérskym hudobníkom. Databáza jeho diel obsahuje cez 1635 položiek.
Opery upraviť
- Antioco (1721, Braunschweig)
- Antonio e Cleopatra (1725, Neapol)
- Il Sesostrate (1726, Neapol)
- La Semele o sia La richiesta fatale (1726, Neapol)
- L'Astarto (1726 Neapol)
- Enea in Caonia (1727, Neapol)
- Gerone tiranno di Siracusa (1727, Neapol)
- Attalo, re di Bitinia (1728, Neapol)
- L'Ulderica (1729, Neapol)
- La sorella amante (1729, Neapol)
- Tigrane (1729, Neapol)
- Artaserse (1730, Benátky)
Se del fiume, from Artaserse (1730-1734) - Dalisa (1730, Benátky)
- Arminio (1730, Miláno)
- Ezio (1730, Neapol)
- Cleofide (1731, Drážďany)
- Catone in Utica (1731, Turín)
- Cajo Fabricio (1732, Rím)
- Demetrio (1732, Benátky)
- Euristeo (1732, Benátky)
- Issipile (1732, Neapol)
- Siroe rè di Persia (1733, Bologna)
- Sei tu, Lidippe, ò il sole (1734, Drážďany)
- Senz'attender che di maggio (1734 Drážďany)
- Tito Vespasiano, La clemenza di Tito (1735, Pesaro)
- Senocrita (1737, Drážďany)
- Atalanta (1737, Drážďany)
- Asteria (1737, Drážďany)
- Irene (1738, Drážďany)
- Alfonso (1738, Drážďany)
- Viriate (1739 Benátky)
- Numa Pompilio (1741, Hubertusburg)
- Lucio Papirio (1742, Drážďany)
- Asilio d'amore (1742, Neapol)
- Didone abbandonata (1742, Hubertusburg)
- Endimione (1743, Neapol?)
- Antigono (1743, ? Hubertusburg)
- Ipermestra (1744, Viedeň)
- Semiramide riconosciuta (1744, Neapol)
- Arminio (1745, Drážďany)
- La spartana generosa, ovvero Archidamia (1747, Drážďany)
- Leucippo (1747, Hubertusburg)
- Demofoonte (1748, Drážďany)
- Il natal di Giove (1749, Hubertusburg)
- Attilio Regolo (1750, Drážďany)
- Ciro riconosciuto (1751, Drážďany)
- Adriano in Siria (1752, Drážďany)
- Solimano (1753, Drážďany)
- L'eroe cinese (1753, Hubertusburg)
- Artemisia (1754, Drážďany)
- Il rè pastore (1755, Hubertusburg)
- L'Olimpiade (1756, Drážďany)
- Nitteti (1758, Benátky)
- Il sogno di Scipione (1758, ? Varšava)
- Achille in Sciro (1759, Neapol)
- Alcide al bivio (1760, Viedeň)
- Zenobia (1761, Viedeň)
- Il trionfo di Clelia (1762, Viedeň)
- Egeria (1764, Viedeň)
- Romolo ed Ersilia (1765, Innsbruck)
- Partenope (1767, Viedeň)
- Piramo e Tisbe (1768, Viedeň)
- Il Ruggiero ovvero L'eroica grattitudine (1771, Miláno)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Johann Adolf Hasse
