Klavírny koncert č. 3 (Prokofiev)
Klavírny koncert č. 3 C dur, Op. 26 je dielo ruského skladateľa Sergeja Prokofieva.
| Druh skladby | klavírny koncert |
|---|---|
| Vznik | 1921 (1911 – 1918) |
| Približná dĺžka | 30 minút |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Skladateľ dielo skomponoval v roku 1921 počas dovolenky v Bretónsku. V skladbe využil hudobný materiál a nápady, ktoré vznikli už v priebehu rokov 1911 - 1918. Keď potom začal s prácou na klavírnom koncerte, mal už vytvorené všetky témy s výnimkou vedľajšej témy prvej vety a tretej témy záverečnej vety. Dielo malo premiéru v roku 1921 v Chicagu s Prokofievom ako sólistom a Frederickom Stockom ako dirigentom, no triumf, ktorého sa dočkal na svojej americkej premiére Čajkovského Klavírny koncert č. 1, sa neopakoval. Neskoršie predstavenie koncertu v New Yorku dopadlo pre Prokofieva ešte menej priaznivo. Úspech sa dostavil až v roku 1922 po parížskom koncerte pod taktovkou Sergeja Kusevického.
Pod kompozíciu sa autor podpísal nezameniteľným rukopisom – pestrou harmonickou stránkou, výbornou inštrumentáciou, a tak ako iných jeho koncertoch brilantným klavírnym štýlom. Aj tu cítiť charakteristickú Prokofievovu hravosť a humor. Ako u jediného z jeho piatich klavírnych koncertov tu dodržal štandardnú trojvetú formu. Spomedzi Prokofievovych klavírnych koncertov si tretí získal najväčšiu obľubu publika i uznanie odborníkov, ktorí na ňom v porovnaní s predchadzajúcimi dvoma koncertami vyzdvihujú lepšie vyváženú stavbu.
Prvá veta sa začína v tempe Andante lyrickým klarinetovým sólom, ku ktorému sa zakrátko pridáva druhý klarinet. Pomalú tému neskôr preberajú husle, aby ju vzápäti vystriedal nečakaný prudký beh sláčikov v Allegro. Do tohto oduševnelého hudobného víru priamo vstupuje klavír s jeho témou. Po krátkom rozvedení klavír vo svojom sóle prináša vedľajšiu tému, ktoré znie viac závážne. Po jej rozvinutí asi v polovici vety prichádza prvý vrchol v emocionálne zafarbenej orchestrálnej repríze pomalej témy, ktorou klarinety otvárali skladbu. Až teraz sa po prvýkrát témy ujme aj klavír v nie príliš dlhej reflexívnej pasáži. Podobne ako na začiatku skladby ju však vystrieda rýchly beh, tentokrát však v brilantne napísanom sóle klavíra, ktoré vyústí do reprízy prvej klavírnej témy. Nasleduje repríza transformovanej druhej klavírnej témy a kóda so spomínaným rafinovaným klavírnym behom, ku ktorému sa s crescendom pridáva orchester, aby vetu spoločne uzavreli. Druhá veta predstavuje tému s piatimi zreteľne odlíšenými variáciami. Na jej druhej vety sa ozývajú drevené dychy s typicky prokofievovskou témou, ktorá je napoly poetická a napoly výsmešná. Klavír tému neopakuje a jeho prvé tóny už predstavujú začiatok prvej, mierumilovnej variácie. Druhá variácia je kontrastne divoká, s fanfárami sordinovanej trúbky v pozadí. Tretia variácia sa vyznačuje ťažkopádne akcentovaným rytmom klavírneho sóla. Štvrtá variácia je meditatívna, s uvoľneným klavírnym partom pripomínajúcim improvizáciu. Záverečná variácia prináša znovu výrazne rytmický motív, z ktorého sa vykryštalizuje jeden krátky fragment, ktorý sa mnohonásobne opakuje v rôznych moduláciach. Po tejto gradácii je znovu pripomenutá východisková téma variácii, ktorá vyústí do pomalého záveru skladby. Tretiu vetu otvára staccatová téma fagotov a huslí využívajúcich pizzicato. Klavír prináša svoju vlastnú obmenu tejto témy. Nasleduje akýsi dialóg sólového nástroja a orchestru a neskôr "lenivá" vedľajšia téma drevených dychov. Po introspektívnej časti, v ktorej sa klavír ozýva s diskrétnym spirevodom orchestra, sa znovu v rýchlejšom tempe navracia hlavná téma vety a odeševnenelý dialóg klavíra a orchestru. Podobne ako v druhej vete aj tu sa objaví krátky fragment, ktorý sláčiky neúnavne opakujú, zatiaľ čo ich klavír sprevádza bravurnými figúrami. Dielo uzatvára vzrušujúca kóda, počas ktorej sláčikové nástroje so stupňujúcou sa dynamikou opakujú výrazný trhavý rytmický motív a klavír sa popri nich presadzuje virtuóznymi arpeggiami klastrových akordov, ktoré pre ich náročnosť niektorí sólisti nahrádzajú glissandom.
Vybrané nahrávky upraviť
- Sergej Prokofiev, London Symphony Orchestra, Piero Coppola (1932)
- William Kappel, Dallas Symphony Orchestra, Antal Dorati (1949)
- Vladimir Ashkenazy, London Symphony Orchestra, André Previn (1974)
- Martha Argerich, Berliner Philharmoniker, Claudio Abbado (1967)
- Horacio Gutierrez, Royal Concertgebouw Orchestra, Neeme Järvi (1990)