Lockheed P-80 Shooting Star
Lockheed P-80 Shooting Star („Lietavica“) bolo americké prúdové stíhacie lietadlo. Bolo prvou americkou bojaschopnou prúdovou stíhačkou a prvým americkým prúdovým lietadlom, ktoré zvíťazilo vo vzdušnom súboji, a tiež prvým, ktoré získalo víťazstvo v boji medzi prúdovými lietadlami. Ako prvé lietadlo tankovalo pri bojovom lete vo vzduchu.
| P-80 / F-80 Shooting Star | |
.jpg) P-80A počas letu | |
| Typ | stíhacie lietadlo |
|---|---|
| Výrobca | Lockheed Corporation |
| Konštruktér | Clarence „Kelly“ Johnson |
| Prvý let | 8. januára 1944 |
| Zavedený | 1945 |
| Vyradený | 1959 (Spojené štáty) 1974 (Čile) |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | United States Air Force United States Navy |
| Výroba | 1945 – 1950 |
| Vyrobených | 1 715 |
| Varianty | Lockheed T-33 |
Vznik a vývoj upraviť
Vývoj prúdových lietadiel v USA začal už začiatkom druhej svetovej vojny, pričom Spojené štáty úzko spolupracovali s Veľkou Britániou. Na vzniku amerických strojov novej generácie sa podieľalo viac firiem. Prvé americké prúdové lietadlo, Bell P-59, lietalo už na sklonku roku 1942, avšak pre bojovú činnosť bolo kvôli nízkym výkonom nepoužiteľné (prakticky už od začiatku sa s ním počítalo len ako s experimentálnym).
Nové lietadlo vzniklo ako reakcia na nemeckú prúdovú stíhačku Messerschmitt Me 262. V júni 1943 bola firma Lockheed požiadaná, aby navrhla stíhacie lietadlo okolo prúdového motora De Havilland Halford H.1B, ktorý vyvinuli v Anglicku. Prototyp XP-80 bol navrhnutý a postavený v mimoriadne krátkom čase iba 143 dní, čo bolo o 37 dní menej oproti pôvodnému plánu. V továrni Lockheed vzlietol tento prototyp 8. januára 1944. V marci 1944 nasledovala objednávka na stavbu trinástich predsériových YP-80A (dostali sériové čísla 44-83023 až 44-83035), prvý z nich vzlietol 13. septembra 1944 (druhý z nich, stroj so sériovým číslom 44-83024, bol dokončený ako prototyp prieskumného XF-14). Výsledky boli tak povzbudivé, že si ich americké letectvo postupne objednalo 5 000 kusov. Prvú stíhačku P-80A dostalo americké vojnové letectvo vo februári 1945. S koncom vojny bol kontrakt znížený na 917 strojov (nakoniec bolo postavených 677 strojov P-80A a fotoprieskumných FP-80A). Výroba sa znovu naplno rozbehla až počas kórejskej vojny a v časoch studenej vojny, pričom stroj bol postupne modernizovaný.[1]
Bojové nasadenie upraviť
Shooting Star začal byť zavádzaný do služby koncom roku 1944 v počte 12 kusov, vo verzii YP-80A, čo bola predsériová verzia. Trinásty kus bol upravený na prieskumnú verziu F-14, pričom v decembri bol zničený pri havárii. Účasť lietadiel P-80 na bojiskách druhej svetovej vojny sa obmedzila len na nebojové lety nad Talianskom a Veľkou Britániou. Štyri stroje boli odoslané na skúšobné nasadenie, no keď 28. januára, pri havárii zapríčinenej požiarom motora, zahynul skúšobný pilot major Frederic Borsodi, boli všetky stroje tohto typu uzemnené. Kvôli oneskoreniu sa P-80 nezúčastnil bojov v druhej svetovej vojne. V tom čase nebezpečenstvo strojov Messerschmitt Me 262 dokázali plne eliminovať moderné lietadlá s piestovým motorom.
Počiatočná výrobná objednávka po schválení USAF vo februári 1948, tvorila 344 kusov P-80A. Do konca júla 1948 bolo dodaných spolu 83 strojov P-80 a 45 kusov zaradených k 412. stíhacej skupine na letisku Muroc. Po vojne výroba pokračovala, aj keď pôvodne plánovaná objednávka na 5 000 strojov bola rýchlo zredukovaná na 2 000, za cenu okolo 100 000 USD za kus. Do konca výroby v roku 1950 bolo vyrobených 1 714 jednosedadlových strojov F-80A, F-80B, F-80C a RF-80, z ktorých 927 bolo vo verzii F-80C (vrátane 129 kusov F-80A prerobených na štandard F-80C-11-LO). Dvojsedadlový stroj TF-80C, ktorý po prvýkrát vzlietol 22. marca 1948, sa stal základom pre cvičné lietadlo T-33, ktorého bolo vyrobených 6 557 kusov.
Dňa 27. januára 1946 uskutočnil plukovník William H. Councill na svojom lietadle P-80, prelet cez USA bez medzipristátia, v snahe uskutočniť prvý transkontinentálny let prúdovým lietadlom. Let medzi Los Angeles a New Yorkom o vzdialenosti 3 954 km, uskutočnil za 4 hodiny a 13 minút, pri priemernej rýchlosti 940 km/h, ustanovujúc tak rekord FAI. Prototyp verzie P-80B označovaný ako XP-80R, upravený na pretekárske lietadlo, bol pilotovaný plukovníkom Albertom Boydom, ktorý na ňom vytvoril 19. júna 1947 svetový rýchlostný rekord 1 004,2 km/h. Výroba verzie P-80C sa začala v roku 1948, a 11. júna bol P-80C ako súčasť letectva Spojených štátov preznačený na F-80C.
Veliteľstvo strategického vzdušného velenia USAF malo vo službe svoje lietadlá F-80 Shooting Star od roku 1946 do roku 1948, ktoré slúžili v 1. a 56. stíhacej skupine. Prvé lietadlá určené na službu v Európe sa pripojili k 55. stíhacej skupine na nemeckom letisku Giebelstadt v roku 1946, zostávajúc tam 18 mesiacov. Keď Sovietsky zväz začal s berlínskou blokádou, uskutočnila letka 56. stíhacej skupiny, vedená plukovníkom Davidom C. Schillingom prvý let ponad Atlantik jednomotorovým prúdovým lietadlom v smere zo západu na východ. Cieľom jej letu bolo Nemecko, kde sa počas 45 dní podieľala na operácii Fox Able I. Nahradiac 36. stíhaciu skupinu, novovybavenú lietadlami F-80 na základni Fürstenfeldbruck, 56. stíhacia skupina podnikla v máji 1949 operáciu Fox Able II. V tom istom roku bol F-80 po prvýkrát dodaný 51. stíhacej jednotke, so základňou v Japonsku.
4. stíhacia skupina na Langleyovej základni vo Virgínii, 81. stíhacia skupina na základni Kirtland v Novom Mexiku a 57. stíhacia skupina na základni Elmendorf na Aljaške, obdržali lietadlá F-80 v roku 1948. V roku 1948 dostali svoje F-80 aj prepadové letky protivzdušnej obrany. Prvou jednotkou Národnej leteckej gardy, ktorá obdržala F-80, bola 196. stíhacia letka Národnej leteckej gardy štátu Kalifornia, v júni 1947.
Kórea upraviť
Shooting Star bol bojovo nasadený v kórejskej vojne, ktorej sa zúčastnili verzie F-80C a prieskumná RF-80. Prvý vzdušný súboj v histórii medzi prúdovými lietadlami sa odohral 8. novembra 1950, v ktorom poručík Russell J. Brown, letiaci na F-80, zostrelil MiG-15. Napriek počiatočnému úspechu však F-80 so svojim rovným krídlom zaostával svojimi výkonmi za MiG-15 a v úlohe stíhačky na vybojovanie vzdušnej prevahy bol onedlho nahradený výkonnejším lietadlom so šípovitým krídlom – North American F-86 Sabre. Keď bol nasadený dostatočný počet lietadiel F-86, bol Shooting Star preradený do úlohy bojového lietadla útočiaceho na pozemné ciele, lietadla určeného na pokročilý výcvik a protivzdušnej obrany v Japonsku. Na konci vojny v Kórei bola jedinou stále operujúcou verziou F-80 prieskumná verzia RF-80.
V Kórei tvoril F-80C výzbroj 10 letiek amerického letectva:
- 8. stíhacie-bombardovacie krídlo (35., 36., a 80. stíhacia-bombardovacia letka), so základňou v Suwone bolo najdlhšie slúžiacou jednotkou používajúcou F-80 v Kórei. Svoje misie začalo v júni 1950 z Japonska a pokračovalo až do mája 1953, keď bolo prezbrojené na F-86 Sabre.
- 49. stíhacia-bombardovacia skupina (7., 8. a 9. stíhacia-bombardovacia letka), so základňou v Tägu v Kórei, kde preletela z Japonska v septembri 1950 a pokračovala vo svojich misiách na F-80C do júna 1951, kedy sa prezbrojila na F-84 Thunderjet.
- 51. stíhacie-prepadové krídlo (16. a 25. stíhacia-prepadová letka), používalo F-80C zo základne Kimpcho a z Japonska od septembra 1950 do novembra 1951, keď bolo prezbrojené na F-86.
- 35. stíhacia-prepadová skupina a dve letky, 39. a 40. stíhacia-prepadová letka, prišla na základňu Pohang v Kórei v júli 1950, ale pred koncom roka sa prezbrojila na P-51 Mustang.
V Kórei bola nasadená aj jedna jednotka vybavená prieskumnými RF-80A:
- 8. takticko-prieskumná letka, ktorá slúžila od 27. júna 1950 na Itazuke v Japonsku, Tägu (K-2) a na základni Kimpcho (K-14) v Kórei, až do uzatvorenia prímeria. Jednotka taktiež používala niekoľko upravených RF-80C a RF-86.
Z 277 kusov F-80 stratených pri operáciach (cca 30% stavu) bolo 113 zničených pozemnou paľbou a 14 zostrelených nepriateľskými lietadlami. USAF tvrdí, že jej F-80 dosiahli zostrel 17 lietadiel vo vzdušných súbojoch a 24 strojov zničili na zemi. Major Charles J. Loring, Jr. bol posmrtne vyznamenaný medailou cti za svoje činy, počas letu na F-80, u 80. stíhacej-bombardovacej letky, dňa 22. novembra 1952.
F-80 slúžil až do roku 1959, a to u viac ako tridsiatich letectiev.
Používatelia upraviť
- 33 lietadiel F-80C bolo dodávaných od roku 1958, z prevádzky boli vyradené v roku 1973.
- približne 30 F-80C bolo dodávaných od roku 1958, posledné z týchto lietadiel bolo vyradené v roku 1974.
- 16 lietadiel F-80C bolo dodávaných v rokoch 1957 až 1960, šesť z nich sa v roku 1965 vrátilo do USA.
- 16 F-80C bolo dodávaných od roku 1958, vyradené boli v roku 1966.
- 16 F-80C bolo dodávaných od roku 1958, používané boli 13. stíhacou-bombardovacou skupinou až do ich vyradenia v roku 1973.
- United States Air Force
- United States Navy (1945 – 70. roky)
- najmenej 17 F-80C bolo dodaných, z prevádzky boli vyradené v roku 1971.
Špecifikácie (P-80C/F-80C) upraviť
.jpg)
Technické údaje upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 10,49 m
- Rozpätie krídel: 11,81 m
- Výška: 3,43 m
- Plocha krídel: 22,07 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 3 819 kg
- Vzletová hmotnosť: 5 534 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 7 646 kg
- Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Allison J33-A-35 s radiálnym kompresorom s ťahom 24 kN
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: 956 km/h (na úrovni hladiny mora)
- Cestovná rýchlosť: 707 km/h
- Dolet: 1 328 km
- Dostup: 14 265 m
- Stúpavosť: 34,9 m/s
- Čas vystúpania do určitej výšky: 5 minút a 30 sekúnd do výšky 6 100 m
- Plošné zaťaženie: 250 kg/m²
- Pomer ťah/hmotnosť: 0,435
Výzbroj upraviť
- 6× guľomet M2 Browning kalibru 12,7 mm (so zásobou 300 nábojov na hlaveň)
- dve 454 kg bomby alebo osem neriadených rakiet HVAR kalibru 127 mm
Referencie upraviť
- ↑ Lockheed P-80 Shooting Star [online]. aviation-history.com, [cit. 2023-01-30]. Dostupné online.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lockheed P-80 Shooting Star
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Lockheed P-80 Shooting Star na českej Wikipédii a Lockheed P-80 Shooting Star na anglickej Wikipédii.
