Lucius Accius
Lucius Accius (170 pred Kr., Pisaurum – † 86 pred Kr.) alebo Lucius Attius bol rímsky autor tragédií a vzdelanec.[1] Autor niekoľkých odborných pojednaní.
| Lucius Accius | |
| rímsky dramatik | |
| Narodenie | 170 pred Kr. Pisaurum |
|---|---|
| Úmrtie | 86 pred Kr. |
Život upraviť
Accius sa narodil v Pisaure v Umbrii (dnes Pesaro) ako syn prepustenca. Začal tvoriť okolo roku 140 pred Kr., od roku 120 pred Kr. bol významným členom kolégia básnikov (collegium poetarum). Jeho dátum smrti je neistý, ale dožil sa vysokého veku, pretože Cicero, ktorý sa narodil roku 106 pred Kr., spomína, že s ním viedol rozhovor o literatúre.
Podľa dochovaných anekdot bol na staré kolená Accius vážený ale márnomyseľný starec. Údajne požadoval, aby mu v sídle kolégia bola vztýčená kolosálna socha, hoci sám bol drobnej postavy. S Acciom sa spája aj úslovie oderint dum metuant (Nech ma nenávidia, len nech sa ma boja), ktoré s obľubou používal cisár Caligula.
Dielo upraviť
Dráma upraviť
Lucius Accius sa preslávil ako autor početných dramatických diel. Zachovali sa názvy a zlomky o rozsahu asi 700 veršov z približne 50 tragédii. Vytvoril tiež dve praetexty: Brutus, ktorá sa zaoberala vyhnaním Tarquinia Superba z Ríma a založením republiky, a Decius (tiež nazývaná Aeneadae), ktorá pojednávala o obeti Publia Decia Musa v Bitke pri Sentine (295 pred Kr.).
Väčšina z jeho tvorby bola napodobením alebo voľným prekladom gréckych tragikov, obzvlášť Aischyla, Euripida a Sofokla.[1] Acciovou obľúbenou témou bola Trójska vojna a osud potomkov Pelopa. Najstaršia z jeho hier bola pravdepodobne tragédia Atreus.
U Accia oceňovali antickí kritici silu a živelnosť jazyka a čistotu myšlienok. Jeho súčasník, satirik Lucilius, si ho doberal pre vznešený štýl.
Vedecké práce upraviť
Accius sa pokúšal presadiť niektoré zmeny v zapisovaní latinského jazyka a jeho gramatike tak, aby písaná podoba jazyka vernejšie zodpovedala jeho výslovnosti. Z navrhovaných zmien sa uchytili len niektoré. Z doby, kedy Accius tvoril, je napríklad doložené písanie dvojitých samohlások (aa) s významom dlhej samohlásky (á), aj keď sa od takéhoto zápisu neskôr upustilo.
- Didascalica (Didaktické návody) – najmenej 9 kníh, ktoré sa nezachovali. Accius sa v nich zaoberal latinským jazykom. Práve v ňom vystúpil s ortografickými zmenami v latinčine. Boli písané zmesou prózy a poézie.
- Pragmatica (Právnické pokyny) – dochoval sa z nich jediný trochejský septenár. Obsahom mohli byť literárno-teoretické otázky.
- Praxidicus (Praktické rady) – pravdepodobne práca venovaná roľníctvu.
Menšie diela upraviť
- Sotadicorum liber (Kniha sotádejských veršov) – básne v sotádejskom verši vydal aj Ennius, čo naznačuje Acciovu snahu byť pokračovateľom veľkého básnika.
- Annales (Anály) – opäť dielo, ktoré sa svojim názvom odvoláva na Ennia. Na rozdiel od jeho Annales, ktoré boli historickým dielom, Acciova skladba predstavovala skôr veršovaný kalendár pojednávajúci o významných sviatkoch a prírodných javoch. Básnické dielo pozostávalo z najmenej 27 kníh písaných v hexametri.
- Parerga (Vedľajšie dielo) – báseň s roľníckou tematikou podľa vzoru Hesioda. Zložená v jambických senároch.
Referencie upraviť
- ↑ a b Accius, Lucius. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 37.
Zdroje upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.