Lujza de Marillac
Svätá Lujza de Marillac (* 12. august 1591 – † 15. marec 1660, Paríž) bola spoluzakladateľka mníšskeho rádu Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul a svätá rímskokatolíckej cirkvi.
| Lujza de Marillac | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 12. august 1591 Paríž?, Francúzsko |
| Úmrtie | 15. marec 1660 (68 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Rehoľníčka | |
| Rehoľa | Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul |
| Svätica | |
| V cirkvi | rímskokatolícka |
| Blahorečenie | 9. máj 1920 Benedikt XV. Bazilika svätého Petra |
| Svätorečenie | 11. marec 1934 Pius XI. Bazilika svätého Petra |
| Patronát | sociálna starostlivosť, sociálni pracovníci, Spoločnosť Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul |
| Atribúty | rehoľný habit |
| Sviatok | 15. marec |
| Odkazy | |
 | Lujza de Marillac (multimediálne súbory na commons) |
Pôvod a mladosť upraviť
Lujza sa narodila 12. augusta 1591 pravdepodobne v Paríži (iné zdroje uvádzajú Ferrières blízko Le Meux) v záhadných podmienkach. Nikdy nepoznala svoju matku. Zo strany starého otca Guillauma II. de Marillac (1518 – 1573) pochádzala zo starej rodiny z kraja Auvergne vo Francúzskom stredohorí, povýšenej do šľachtického stavu v roku 1569. Tri dni po jej narodení sa dozvedáme z notárskeho spisu, ktorý dal spísať Ľudovít I. de Marillac (1556 – 1604), rytier, pán pozemkov vo Ferrières a Villiers-Adam, člen významnej rodiny de Marillac a v tom čase vdovec, že Lujze udeľuje rentu a nazýva ju svojou „nemanželskou dcérou“. Je však možné, že si len berie na seba toto dieťa, aby jedného zo svojich bratov ušetril od škandálu. Je však pravdou, že keď sa Ľudovít de Marillac 15. januára 1595 znovu oženil, umiestnil malú Lujzu do penziónu v kráľovskom kláštore svätého Ľudovíta v Poissy. Tu dominikánky naučili malú Lujzu poznať Boha, čítať, písať, maľovať, neskôr jej poskytli solídne humanistické vzdelanie pod vedením jednej z jej tiet, Matky Lujzy de Marillac, ktorá nosila to isté meno (1556 – 1629). Je veľmi pravdepodobné, že v tej dobe Lujza spoznáva spiritualitu Kataríny Sienskej, ktorá bude zjavná z jej duchovných spisov.
Čoskoro, bezpochyby po smrti Ľudovíta de Marillac (25. júla 1604) ju strýko a poručník Michal de Marillac (1560 – 1632), budúci kancelár Francúzska umiestňuje do dievčenského útulku v Paríži. Tu sa Lujza naučí viesť domácnosť a zakúsi ovzdušie katolíckej reformy, ktorou bol zanietený zbožný Paríž. Stretáva sa s kapucínkami na predmestí St. Honoré - „Dcérami sv. Kríža“ a pomýšľa stať sa jednou z nich, skladá Bohu sľub, že bude slúžiť jemu a blížnemu.
Michal de Marillac, bývalý člen katolíckej ligy, ktorý sa stal prísediacim členom v kráľovskej rade, sa aktívne podujal založiť reformovaný Karmel vo Francúzsku a horlivo sa zúčastňoval na živote krúžku pod vedením pani Acarie. Tu sa spoznal s kňazmi Petrom de Bérulle (1575 – 1629) a Karolom Bochard de Champigny (1568 – 1624), ktorý v r. 1612 bol provinciálnym predstaveným kapucínov a ktorý Lujze vzhľadom na jej slabú telesnú konštrukciu poradil, aby sa nestala kapucínkou a uistil ju, že Boh má s ňou „iný zámer“.
Lujzu čoskoro bude duchovne sprevádzať Ján Peter Camus (1584 – 1652), biskup z Belley, veľký priateľ Františka Saleského a synovec Ľudovíta de Marillac. Napriek jeho častým cestám sa Lujza upäla na tohto Božieho muža mnohých tvárí, ktorý skončí svoj život medzi „Nevyliečiteľnými“. Spomedzi mnohých nábožných románov, ktoré vydal Mgr. Camus, viaceré mali za cieľ „Božiu žiarlivosť jeho spravodlivými trestami, ktoré dáva pocítiť tým, ktorí násilím alebo ľsťou sa pokúšajú vytrhnúť mu z rúk jeho nevesty“.
Roky manželstva (1613 – 1625) upraviť
Ale Michal de Marillac a jeho švagor Oktavián II. Doni z Attichy (pôvodom z Florencie, zomrel v r. 1614) videli v Lujze novú príležitosť ako sa priblížiť k moci, preto sa rozhodli vydať ju za tajomníka kráľovnej matky Márie Medicejskej. Dňa 5. februára 1613 sa v kostole sv. Gerváza Lujza de Marillac vydala za Antona Le Gras, pôvodom zo starodávnej rodiny z Montferrand, ktorá neskôr dosiahla šľachtický titul. Keďže sa pripojil ku šľachte Le Gras, ktorej nosil meno a erb, a nie k erbu svojich predkov, jeho manželka sa bude volať len „slečna“. Bol to titul rezervovaný manželkám panošov, t. j. šľachty bez titulu. V októbri mladá žena predčasne porodila svojho jediného syna Michala, ale šťastie rodiny Le Gras je krátke. V roku 1622 Anton vážne ochorel. Lujza si myslela, že touto chorobou ju Boh trestá preto, že sa mu neobetovala, ako mu to prisľúbila v mladosti a postupne upadla do dlhého obdobia depresie a duchovnej noci.
A predsa na Turíce v roku 1623, keď sa Lujza modlila v kostole sv. Mikuláša des Champs, bol jej duch osvietený a jej pochybnosti boli náhle rozptýlené. Na pergamen si zapísala toto „Turíčne osvietenie (svetlo)“ a nosila ho do konca života. Vďaka týmto zápiskom vieme, že v ten deň nadobudla istotu, že jej miestom je zostať pri manželovi až do jeho smrti a že príde čas, keď vysloví sľuby, bude žiť v komunite a nájde nového duchovného vodcu. Práve na konci roku 1624 alebo začiatkom 1625 sa stretla so svätým Vincentom de Paul (1581 – 1660), ktorý založil bratstvá kresťanskej lásky na konci ľudových misií, ktoré viedol v mnohých farnostiach na pozemkoch rodiny Gondiovej a ktorý vďaka pomoci tejto rodiny mohol založiť Misijnú spoločnosť, takzvaných Lazaristov (podľa opátstva sv. Lazára). Anton Le Gras zomrel 21. decembra 1625 na tuberkulózu a zanechal Lujzu a neplnoletého syna v istej finančnej nestálosti. Ale Lujza umiestnila Michala do penziónu vo farnosti sv. Mikuláša zo Chardonnet.
Prvé roky pod vedením Vincenta de Paul (1625 – 1633) upraviť
V rokoch 1625 – 1629 sa Vincentovi de Paul pomaly darilo natoľko viesť Slečnu Le Gras k spáse druhých namiesto starosti o vlastnú zbožnosť alebo prílišné znepokojenie o syna, že v liste zo 6. mája 1629 ju slávnostne poveril poslaním pri dámach kresťanskej lásky. Tieto pochádzali zo šľachty a buržoázie a rozhodli sa obetovať zo svojho času v telesnej a duchovnej službe chudobným. Ale niektoré z nich posielajú svoje slúžky alebo im kážu navariť namiesto toho, aby samé pripravili jedlo. Slečna Le Gras, ktorá zvyčajne prichádzala s ošatením a liekmi, sústreďovala tieto dámy, vypočula ich a povzbudzovala ich, aby videli Krista v chudobných, ktorým slúžia; podobne i prezrela účty a pripravovala učiteľky pre poučovanie dievčat. Postupne, ako prekonávala fyzické slabosti a obavy, ukazovala sa Lujzina osobnosť. Prechádzala farnosťami, aby v nich organizovala a povzbudzovala charitatívne bratstvá.
Medzitým bol Michal de Marillac menovaný za strážcu pečatí 1. júna 1626 a po smrti kardinála de Bérulle (2. októbra 1629) sa stal vodcom nábožnej strany. Jeho nevlastný brat Ľudovít II. de Marillac (1573 – 1632) bol menovaný 3. júna 1629 za maršala Francúzska. Od obsadenia mesta La Rochelle (august 1627 – október 1628) bola ich opozícia voči politike kardinála Richelieu zrejmá a bola príčinou ich pádu počas známeho dňa Oklamaných (11. októbra 1630). Maršal i kancelár upadli do nemilosti, jeden bol uväznený a druhý nesmel opustiť rezidenciu. Ľudovít bol obvinený zo sprenevery, odsúdený pred tribunálom oddaným Richelieuovi a bol verejne sťatý na námestí pred hlavnou radnicou 10. mája 1632. Michala zatvorili v pevnosti Châteaudun, kde preložil Knihu Jób a začal písať Príručku o večnom živote. Tu zomrel 7. augusta 1632.
Medzitým si Lujza de Marillac chcela 5. februára 1630 na svätej omši pripomenúť výročie svojej svadby po návšteve bratstva v Asnières a pred odchodom na návštevu bratstva v Saint-Cloud. Pri svätom prijímaní prežila duchovnú skúsenosť mystickej svadby s Kristom, ktorú neskoršie opísala týmito slovami: «Zdá sa mi, že náš Pán mi dal pochopiť, že Ho prijímam ako ženícha svojej duše». Netrvalo dlho a pridali sa k nej ďalšie ženy. Keď sa Vincent de Paul 19. februára 1630 vracal z ľudových misií v Suresnes, poslal k nej Margitu Naseau, mladú pastierku kráv z tejto dediny, ktorá sa naučila čítať, aby mohla učiť okolitú mládež a ktorá sa ponúkla do služby chudobným. Margita sa nebála položiť ruku k dielu.
Od založenia Spoločnosti dcér kresťanskej lásky (1633 – 1660) upraviť
Margita Naseau zomrela krátko nato, 24. februára, keď sa nakazila pri ošetrovaní postihnutých na choleru. Ale medzitým prichádzali ďalšie vidiečanky a pokračovali v štafete. 29. novembra 1633, so súhlasom Vincenta de Paul, ich Lujza sústredila vo svojom byte, aby ich tu viedla. 25. marca 1642 Lujza a štyri prvé sestry zložili sľub obetovania sa Bohu v službe Kristovi v osobe chudobných. Takéto boli nenápadné začiatky Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul.
Lujza a Vincent boli spojení úzkou spoluprácou a veľkým priateľstvom. Spoločne odpovedali na volania núdznych tej doby vďaka novej spoločnosti, ktorú spoločne utvorili – opatera a výchova nájdených detí, pomoc obetiam tridsaťročnej a občianskej vojny, ošetrovanie chorých v ich príbytkoch alebo v nemocniciach, služba galejníkom a mentálne postihnutým osobám, vyučovanie chudobných dievčat, účasť na vytvorení hospicu Mena Ježiš a pôsobenie v hlavnej nemocnice Paríža. Tieto nové sestry, ktoré neboli uzatvorené v kláštoroch, žijúce „v šírom svete“, mali za závoj „svätú skromnosť“, za kláštor dom chorých, za celu prenajatú izbu, za kláštornú chodbu ulice mesta alebo nemocničné sály a za heslo: „Láska ukrižovaného Krista nás pobáda“. Slečna Le Gras postupne poslala alebo sama uvádzala nové komunity všade, kde boli potrebné: skoro v tridsiatich mestách Francúzska a až v Poľsku: Paríž, Richelieu, Angers, Sedan, Nanteuil-le-Haudouin, Liancourt, Saint-Denis, Serqueux, Nantes, Fontainebleau, Montreuil/Mer, Chars, Chantilly, Montmirail, Hennebont, Brienne, Étampes, Varšava, Bernay, Sainte-Marie-du-Mont, Cahors, Saint-Fargeau, Ussel, Calais, Metz a Narbonne.
V roku 1657 Vincent de Paul hovoril o Lujze de Marillac, že je už skoro dvadsať rokov „akoby mŕtva“, ale zomrela 15. marca 1660, len niekoľko mesiacov pred ním. Lujza bola najskôr pochovaná v kostole sv. Vavrinca v Paríži (vo farnosti, kde bol ich materský dom); teraz sa jej telesné pozostatky uchovávajú v súčasnom materskom dome dcér kresťanskej lásky v Paríži na ulici du Bac č. 140.
Pápež Benedikt XV. blahorečil Lujzu de Marillac 9. mája 1920, Pius XI. ju vyhlásil za svätú 11. marca 1934 a Ján XXIII. ju 10. februára 1960 vyhlásil za nebeskú patrónku všetkých kresťanských sociálnych diel. Nemanželské dieťa, skúšaná manželka, kontemplatívna a aktívna vdova, nepokojná matka a pokojná stará matka, učiteľka a ošetrovateľka, sociálna pracovníčka a organizátorka bratstiev: Lujza naďalej inšpiruje mužov a ženy, medzi ktoré patrí 21 000 dcér kresťanskej lásky, niekedy nazývaných aj sestry svätého Vincenta de Paul, ktoré slúžia v celom svete spolu s ich početnými spolupracovníkmi.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Lujza de Marillac
Doprava upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Louise de Marillac na anglickej Wikipédii a Ludwika de Marillac na poľskej Wikipédii.