Lukánia

Lukánia bola staroveká oblasť v južnej časti Apeninského polostrova. Siahala od Tyrrhenského mora na západe až k Tarentskému zálivu na juhovýchode. Na severe susedila s časťami Apeninského polostrova Kampánia a Samnium, na severovýchode to bola Apúlia a na juhu Bruttium. Zahŕňa takmer celú časť dnešného regiónu Basilicata. Presné hranice boli rieky Silarus na severozápade (ktorá tvorila hranicu s Kampániou), Bradarus (ktorá sa vlieva do Tarentského zálivu) na severovýchode, zatiaľ čo dve ďalšie rieky Laus a Crathis tvorili hranice s Bruttiom.

Mapa starovekej Lukánie

Väčšiu časť Lukánie pokrýva pohorie Apeniny. Hlavný hrebeň siaha k západnému pobrežiu a je pokračovaním uzlu hôr na hranici so Samniom až takmer na juh k zálivu Policastro. Najvyšším vrcholom je Monte Pollino s výškou 2 223 m.n.m.; je zároveň najvyšším vrchom južných Apenín. Hory zostupujú v malom sklone k Tarentskému zálivu. Rieky, ktoré sa vlievajú do Tyrénskeho mora majú malý význam oproti riekam, ktoré sa vlievajú do Tarentského zálivu. Z nich sú najdôležitejšie rieky Bradanus, Casuentus, Aciris a Siris. Crathis, ktorá tvorí južnú hranicu patri takmer celá na územie Bruttia. Severnú hranicu predstavuje potok Silarus, ktorý má dva dôležité prítoky v Calor a Tanager, ktorý sa pripája z juhu.

Stručná história

Prvé osídľovanie sa datuje už v 6. storočí pred Kr., Rimania Lukániu objavili až v 3. storočí pred Kr. počas samnitských vojen. Lukánia bola tak nazvaná preto, že Lucas, ktorým bola v 5 stor. pred Kr. obsadená, nosil meno Lucani. Pred týmto obdobím mala všeobecne názov Oenotriaktore, ktorý zaviedli Gréci pre najjužnejšiu časť Itálie. Hornaté vnútrozemie bolo obsadené kmeňmi, ktoré boli známe ako Oenotriani a Choni, zatiaľčo pobrežie na oboch stranách bolo obsadené mocnými gréckymi kolóniami, ktoré mali nad vnútrozemím bez pochyby protektorát.

Lukáni mali demokratickú ústavu.V čase vojny bol vybraný spomedzi bežných úradníkov jeden, ktorý sa stal diktátorom.Zachovalo sa niekoľko zápisov v gréckom písme z 3. alebo 4. storočia pred Kr. a mince s legendou z 3. storočia. Lukáni si postupne podmanili celú krajinu (s výnimkou gréckych miest na pobreží) od hraníc so Samniom a Kampániou na južnom konci Itálie. Následne sa obyvatelia polostrova, ktorý je teraz známy ako Kalábria, vzbúrili a v mene Bruttianov si vybudovali nezávislosť. Potom sa zapojili do nepriateľských akcií s Tarentom a s Alexandrom, kráľom Epirusov, ktorého požiadali o pomoc v roku 443 pred Kr.

V roku 298 pred Kr. vytvorili alianciu s Rímom a rímsky vplyv sa rozšíril na kolónie Venusia (291 pred Kr.), Paestum (273 pred Kr.) a predovšetkým Tarentum (272 pred Kr.). Tieto kolónie boli niekedy v aliancii ale častejšie sa zapájali do nepriateľských akcií počas samnitských vojen.Taktiež sa pridali na stranu Pyrrha pocas jeho vojen. Po odchode Pyrrha z tohto územia ostali napospas milosti Ríma.

Počas druhej púnskej vojny sa pridali na stranu Kartága, ktorého armádu viedol Hannibal. Na území Lukánie boli zničené obe armády, Hannibalova aj Lukánska. Po týchto katastrofách sa krajina pod rímskou nadvládou dostala do úpadku.To zapríčinilo,že sa Lukánci spoločne so Samnitmi zúčastnili na vojne proti Rímu, čo malo pre oba národy veľké následky. V tom čase význam gréckych miest na tomto území upadol.

Mestá

Na východe sa nachádzalo mesto Metapontum, niekoľko kilometrov južne od rieky Bradanus. Ďalej to boli mestá Heraclea a Sybaris, ktoré bolo zničené v roku 510, ale následne nahradené mestom Thuria. Na západnom pobreží sa nachádzali mestá Poseidonia (neskôr pomenovaná ako Paestum), Elea (Velia), Pyxus (Buxentum) a mesto Laus. Z vnútrozemských miest bolo známe mesto Potentia (Potenza). Na severe pri hranici s Apúliou sa nachádzalo mesto Bantia. Na juh od Potentia bolo Grumentum a ďalej v tomto smere boli Nerulum a Muranum. V horskej doline Tanagrus boli Atina a Consilinum.