Marcus Annaeus Lucanus
Marcus Annaeus Lucanus (* 3. november 39 – † 30. apríl 65) bol rímsky básnik, jeden z popredných predstaviteľov rímskej literatúry Strieborného obdobia. Napriek tomu, že Lucanus zahynul mladý vo veku 25 rokov, stihol sa presadiť ako talentovaný básnik. Jeho život a tvorba je úzko zviazaná s oživením literatúry počas vlády cisára Nerona.
| Marcus Annaeus Lucanus | |
| rímsky básnik | |
 | |
| Narodenie | 3. november 39 |
|---|---|
| Úmrtie | 30. apríl 65 (25 rokov) |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Marcus Annaeus Lucanus (plné texty diel autora) |
| Commons |  Marcus Annaeus Lucanus |
Život upraviť
O Lucanovom živote sa dozvedáme z troch krátkych životopisov: jedného od stredovekého gramatika Vaccu, druhého od historika Suetonia a tretieho anonymného zachovaného v stredovekom rukopise Vossianus. Ďalšie zmienky o básnikovi sa objavujú v Tacitových Análoch, v životopise satirika Persia a v jednej z básnických skladieb neskoršieho básnika Papinia Statia.
Lucanus pochádzal z významnej rodiny hispánskych aristokratov z Corduby (dnes Córdoba), ktorá dala rímskej literatúre viacero význačných osobností. Jeho starý otec bol rečník Marcus (tiež Lucius) Annaeus Seneca (Seneca Starší) a jeho strýko štátnik, filozof a dramatik Lucius Annaeus Seneca (Seneca Mladší). Podľa zvykov vtedajších zámožných rodín študoval rečníctvo v Aténach. Ďalšiu dôležitú zložku rímskej výchovy, filozofiu, mu poskytol jeho strýko, predný predstaviteľ rímskeho stoicizmu, a iný stoický filozof, Annaeus Cornutus. Práve počas jeho výučby sa spriatelil Lucanus so satirikom Persiom.
Lucanov pôvod i fakt, že jeho strýko Seneca pôsobil na dvore ako vychovávateľ a neskôr poradca cisára Nerona, zabezpečil mladíkovi prístup do kruhu najbližších cisárovych priateľov, medzi ktorými sa pohybovala rada významných literátov doby. Cisárova priazeň mu dokonca vymohla úrad kvestora, hoci podľa zákonov na držbu tejto funkcie nedosahoval potrebný vek. Roku 60, z príležitosti osláv na počesť cisára, predniesol Lucanus oslavnú báseň, ktorou si získal od Nerona ďalšiu priazeň a bolo mu pridelené členstvo v zbore augurov. V tejto istej dobe vydal prvé tri knihy svojej veľkej epickej skladby Pharsalia (Farsalské pole).
Len krátko nato došlo z nie presne známych príčin medzi cisárom a mladým básnikom k prudkej roztržke. Podľa Tacita nepriateľstvo vyvolala Neronova žiarlivosť na Lucanov talent a cisár uvalil na Lucana zákaz publikovať svoje diela[1]. Suetonius naopak naznačuje, že Nero o Lucana stratil záujem, načo básnik odpovedal písaným hanlivých básní na cisárovu osobu[2]. Vacca spomína báseň nazvanú De incendio Urbis (O požiari Ríma), na ktorú poukazuje v svojich veršoch aj Statius a ktorú mohol cisár považovať za obvinenie z podpálenia Ríma. Navyše, v niektorých knihách Pharsalii sa objavujú určité prorepublikánske myšlienky, ktoré tiež mohol vztiahnuť cisár na seba ako kritiku režimu.
Po rozchode s cisárom sa Lucanus stiahol z cisárovej blízkosti. Roku 65 sa zapojil do Pisonovho sprisahania namiereného proti Neronovi. Po odhalení sprisahancov mu bolo prikázané, tak ako mnohým ďalším obvineným, aby spáchal samovraždu. Lucanus sa pokúsil využiť svoje známosti, aby u cisára dosiahol ospravedlnenie, ale zbytočne. Podľa Tacita si Lucanus, po tom, ako si podrezal žily, spomenul na akési svoje dielo, v ktorom vyrozprával príbeh vojaka umierajúceho podobným spôsobom ako on sám, a recitoval práve tieto verše. Mali to byť jeho posledné slová[3].
Po Lucanovej smrti postihli jeho otca proskripcie, ale jeho matka im unikla. Statiova báseň o Lucanova bola venované jeho vdove, Polle Argentarii pri príležitosti výročia jeho narodenia.
Dielo upraviť
Pharsalia upraviť
Najvýznamnejším Lucanovym dielom bol jeho nedokončený historický epos Pharsalia (Farsalské pole), podľa miesta, kde došlo k rozhodujúcej bitke medzi Caesarom a Pompeiom. V Lucanovych životopisoch sa táto skladba nazýva aj Bellum civile (Občianska vojna). Pozostáva z desiatich kníh, z ktorých posledná je zjavne nedokončená.
Na Pharsaliach začal Lucanus básnik pracovať ako na svojom poslednom diele a venoval mu posledných päť rokov svojho života od roku 60. Skladba predstavuje v mnohých ohľadoch paralelu či dokonca protiklad k Vergíliovej Aeneis. Kým veľký básnik Augustovej doby opisuje vojnu ako prostriedok, ktorým dosahuje Rím svoju veľkosť, a smeruje od najstarších dejín k oslave principátu, Lucanovo dielo pojednávajúce o hrôzach občianskej vojny a jej skazonosnej úlohe pri rozvrate republikánskeho zriadenia, ktorý umožnil nastolenie cisárskej moci. Hlavná postava Aeneidy, trójsky princ Eneas, je cnostný hrdina, praotec julsko-klaudiovského rodu a Gaia Iulia Caesara; Lucanus podáva obraz antihrdinu Caesara, ktorý usiluje o zničenie republiky, aby mohol nastoliť svoju samovládu. Na mnohých miestach sa Lucanus vyjadruje o republike a jej zástancoch – Gnaeovi Pomepiovi a Marcovi Porciovi Catonovi Mladšom – pochvalne a vyjadruje im sympatie, kým Caesar je zobrazovaný ako despota brodiaci sa potokmi krvi. Vergílius používa starý mýtus, aby vysvetlil vznik cisárskej moci ako nutnosť vyplývajúcu z dejinného predurčenia. Lucanus túto mystifikáciu borí – jeho cisárstvo sa rodí z trosiek v krvi pochovanej republiky ako prejav tyranskej moci, nie je to vôľa bohov ani nutnosť.
To, že Lucanov vzor pre Bellum civile bol Vergíliov národný epos, dokazuje i zhodná výstavba jeho diela. Hoci Lucanus nemohol nikdy svoje vrcholné dielo dokončiť, malo pravdepodobne pozostávať z 12 kníh, rovnako ako Aeneida. Ťažiskom Vergíliovej epiky je šiesta kniha, v ktorej Eneas zostupuje do podsvetia, aby tu nazrel pod pokrievku dejín a uvidel rozširujúci sa zástup svojich potomkov od prvých kráľov až po Iulia Caesara a dostalo sa mu predpovedi o budúcej rímskej veľkosti. Obdobne včleňuje Lucanus do svojej šiestej knihy iný podsvetný zážitok – nekromantický výstup veštkyne Erichtó, ktorá povoláva k Sextovi Pomepiovi, synovi vodcu republikánskych síl, rastúce zástupy mŕtvych vojakov, ktorý v bratovražednom súboji dvoch síl zahynuli. Z ich úst neprichádza predpoveď budúcej slávy, ale pohrôm, ktoré čakajú na republikánskych vojvodcov, ich stúpencov a celé zriadenie.
Dve najsilnejšie postavy Pharsalii, Gaius Iulius Caesar a jeho protivník Gnaeus Pomepius, sú v epickej skladbe podávaní ako dva protiklady cnostného a predovšetkým zbožného Enea. V Caesarovom prípade je za kontrastný bod medzi zbožným, rozvážnym Eneom vybraná jeho ošiaľ (furor). Kým Eneas jedná rozvážne a na základe božskej vôle, a to do takej miery, že opúšťa svoju lásku, fenickú kráľovnú Dídó, všetko v záujme štátu, Caesar je zobrazovaný ako síce talentovaný, ale egocentrický jednotlivec, ktorý kladie vlastný prospech pred blaho republiky, zdôrazňuje sa jeho citovosť, divokosť a vôľa. Druhý antihrdina Bellum civile, starý a cnostný Pomepius, je iným príkladom anti-Enea. Rovnako ako mýtický zakladateľ rímskeho národa i on sa pridržiava cností a kladie nadovšetko dobro štátu, je to láskavý a milujúci manžel i otec, jeho dobré vlastnosti sú však už len prežitkom. Tam, kde Eneas žne úspech vďaka pomoci bohov a Šťastene, zostávajú nebesá hluché. Pompeius márne čaká na priaznivý okamih, osud sa mu obrátil chrbtom. Sťahuje sa čoraz k väčšej pasivite, od verejného života sa obracia k svojej rodine, a dochádza k presvedčeniu, že napriek všetkým kladným vlastnostiam je jeho jediným východiskom smrť.
Je otázne, do akej miery možno vnímať Lucanov epos ako kritiku režimu, za ktorú si vyslúžil nepriazeň štátnej moci. Zdá sa, že Lucanov kritický postoj sa vyvíjal a súvisel snáď i s prehlbujúcou sa roztržkou medzi cisárom a básnikom. Prvá kniha Pharsalii je tak uvedené dlhou oslavou Nerona, ale táto poplatnosť sa z diela rýchlo vytráca a v istom okamihu sa Nero zo skladby úplne vytráca – zostáva iba krv, utrpenie a pochmúrne náznaky budúcnosti.
Nedochované diela upraviť
Vzniku Pharsalii predchádzala rozsiahla Lucanova tvorba, z ktorej sa dochovali žiaľ len drobné zlomky. Ide o diela:
- Iliacon, skladba vzťahujúca sa k Trójskemu cyklu
- Catachthonian (Zostup do podsvetia), možno totožná s epilliom o Orfeovi, ktorý Lucanus tiež zložil
- De incendio Urbis (O požiari Ríma)
- Saturnalia
- Silvae (Lesy), zbierka desiatich kníh básní rôznych tém i metier
- Laudes Neronis (Chvála Nerona), zložená pri príležitosti osláv roku 60
- Epigrammata (Epigramy)
- Medeia, tragédia
- texty pre pantomímu a kratšie deklamácie
Lucanovi bývala mylne pripisovaná aj skladba Laus Pisonis (Chvála Pisona) zložená ktorýmsi básnikom neronovského krúžku.
Lucanov ohlas upraviť
Už v dobe pred dokončením a Lucanovou smrťou vyvolali kontroverzné Pharsalia v rímskej vzdelanej vrstve polemiku. Kým jedni Lucana vychvaľovali (epigramatik Martialis, básnik Statius), druhí ho zatracovali (protilukanovský pamflet Bellum civile o ňom zložil Neronov dvoran Petronius). Quintilianus, Cornelius Fronto aj Servius Honoratus majú vočí jeho štýlu a spracovaniu témy početné námietky, to ale nijako nezmenšuje obľubu, ktorej sa Lucanov výtvor tešil nielen počas staroveku, ale aj počas stredoveku a humanizmus. Dante Alighieri napríklad Lucana uvádza ako jedného zo štyroch velikánov staroveku spolu s Homérom, Horatiom a Ovídiom. Z Lucana čerpali aj Francesco Petrarca a Torquato Tasso.
Referencie upraviť
Literatúra upraviť
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
Iné projekty upraviť
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Marcus Annaeus Lucanus
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcus Annaeus Lucanus
Externé odkazy upraviť
- Lucanovo dielo (latinsky)