Marshallov plán

Marshallov plán alebo oficiálne Plán európskej obnovy (angl. European Recovery Program) bol plán prijatý Kongresom Spojených štátov 3. apríla 1948 s cieľom organizovane zabezpečiť americkú pomoc Európe zničenej druhou svetovou vojnou. Po jeho odmietnutí zo strany krajín východného bloku bol plán napokon obmedzený len na západnú Európu (pozri mapu) a v konečnom dôsledku bránil rozširovaniu komunizmu.

Mapa povojnovej Európy ukazuje krajiny, ktoré dostali pomoc podľa Marshallovho plánu. Červený stĺpec ukazuje výšku pomoci pre jednotlivé krajiny.

Plán prvý raz vyhlásil štátny tajomník USA George C. Marshall, jeho iniciátor a tvorca, 5. júna 1947 v prejave na Harvarde. V rokoch 1948-1952 v rámci tohto plánu poskytli USA západnej Európe pomoc vo výške 13,3 miliárdy dolárov (ekvivalent 173 miliárd v roku 2023). Marshallov plán prispel k hospodárskej rekonštrukcii západnej Európy, obnovil priemysel, poľnohospodárstvo a oživil medzinárodný obchod. USA si touto hospodárskou pomocou zabezpečili vplyv a prestíž v Európe, ktorá sa postupne rozdelila železnou oponou na ekonomicky vyspelejší Západ a zaostávajúci Východ. Generál Marshall bol za svoju celoživotnú prácu ocenený Nobelovou cenou za mier.

Historické súvislosti

Dôležitým faktorom po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 bol rodiaci sa konflikt medzi bývalými spojencami protihitlerovskej koalície. Problémy sa objavili ešte počas vojny na jaltskej konferencii 4. až 11. februára 1945. Nezhody sa týkali hlavne hraníc Poľska so ZSSR a povojnového usporiadania Nemecka. Západné mocnosti navrhovali federáciu a Sovietsky zväz trval na jednotnom nemeckom štáte. Za začiatok studenej vojny veľa historikov považuje Trumanovu doktrínu označovanú aj ako koncepcia „zadržovania komunizmu“, ktorú prezident Truman verejne predstavil 12. marca 1947. V rovnakom roku prišli USA aj s ponukou ekonomickej obnovy zničeného európskeho hospodárstva. Plán dostal názov Marshallov a bol predstavený na konferencii v Paríži, ktorá sa konala od 12. júla do 22. septembra 1947. Na konferencii sa zúčastnilo 16 krajín: Veľká Británia, Írsko, Francúzsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Taliansko, nemecká trizónia, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Dánsko, Švédsko, Nórsko, Island, Grécko, Turecko a neskôr aj Španielsko. Tieto štáty oficiálne požiadali Spojené štáty o hospodársku pomoc.

Práve tento plán definitívne rozdelil Európu na dva mocenské bloky (Západ a Východ). Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. Minister zahraničných vecí ZSSR Molotov už začiatkom júla 1947 zamietol plán a predpovedal budúcu konfrontáciu s krajinami, ktoré sa stali alebo stanú spojencami USA a označil ich za nepriateľov ZSSR.  

Česko-slovensko najprv s Benešovým súhlasom a pod Gottwaldovým vedením Marshallov plán 7. júla 1947 privítalo ako pevnú súčasť národohospodárskej obnovy štátu. O dva dni neskôr bola do Moskvy na rokovania predvolaná československá delegácia na čele s Gottwaldom. Po návrate sa minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk, ktorý v Moskve protirečil Stalinovi, ktorý zakazoval prijatie plánu, vyjadril: „Odchádzal som ako československý minister a vrátil sa ako Stalinov paholok.“

Na samotných jednaniach o pláne v Paríži sa nakoniec žiadna z krajín pod priamym sovietskym vplyvom (tzv. ľudovo demokratických krajín) nezúčastnila. Nezúčastnilo sa ani neutrálne Fínsko z obavy z konfrontácie so ZSSR, naopak Titova Juhoslávia sa k zmluve pripojila neskôr. 

V septembri 1947 sa v Poľsku uskutočnila konferencia vodcov komunistických strán, na ktorej bola založená nástupnícka organizácia Kominterny Informbyro a sovieti predstavili alternatívny plán pomoci, z ktorého sa v januári 1949 v Moskve stala Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Česko-Slovensko teda Marshallov plán neprijalo.

Západná Európa z týchto peňazí obnovila vojnou zničenú infraštruktúru a najmä Nemecko naštartovalo svoj „hospodársky zázrak“.

Pozri aj

• George Catlett Marshall
• Trumanova doktrína
• Železná opona