Mečiar (súhvezdie)
Mečiar je jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie. Zaviedli ho holandskí moreplavci Pieter Dirkszoon Keyser a Frederick de Houtman. Johann Bayer ho v roku 1603 zobrazil vo svojom atlase Uranometria a pomohol tak k jeho rozšíreniu. Mečiar je neveľké súhvezdie tvorené len slabšími hviezdami, ale preslávila ho galaxia Veľký Magellanov mrak.
| Mečiar | |
 | |
| Latinský názov | Dorado |
|---|---|
| Skratka | Dor |
| Genitív | Doradus |
| Symbolické vyjadrenie | ryba mečiar |
| Rektascenzia | 5h |
| Deklinácia | -60° |
| Plocha | 179 štvorcových stupňov Poradie: 72 |
| Počet hviezd (magnitúda < 3) | 0 |
| Najjasnejšia hviezda | α Dor (Zdanl. magnitúda 3,30) |
| Meteorický roj | |
| Susedné súhvezdia | |
| Viditeľné na zemepisnej šírke +20° a −90° Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca Február | |
Hviezdy upraviť
Alfa Doradus, najjasnejšia hviezda súhvezdia, je jedinou hviezdou Mečiara so zdanlivou hviezdnou veľkosťou väčšou ako 4. Táto hviezda s magnitúdou 3,27 má sprievodcu, ktorého uhlová vzdialenosť sa udáva v rozsahu 77,7”-82”, pričom aj samotná hlavná zložka je veľmi tesnou dvojhviezdou.
Beta Doradus, žltobiely nadobor, je cefeida, ktorá mení svoju jasnosť medzi magnitúdou 3,7 a 4,1. Vhodnou porovnávacou hviezdou je delta Doradus s magnitúdou 4,35.
Gama Doradus je tiež premenná, no zmeny jej jasnosti činia iba niekoľko stotín magnitúdy. Dala meno skupine málo známych premenných hviezd, premenných typu Gama Doradus. R Doradus je červený obor, ktorý mení svoju jasnosť v priebehu 11 mesiacov od piatej po šiestu magnitúdu.
Objekty upraviť
Do súhvezdia sa premieta Veľký Magellanov mrak (LMC) – satelitná galaxia našej Galaxie – vzdialená asi 160 000 svetelných rokov. Priemer tejto galaxie je 20 000 svetelných rokov, čo je približne pätina priemeru našej Galaxie. Časť Veľkého Magellanovho mraku zasahuje aj do súhvezdia Stolový vrch. Drží rekord aj ako najrozsiahlejší (po Mliečnej ceste) voľným okom viditeľný objekt. Civilizácie žijúce na južnej pologuli vedeli o Veľkom Magellanovom mraku už v prehistorických časoch. Pre obyvateľov Európy ho objavila spolu s menšou galaxiou, Malým Magellanovým mrakom, slávna výprava portugalského cestovateľa Fermana Magellana, v roku 1519.
V mraku sa nachádza hmlovina Tarantula. Je to obrovská emisná hmlovina zdanlivého priemeru ako Mesiac v splne nachádzajúca sa v juhovýchodnej časti Veľkého Magellanovho mraku ako jeho najjasnejšia časť. Je viditeľná dokonca aj voľným okom. Jej súčasťou je aj najaktívnejšia oblasť masívneho zrodu hviezd v celej miestnej skupine galaxií, hmlovina 30 Doradus. V roku 1987 zažiarila vo Veľkom Magellanovom mraku supernova 1987A. V maxime dosiahla jasnosť 2,8m. Voľným okom bola viditeľná po dobu 10 mesiacov. Hmlovina, ktorá je pozostatkom supernovy, sa na snímkach Hubbleovho ďalekohľadu javí ako prepletené vlákna plynu a prachu. Ďalšie objekty Veľkého Magellanovho mraku majú NGC alebo N označenia. Známych pozostatkov po supernovách vo Veľkom Magellanovom mračne je ešte niekoľko, napríklad SNR 0509, DEM L316, N63A, či SNR 0539-69.1.
V Mečiarovi sa okrem Veľkého Magellanovho mraku nachádzajú aj iné, tiež dosť jasné galaxie. Jednou z nich je NGC 1566 nazývaná Španielska tanečnica, ktorá je 20-centimetrovým ďalekohľadom rozlíšiteľná ako dvojramenná špirála. V obdobnom, stredne veľkom zornom poli, sa dá nájsť aj dvojica jasných eliptických galaxií NGC 1549 a NGC 1553. NGC 1672 je zase galaxia, ktorá má veľmi výraznú centrálnu priečku, čo dobre zachycujú snímky z Hubbleovho vesmírneho ďalekohľadu. Vo vzdialenosti vyše 350 miliónov ly od nás je pár zrážajúcich sa galaxií katalogizovaný ako AMO500-620.
Poloha upraviť
Hviezdy Mečiara sú slabé a obrazec nevýrazný. V jeho hviezdach si možno predstaviť rybu plávajúcu k južnému svetovému pólu. Na jeho vyhľadanie môže poslúžiť pomôcka v podobe rovnoramenného trojuholníka, ktorého základňou toto súhvezdie prechádza a ktorého vrcholy tvoria jasné hviezdy Achernar z Eridana, Canopus z Kýlu a Rigil Centauri z Centaura. U nás je neviditeľné.