Wikipédia

Nemo plus iuris

(Presmerované z Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet)

Nemo plus iuris je zaužívané označenie právneho princípu, respektíve zásady[p 1], pochádzajúcej z rímskeho práva[1], v zmysle ktorej právny subjekt nemôže na druhý subjekt previesť viac práv, než má sám k dispozícii – teda než má vo svojom majetku. Princíp sa viaže k derivatívnemu (odvodenému) nadobudnutiu scudziteľných majetkových práv (prevod pohľadávky, prevod vlastníctva, zriadenie záložného práva a pod.). Od týchto prípadov je potrebné odlíšiť prípady nadobudnutia práva vydržaním, ktoré nepredstavuje derivatívny spôsob nadobudnutia práva.[2]

V zmysle princípu nemo plus iuris sa tak osoba môže napríklad zaviazať k prevodu vlastníckeho práva (napríklad predať vec v rámci kúpnej zmluvy), no dokým sama nenadobudne k veci vlastnícke právo, nemôže osobe, ktorej sa k prevodu zaviazala (teda ktorej vec predala) toto vlastnícke právo právo previesť. Zásada sa tak nedotýka platnosti zaväzovacej (kúpnej) zmluvy, na základe ktorej sa veriteľ môže domáhať splnenia záväzku previesť právo.[p 2]

Špecifické sú prípady, ak scudziteľ síce nemá majetkové právo, no má oprávnenie majetok scudziť, teda je oprávneným scudziteľom. Takýmto prípadom je napríklad výkon záložného práva či prevod veci osobou splnomocnenou na základe zmluvného zastúpenia. Aj v týchto prípadoch však nemožno previesť viac práv, než má osoba, ktorej právo je prevádzané (napríklad záložca).

V platných právnych poriadkoch existuje však aj viacero „prelamujúcich“ výnimiek z princípu nemo plus iuris, ktorých účelom je prevažne ochrana dobromyseľnej tretej strany v právom predpokladaných situáciách.[3]

Osobitne v anglo-americkom právnom prostredí sa možno stretnúť aj s podobnými (nerímskymi) latinskými variantmi právnej regule, ako napríklad „Nemo dat quod non habet.“ alebo „Nemo dare potest quod non habet“.[4] Obe možno preložiť v zmysle: „Nikto nemôže dať, čo nemá“.

Pôvod upraviť

Názov nemo plus iuris pochádza z prvých slov rímskej právnej regule „Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet (/haberet)“ – „Nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako sám má“, ktorá sa zachovala v Digesta Iustiniani, zbierke výrokov rímskych právnikov, ktorá platila v ranej Byzantskej ríši ako platné objektívne právo (D. 50,17,54). Pôvodne táto veta pochádzala z komentára rímskeho právnika Ulpiána k prétorskému ediktu. Pôvodný Ulpiánov citát sa podľa palingenetického výskumu viazal k vstupu dediča do práv poručiteľa (in iure cessio hereditatis). V tomto zmysle Fritz Schulz navrhol rekonštrukciu pôvodného výroku v zmysle: „Heres non plus iuris ad alium transferre potest quam ipse haberet si hereditatem adisset.“ – „Dedič nesmie na niekoho iného previesť väčšie práva, ako by mal on sám, keby dedičstvo prijal.“[5] Ulpián zrejme nebol autorom myšlienky, iba ju vo danom diele vyjadril v určitom kontexte. Podobné pravidlo sa zachovalo napríklad v Ulpiánovom spise k staršiemu právnikovi Sabinovi (Ulp. D. 41,1,20) a jeho prejavy v mnohých ďalších prameňoch známych z Corpus iuris civilis. Justiniánski kompilátori pravidlo upravili (abstrahovali) a uviedli v 50-tej knihe Digest, ktorá obsahuje zozbierané definície rímskeho práva.

Slovenské právo upraviť

Platný slovenský Občiansky zákonník (ďalej „OZ“; stav k: 23.3.2024) zásadu výslovne neupravuje, právna doktrína i súdna prax (a judikatúra) jej existenciu a právnu záväznosť však predpokladajú. Vychádza sa v zásade zo všeobecnejších princípov, ako napríklad princípu ochrany dobrej viery a princípu právnej istoty.[6] K marcu 2024 posledný pracovný návrh paragrafových znení všeobecnej časti nového Občianskeho zákonníka princíp vymedzuje v § 46 nasledovne: „Nik nemôže previesť na iného viac, než sám má.“[7]

Platné právo na Slovensku obsahuje viacero priamych i nepriamych výnimiek z princípu nemo plus iuris:[3][8] nadobudnutie tovaru dobromyseľným[p 3] kupujúcim podľa ustanovení o kúpnej zmluve uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka (§ 446 OBZ), nadobudnutie od nepravého dediča (§ 486 OZ), nadobudnutie v rámci konkurzu (§ 78, § 93 zákona o o konkurze a reštrukturalizácii), nadobudnutie v rámci exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku) či prevod cenných papierov (§ 19 ods. 3 zákona o cenných papieroch). Právne ustanovenia sú vykladané skôr zdržanlivo a nerozširujúco. K nadobudnutiu vlastníctva tak nedochádza ani napríklad v prípade dobrovoľnej dražby (§ 10an zákona o dobrovoľných dražbách)[9].

Podľa súdnej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky samotná dobrá viera nadobúdateľa v zásade nestačí. Nadobudnutie musí byť predpokladané (alebo aspoň legitímne odvoditeľné) z taxatívne vymedzených zákonných prípadov.[2] Opačný názor vyjadril v minulosti Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. I. ÚS 549/2015). Všeobecne je však tento prístup skôr odmietaný a aj Ústavný súd sa k téme neskôr postavil skôr zdržanlivo (I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021: „Z tohto dôvodu konajúci senát ústavného súdu úplne nezavrhuje mimoriadne výnimočnú možnosť poskytnutia ochrany práv dobromyseľným nadobúdateľom, prioritne však k tejto otázke pristupuje zdržanlivo.“).[2]

Nepriamu výnimku z princípu predstavuje aj (pomerne sporné) dobromyseľné nadobudnutie vlastníckeho práva od osoby, ktorá následne vlastnícke právo stratila v dôsledku neplatnosti titulu nadobudnutia vlastníckeho práva (scudzovacej zmluvy).[10] Príkladom je situácia, ak subjekty A a B uzatvoria (napríklad kúpnu) zmluvu, na základe ktorej A prevedie vlastnícke právo k (hnuteľnej) veci na B, pričom B následne prevedie vlastnícke právo na subjekt C. A uplatní svoje právo na odstúpenie od zmluvy. V zmysle § 48 OZ sa zmluva od začiatku (ex tunc) zrušuje a za predpokladu, že by B bol stále vlastníkom prevedenej veci, by sa (v zmysle náuky o titule a mode) obnovilo aj vlastnícke právo subjektu A voči (hnuteľnej) veci.[p 4] Podľa českej judikatúry k ustanoveniam starého českého Občianskeho zákonníka (teda k ustanoveniam totožným platnému právu na Slovensku), ktorú preberá aj slovenská doktrína, sa však vlastnícke právo neobnoví, ak ho dobromyseľne nadobudla tretia osoba (C).[11][2]

Poznámky upraviť

  1. ↑ Časť slovenskej doktríny rozlišuje medzi pojmami „právna zásada“ a „právny princíp“, časť nerozlišuje, pričom vzťah k týmto pojmom sa líši aj v závislosti od jednotlivých právnych odvetví a terminológie používanej v zákonoch. V prípade nemo plus iuris sú pojmy používané zameniteľne (promiscue): napr. 4Obdo/69/2018 („zásada nemo plus iuris“) a I. ÚS 151/2016 („princíp nemo plus iuris“)
  2. ↑ Takto už od čias rímskeho práva, v staršej (prekonanej) českej judikatúra bolo vidno opačné tendencie v prípade ak „prevodca skôr previedol rovnaké nehnuteľnosti na inú osobu, ak ku vkladu vlastníckeho práva v prospech tejto osoby nedošlo“. K tomu GYÁRFÁŠ, Juraj. § 39 [Neplatnosť právneho úkonu pre rozpor so zákonom alebo jeho obchádzanie alebo pre rozpor s dobrými mravmi]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol Občiansky zákonník. 2. vyd. Zv. 1. Praha : C. H. Beck, 2019. ISBN 978-80-7400-770-5. S. 290.
  3. ↑ V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 23 Cdo 1774/2011 je však: „vždy nutné, aby v situáciách, keď existujú o dobrej viere kupujúceho sebamenšie pochybnosti, kupujúci preukázal, že využil všetky dostupné prostriedky na to, aby sa presvedčil, že predávajúci je skutočne oprávnený previesť vlastníctvo k predmetnej veci, a že teda bol v tomto zmysle skutočne v dobrej viere. Dôkazné bremeno týkajúce sa dobrej viery kupujúceho nesie v týchto prípadoch vždy on sám.“
  4. ↑ Situácia je doktrinálne sporná v prípade, ak je scudzovanou vecou nehnuteľnosť, kde časť doktríny pripúšťa automatický prevod vlastníckeho práva (vecnoprávny účinok odstúpenia od zmluvy) a časť doktríny priznáva iba vznik nároku na prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (obligačný účinok odstúpenia odstúpenia od zmluvy).[11]

Referencie upraviť

  1. ↑ BLAHO, Peter; HARAMIA, Ivan; ŽIDLICKÁ, Michaela. Základy rímskeho práva. Bratislava : Vydavateľstvo MANZ, Vydavateľské oddelenie PF UK, 1997. ISBN 80-85719-07-X, 80-7160-086-5. S. 190.
  2. ↑ a b c d K tomu 1VObdo/2/2020.
  3. ↑ a b FEČÍK, Marián. § 132 [Spôsoby nadobúdania vlastníctva]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol Občiansky zákonník. 2. vyd. Zv. 1. Praha : C. H. Beck, 2019. ISBN 978-80-7400-770-5. S. 959an.
  4. ↑ BALLENTINE, James Arthur. A Law Dictionary of Words, Terms, Abbreviations, and Phrases which are Peculiar to the Law and of Those which Have a Peculiar Meaning in the Law, Containing Latin Phrases and Maxims, with Their Translations and a Table of the Names of the Reports and Their Abbreviations. Clark : The Lawbook Exchange, 2005. ISBN 978-1-58477-490-7. S. 325.
  5. ↑ K tomu LONGCHAMPS DE BÉRIER, Franciszek. Remarks on the methodology of private law studies: The use of Latin maxims as exemplified by nemo plus iuris. Fundamina, 2015, roč. 21, čís. 1. ISSN 1021-545X.
  6. ↑ Napr. I. ÚS 549/2015; 1Vobdo/2/2020; 4Obdo/69/2018; 2Sžp/1/2012 a mnohé ďalšie.
  7. ↑ Cf. Návrh znenia pre Všeobecnú časť Občianskeho zákonníka. Dostupné online. [cit. 2024-03-23]
  8. ↑ FEKETE, Imrich. Občiansky zákonník. 2. aktualizované a rozšírené vydanie. 2. zv. Vecné práva, zodpovednosť za škodu a za bezdôvodné obohatenie. Bratislava : Eurokódex, 2015. ISBN 978-80-8155-039-3. S. 138an.
  9. ↑ Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 MCdo 20/2011, z 18. decembra 2012, ZSR, 2014, č. 61.
  10. ↑ Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 1719/2001; Nález Ústavného súdu ČR, II ÚS 77/2000; Rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 31 Cdo 3177/2005.
  11. ↑ a b DOBROVODSKÝ, Róbert. § 48 [Odstúpenie od zmluvy]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol Občiansky zákonník. 2. vyd. Zv. 1. Praha : C. H. Beck, 2019. S. 449.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Nemo_plus_iuris&oldid=7824702“