Wikipédia

Obliehanie Naxosu (499 pred Kr.)

Obliehanie Naxosu (500 – 499 pred Kr.) bol konflikt medzi Staroperzskou ríšou pod vedením Megabatesa (s pomocou Iónskych Grékov vedených Aristagorom a Naxoských exulantov) proti ostrovu Naxos. Tento konflikt nakoniec vyprovokoval 5-ročnú vojnu medzi Grékmi a Peržanmi a stal sa tak prvou bitkou Grécko-perzských vojen.

Obliehanie Naxou
Súčasť Grécko-perzských vojen

Poloha ostrova Naxos
Dátum 499 pred Kr.
Miesto Naxos, Kyklady
Výsledok víťazstvo Naxosu; obliehanie bolo neúspešné, Peržania sa museli stiahnuť
Protivníci
Naxos Staroperzská ríša,
Iónia,
Naxoskí exulanti
Velitelia
neznámy Megabates
Sila
8 000 mužov, 139 lodí 20 – 30 tisíc mužov, 200 lodí
Straty
900 mužov 2 600 mužov
Zoznam bitiek pred rokom 601


Grécko-perzské vojny
Prvé obliehanie Naxosu – Obliehanie Sardisu – Efezos – Ladé – Druhé obliehanie Naxosu – Obliehanie Eretrie – Maratón – Termopyly – Artemision – Salamína – Plataje – Mykalé – Eurymedon – Cyprus

V roku 500 pred Kr. presvedčili Naxoskí exulanti Milétskeho tyrana Aristagora, aby sa pokúsil o dobytie ostrova Naxos a vrátil im tak ich domov. Aristogoras získal pomoc od svojho vládcu, kráľa Perzie Dareia I., ktorý mu poslal 200 lodí a veľký počet vojakov pod vedením generála Megabatesa. Vzťah Megabatesa a Aristagora sa skomplikoval už o niekoľko dní po odchode armády z Milétu, keď Megabates potrestal jedného z Aristagorových priateľov za to, že nerozostavil hliadky.

Megabates – nahnevaný na Aristagora – údajne vyslal na Naxos posla, ktorý im oznámil, že prichádza Perzská armáda. Keď dorazila – spolu so svojimi Iónskymi spojencami – k ostrovu, obyvatelia boli na obliehanie dobre pripravení. Naxos mu úspešne odolával štyri mesiace, po ktorých sa Peržania museli pre vyčerpanie zásob a peňazí stiahnuť.

Táto porážka spôsobila veľké problémy Artafernovi, Dareiovmu bratovi a Aristagorovmu priateľovi, pretože Aristagoras jemu a kráľovi sľuboval ľahké víťazstvo. Porážka znamenala pre Peržanov veľké finančné straty a Aristagoras si "vyslúžil" Artafernovo a Megabatovo nepriateľstvo. Aristagoras – vidiac, že mu Perzia nie je priaznivo naklonená – sa rozhodol vyvolať revoltu Gréckych miest v Iónii proti Perzskej nadvláde, tzv. Iónske povstanie.

Predohra upraviť

V roku 546 pred Kr. perzský kráľ Kýros II. Veľký porazil lýdijského kráľa Kréza a obsadil veľké územia, medzi ktorými boli i mestá iónskych Grékov v Malej Ázii. Medzi pevninským Gréckom a Iónskymi kolóniami ležali uprostred Egejského mora Kyklady, nezávislé ostrovy. Naxosu, najvýznamnejšiemu z týchto ostrovov, vládli tyrani, ktorí vyžadovali od obyvateľov vysoké dane. Tie boli hlavným zdrojom nepokojov.[1] V roku 500 pred Kr. obyvatelia Naxosu vyhostili časť šľachty a aristokracie a zvolili si demokratickú vládu.[2][3]

Vyhnanci našli svojho spojenca v tyranovi z Milétu Aristagorovi, ktorý „zaskakoval“ za svojho svokra Histiaea; ten bol v tom čase Dareiovým hosťom v meste Súsy.[3] Aristagoras, ktorý spriadal plány na ovládnutie Naxosu, povedal exulantom, že nemá dostatočne veľkú vojenskú silu, ktorá by ho dokázala dobyť. No sľúbil, že požiada svojho priateľa a najvyššieho vládcu Artaferna, brata kráľa Dareia, o pomoc.[3] Aristagoras povedal Artafernovi, že ak dobyje Naxos, môže ho použiť ako základňu, z ktorej obsadí zvyšok Kyklád a Eubóju, a získa kontrolu nad Egejským morom. Aristagoras tiež tvrdil, že zaplatí náklady na vojenskú kampaň.[4] Artafernovi sa tá myšlienka zapáčila, no najskôr požiadal o súhlas svojho brata. Dareios s plánom súhlasil a rozhodol o vyslaní Perzského loďstva a armády.[5]

Spor a katastrofa upraviť

Do čela perzského loďstva a armády bol postavený Megabates, Dareiov a Artafernov bratranec. Dorazil do Milétu s 200 plavidlami a početnou armádou, ktorú tu spojil s Iónskymi silami pod vedením Aristagora a Naxianskými exulantmi.[6] Aby sa Naxos o invázii predčasne nedozvedel, flotila sa plavila na sever, akoby smerovala do Hellespontu; no keď dorazila do Chiosu, otočila sa na juh.[6]

Megabates pri svojich pravidelných kontrolách rozostavenia hliadok narazil na loď z Myndusu, na ktorej žiadna hliadka nebola.[6] Rozkázal svojej osobnej stráži, aby našla jej kapitána a priviedla ho k nemu. Megabates ho dal strčiť do jednej z dier pre veslá, s hlavou von a telom vnútri.[6] Keď Aristagoras zistil, že s jeho priateľom sa jedná takýmto spôsobom, vydal sa na loď a požiadal Megabata, aby svoj rozkaz prehodnotil. Keď to ten odmietol, Aristagoras prerezal sám kapitánove putá.[6] Po tomto čine sa dostal do ostrej hádky s Megabatom.[6] V tú noc neskôr údajne poslal Megabates posla na Naxos, aby ostrov varoval pred blížiacou sa inváziou.[6]

Ostrovania netušili, že výprava je namierená proti nim a na konflikt neboli pripravení.[7] Ale keď k nim táto správa dorazila, okamžite začali konať; zozbierali všetky plodiny z polí nahromadiac si dostatok jedla na prežitie obliehania a zosilnili obranné múry.[7] Keď Peržania a ich spojenci dorazili k ostrovu, zistili, že jeho obrancovia sú na konflikt a obliehanie pripravení.[7]

Po štyroch mesiacoch boja minuli Peržania a Aristagoras všetko zlato, ktoré si so sebou priviezli.[7] Vidiac, že mesto nedokážu dobyť, postavil pre exulantov z Naxosu pevnosť a stiahol sa.[7]

Dozvuky upraviť

 
Mapa grécko-perzských vojen

Pre Peržanov a Artaferna to bola veľmi nepríjemná porážka; veď im bolo povedané, že ostrov padne ľahko do ich rúk.[1] Prišli o veľké množstvo peňazí a Aristagoras, ktorý sľúbil, že vojenskú kampaň bude financovať, tak urobiť nemohol.[1] Porážka spôsobila, že Aristagoras stratil priazeň Perzie – ríša, o ktorej dúfal, že bude jeho silným spojencom, sa náhle stala jeho hlavným nepriateľom.[8]
Preto keď dostal správu od svojho svokra, aby podnietil revolúciu v Iónii, dlho neváhal.[9] Mnoho miest vyhnalo alebo pozabíjalo svojich perzských obyvateľov. Aristagoras sa medzitým vypravil na pevninské Grécko získať pre povstanie podporu. Od Atén dostal dvadsať lodí, päť od Eretrie a následne sa vrátil do Iónie.[10] Povstanie trvalo 5 rokov a skončilo porážkou gréckeho loďstva v Bitke pri Ladé.[11] Aristagoras zahynul v Trákii v roku 494 pred Kr., krátko po svojom úteku z Iónie.[12] Naxos bol dobytý počas druhého obliehania ostrova v roku 490 pred Kr.[13]

Táto bitka však bola napriek tomu veľmi dôležitá, pretože ukázala Grékom a ďalším krajinám pod nadvládou Perzskej ríše, že Peržania nie sú takí silní, ako sa na prvý pohľad zdalo.[1]

Pozri aj upraviť

Poznámky upraviť

Súčasní historici majú viacero teórii, kto mohol varovať Naxos pred blížiacou sa inváziou. Niektorí sa domnievajú, že to bol sám Aristagoras pri pokuse krivo obviniť Megabata. Iní predpokladajú, že varovať svojich blížnych sa rozhodol niektorý z exulantov. Ďalšie špekulácie hovoria o spriatelenom gréckom námorníkovi. Sú i názory, že útok jednoducho neuspel, noci Naxos pred ným nebol varovaný.[14]

Zdroje upraviť

Primárne zdroje upraviť

Sekundárne zdroje upraviť

  • Alan Lloyd. Marathon: The Crucial Battle That Created Western Democracy. London: Souvenir Press, 2004. ISBN 0-285-63688-X
  • Arthur Keaveney. The Attack on Naxos: A 'Forgotten Cause' of the Ionian Revolt. 1988

Citácie upraviť

  1. ↑ a b c d Greeka, The Naxos Revolt of Naxos Greece, Cyclades
  2. ↑ Lloyd. Marathon: The Crucial Battle That Created Western Democracy. str. 143
  3. ↑ a b c Herodotos V,30
  4. ↑ Herodotos V,31
  5. ↑ Herodotos V,32
  6. ↑ a b c d e f g Herodotos V,33
  7. ↑ a b c d e Herodotos V,34
  8. ↑ Greeka
  9. ↑ Herodotos V,36
  10. ↑ Herodotos V,99
  11. ↑ Herodotos VI,18
  12. ↑ Herodotos V,126
  13. ↑ Herodotos VI,96
  14. ↑ Keaveney. The Attack on Naxos: 'A Forgotten Cause' of the Ionian Revolt, str.76
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Obliehanie_Naxosu_(499_pred_Kr.)&oldid=6666016“