Organická architektúra
Organická architektúra je všeobecne architektúra inšpirovaná účelnosťou, funkčnosťou a prirodzenosťou prírody, tzv. „živá“ architektúra.
- organický/á/é - znamená ústrojný, živý, usporiadaný, ucelený; súvisiaci s rastlinným alebo živočíšnym organizmom; prirodzene vyplývajúci; účelne usporiadaný
- architektúra - stavebné umenie; staviteľské diela, objekty, budovy a pod.; súbor projekčnej činnosti architekta.
Vývoj upraviť
Organická architektúra je všeobecne architektúra inšpirovaná prírodou. Prvýkrát sa výraz „organický“ v teórii použil v roku 1841 v knihe De l´Art et du beau (O umení a o kráse) od francúzskeho estetika H.F.R. de Lammenaise a v roku 1843 u amerického sochára Horatia Greenougha. Ďalej tento termín používali aj Frank Lloyd Wright a Louis Sullivan. Organické tvary sa vyskytovali aj v dielach Antoni Gaudího,[1] v expresionizme ako u Erich Mendelsohna [2] - (potlačenie pravých uhlov) a inde. Cieľavedome rozpracoval organickú architektúru až Frank Lloyd Wright v súvislosti s jeho programovým návratom k prírode. Dom musí podľa Frank Lloyd Wrighta rásť z potrieb ľudí a z charakteru zeme ako živý organizmus. Ďalšími predstaviteľmi organickej architektúry sú: Richard Joseph Neutra, Alvar Aalto, Friedensreich Hundertwasser, Rudolf Steiner, Bruno Zevi, Gustav Stickley, Bruce Goff, Anton Alberts, Laurie Baker, Hugo Häring, a iní.
Organická architektúra je aj architektonický smer konca 60. rokov v Maďarsku, založený maďarským architektom Imre Makoveczom. Na svoje stavby používa hlavne organické materiály, ako sú drevo, trstina a je silne inšpirovaný tvarmi prírody.