Orol (súhvezdie)
Orol (Aquila) je jedno zo 48 Ptolemaiových súhvezdí a tiež jedným z 88 súhvezdí modernej astronómie. Nachádza sa zhruba na nebeskom rovníku. Jeho najjasnejšia hviezda, Altair, tvorí jeden z vrcholov tzv. letného trojuholníka.
| Orol | |
 | |
| Latinský názov | Aquila |
|---|---|
| Skratka | Aql |
| Genitív | Aquilae |
| Symbolické vyjadrenie | orol |
| Rektascenzia | 20h |
| Deklinácia | +5° |
| Plocha | 652 štvorcových stupňov Poradie: 22 |
| Počet hviezd (magnitúda < 3) | 0 |
| Najjasnejšia hviezda | Altair (α Aql) (Zdanl. magnitúda 0,77) |
| Susedné súhvezdia | |
| Viditeľné na zemepisnej šírke +85° a −75° Najlepšie viditeľné o 21:00 počas mesiaca August | |
Orol je veľmi výrazné a pomerne veľké súhvezdie na Mliečnej ceste, ktorá je na jeho ploche akoby „rozdvojená“. V skutočnosti je tmavé miesto medzi dvoma časťami Mliečnej cesty tmavý molekulárny mrak známy ako Orlia trhlina, ktorý zacláňa svetlo hviezd ležiacich za ním. Viac ako tretina tohoto súhvezdia sa nachádza na južnej oblohe. Jeho hviezdy skutočne vytvárajú obrazec veľkého orla letiaceho pozdĺž Mliečnej cesty.
Mytologický pôvod upraviť
Keď bohovia na posvätnom Olympe popíjali nektár, roznášal im plné poháre syn trójskeho kráľa Ganymédes, ktorého Zeus v podobe orla uniesol na Olymp. Obrazotvornosť Grékov videla orla s Ganymédom v skupine letných hviezd, ktorú už pred nimi Mezopotámci nazývali Orlom. Podľa inej gréckej báje to bol orol, ktorý trhal Prométeovi pečeň a ktorého zabil Herkules. Zeus potom toho orla povýšil a umiestnil na oblohu.
Významné hviezdy upraviť
| Hviezda | Meno | Hviezdna veľkosť |
|---|---|---|
| α Aql | Altair | 0,77m |
| β Aql | Alshain | 3,71m |
| γ Aql | Tarazed | 2,72m |
Najjasnejšia hviezda súhvezdia je alfa Aquilae, ktorá má meno Altair. Patrí do asterizmu Letný trojuholník. Je to dvanásta najjasnejšia hviezda oblohy. Jeho priemer je 1,5-krát väčší a absolútna svietivosť 9-krát väčšia ako príslušné hodnoty Slnka. Táto žltobiela hviezda hlavnej postupnosti vykazuje povrchovú teplotu asi 8 600 K. Patrí k naším najbližším jasným hviezdam.
V zdanlivej blízkosti Altaira (v skutočnosti ďaleko za ním) sa nachádzajú hneď dve jasné hviezdy. Na východ od Altaira je to beta, Alshain, a na západ od Altaira sa nachádza gama, Tarazed. Alshain leží vo vzdialenosti asi 40 – 45 ly a je veľmi podobný Slnku. Tarazed je výrazne červenkastý nadobor spektrálnej triedy K.
Delta Aquilae sa nazýva Deneb Okab. Ide o relatívne blízku žltobielu hviezdu. Epsilon Aquilae má názov Deneb el Okab Borealis. Spolu s delta Aql a zeta Aql vytvárajú chvost Orla, čomu zodpovedá aj preklad ich názvu.
Iota Aqiulae a lambda Aquilae sa zriedkavo označujú ako Al Thalimain Posterior a Al Thalimain Prior.
V Orlovi sa nenachádzajú hviezdy s označením 1, 2, 3, 6 ani 9 Aquilae, pretože tie sa pri definitívnom určovaní hraníc súhvezdí dostali do susediaceho Štítu.
Dvojhviezdy upraviť
K jasnejším dvojhviezdam patria 5 Aquilae, 15 Aquilae, 57 Aquilae, ní Aquilae a pí Aquilae. Slabších, ťažko pozorovateľných sprievodcov, majú napríklad aj Altair, Alshain, Deneb Okab, omikron Aql a chí Aql.
Premenné hviezdy upraviť
Eta Aquilae je pulzujúca premenná hviezda, jedna najjasnejších cefeíd na oblohe. Jej polomer je 50-60-krát väčší ako polomer Slnka a svietivosť 3000-krát väčšia ako slnečná svietivosť.
Zákrytová premenná hviezda sigma Aquilae mení jasnosť len o 0,2 magnitúdy v perióde 1,95026 dňa.
Ďalšou premennou je R Aquilae, dlhoperiodická premenná hviezda typu Mira. Z typu premennosti vyplýva, že ide o obrovskú starú červenú pulzujúcu hviezdu. Kolísanie jej jasnosti má rozsah od 5,5 do 12,0 mag.
FF Aquilae je trochu zvláštna cefeida, ktorá mení svoju jasnosť v rozsahu 5,20 až 5,55 mag. Sprevádzajú ju tri červené trpaslíky.
V roku 1918 vzplanula v tomto súhvezdí hviezda označená ako V 603 alebo N 1918 Aquilae. Ďalšia nova v Orlovi bola objavená 1. decembra 1999 a dostala označenie Nova V1494 Aquilae.
Objekty upraviť
Severnou a západnou časťou Orla prechádza Mliečna cesta, takže v tejto oblasti môžeme pozorovať mnohé otvorené hviezdokopy, ktoré ale často splývajú s bohatým hviezdnym pozadím Mliečnej cesty. Sú to napríklad NGC 6709 a NGC 6755.
Západne od hviezdy Tarazed sa nachádza známy tmavý mrak, ktorý môžeme pozorovať aj dobrým poľným ďalekohľadom. Zdanlivo je rozdelený na 3 časti a tvorí akési tmavé miesto v Orlovi. Pre svoj tvar sa niekedy nazýva aj „hmlovina E“. Je to tmavá hmlovina, ktorá má katalógové označenie Barnard 142/143.
V súhvezdí sa nachádzajú tri zaujímavé planetárne hmloviny, z ktorých dve sú pozorovateľné aj väčším amatérskym ďalekohľadom: NGC 6772, NGC 6781 a NGC 6751. NGC 6751 je od nás vzdialená 6 500 svetelných rokov a jej priemer je 0,8 svetelného roka, čo je asi 600-násobok našej slnečnej sústavy. Kvôli nízkej jasnosti (len 12 magnitúd) sa však dá pozorovať len ďalekohľadmi s priemerom 15 cm a väčšími.
V Orlovi pri nedávnom skúmaní vedci našli niekoľko exotických objektov. Predovšetkým je to pulzar PSR 1913+16, ktorý je výnimočný tým, že sa jeho pulzy po 4 hodinách trochu spomaľujú a ďalšie 4 hodiny naopak zrýchľujú. V súhvezdí sa nachádza aj tesná dvojhviezda SS 433, alebo V1343 Aquilae. Skladá sa z masívnej normálnej plazmovej hviezdy s hmotnosťou 10 Sĺnk a čiernej diery s hmotnosťou 5 Sĺnk.
Poloha upraviť
Vďaka Letnému trojuholníku nie je ťažké Orla nájsť. Jeho hviezdy skutočne vytvárajú obrazec veľkého orla letiaceho pozdĺž Mliečnej cesty. K nájdeniu Altaira nám pomôžu aj dve hviezdy v jeho blízkosti, Alshain a Tarazed, vďaka ktorým si nemôžeme Altaira pomýliť s nijakou inou jasnou hviezdou. Práve táto trojica hviezd je pre Orla typická, no niekde sa táto trojica zakresľuje ako hlava Orla, inde ako chvost. Ďalší poznávací znak, ktorý nám nedovoľuje pomýliť si Orla napríklad s Labuťou, sú jeho krídla; u Orla sú viac zahnuté na sever. Orol patrí medzi súhvezdia letnej oblohy.
Zdroj upraviť
- PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Redakcia Eduard Koči; ilustrácie Peter Zimnikoval; Beata Zimnikovalová, Michal Mojžiš, Tibor Krátky. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357. Kapitola Orol, s. 219 – 224.