Pan (boh)
Pan alebo Pán[1] (po grécky Pan/iný prepis Pán[1], po latinsky Faun) bol starogrécky boh lesov, lovcov a pastierov; syn nymfy Dryopy a boha Herma, podľa iných názorov syn najvyššieho boha Dia a matky Kallisto, Penelopa alebo Oineis.
Grécke slovo „pan“ znamená všetko, bol vykladaný ako boh všetkých, predovšetkým však arkádsky boh lesov, lovcov a pastierov.
Predpokladá sa u neho starší pôvod, vďaka jeho zvieracej podobe, pretože mal nohy kozy, kopýtka, bol celý zarastený a malý. Najstaršie umelecké zobrazenia ho ukazujú ešte s kozou hlavou, od 5. stor. pred Kr. z nej však ostali len kozie uši, rožky a briadka.
Vďaka jeho výzoru ho matka odvrhla, pretože keď ho uvidela, dostala strach (podľa neho "panický" strach) a ušla. Hermes sa ho ale ujal a zobral na Olymp, tam jeho vzhľad ale všetkých tak rozosmial, že radšej odtiaľ ušiel. Schoval sa v Arkádskych lesoch, kde vyrastal v samote. Jeho najmilšími spoločníkmi boli satyrovia, nymfy a Paniskovia (mladší Panovia). Nie je jasné, kedy vznikla predstava, že existuje viacero Panov. Bol pokladaný aj za člena Dionýzovej družiny. Jeho najobľúbenejším bohom bol Apolón. Pan naučil Apolóna aj vešteckému umeniu, aj keď vedel, že si otvorí konkurenčnú veštiareň. Pan mal vlastnú veštiareň v Arkádii- v Lykosúre a v Troizéne.
Od svojho sprievodu sa niekedy odlučoval a oddával sa samote. Na tých, čo ho vyrušili zo spánku hrozivo zareval a naháňal im panický strach. Strach, ktorým dokázal zahnať na útek aj nepriateľov. Takto pomohol údajne Aténam v bitke pri Maratóne r. 490 pred Kr. a pomohol aj v bitke pri Salamíne. Aténčania mu za to z vďaky postavili svätyňu v jaskyni pod Akropolou, kde ju archeológovia v 19. stor. aj našli.
Pan je známy z množstva historiek, bol necudný, svojou prítomnosťou znepokojoval ženy a mladých ľudí. Vďaka svojmu výzoru si však mohol dovoliť milostné dobrodružstvá len so sedliačkami a nymfami, aj tie však často boli neúspešné. Zaľúbil sa do nymfy Pítys, tá sa však zo strachu pred ním radšej premenila na borovicu. Nymfa Sýringa skočila do vody, dala sa premeniť na tŕstie a tak sa pred ním zachránila. Pan si potom z tohto tŕstia urobil píšťalu - šalmaj, ktorá sa v gréčtine volá po nej – sýrnix, lat. harundo/ fisula. Sýrnix sa skladal zo siedmich, rôzne dlhých zrezaných trúbok vedľa seba. Hermes si podľa jeho píšťalky zhotovil flautu, ktorú vydával za svoj vynález a predal ju Apolónovi.
Úspech mal s nymfou Echo, ktorá ho sprevádzala ako ozvena po horách. Mal s ňou dcéru Iygniu. S Eufemé mal syna Krotosa, z ktorého sa stal strelec zo zverokruhu.
Známa je aj historka o jeho hudobných pretekoch s Apolónom na hore Tmólos. Týchto pretekov sa zúčastnil aj legendárny kráľ Midas. Midasovi sa nepáčilo Apolónovo víťazstvo, tvrdil, že jednoduchá hra na pastiersku píšťalku je krajšia. Apolón ho za túto kritiku vyťahal za uši, tie už potom kráľovi ostali.
Pôvodne žil Pan len v arkádskych lesoch, neskôr sa s ním ľudia stretávali v celom gréckom svete. Do Ríma zaviedol podľa báje Pánov kult Eundros. V rímskom svete splynul so starým bohom Faunom. Boh Faun bol boh lesov, polí, dobytka, ochranca úrody a plodnosti. Podľa rím. mýtov to bol syn boha veštenia Pika. Naučil ľudí orať a zušľachtil ich mravy . S manželkou Faunou, podľa inej verzie Manikou, mali syna Latina- kráľa Latinov.
Uctievali ho ako ochrancu dobytka pred vlkmi- Lupercus, ako ochrancu lesov- Silvanus a celej prírody.
Faun bol v niektorých stredomorských oblastiach uctievaný do 8. stor. po Kr. Po zániku antického sveta znovu ožili v renesancii, kedy sa z božskej bytosti premenil na ozdobu kniežacích parkov. Počas baroka a rokoka mu pripadla funkcia dnešných sadrových trpaslíkov.
Jeho antických vyobrazení sa zachovalo veľmi veľa, najmä na vázových maľbách. Medzi najvýznamnejšie sochy patria Faun a Olympos - rím. kópia helenistickej sochy z 2. stor. pred Kr., Afrodita zaháňajúca Fauna a tzv. Faun barberini, v ktorom dosiahlo sochárstvo samú hranicu výrazových možností.
Referencie upraviť
- ↑ a b ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Bohovia a hrdinovia antických bájí. 4. slov. vyd., v rámci súb. diela vyd. 1. Bratislava : Perfekt, 2002. 468 s. ISBN 80-8046-203-8. S. 467.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pan (boh)
