Patristika

Patristika je spoločný názov pre pôsobenie tzv. cirkevných otcov v rámci stredovekej kresťanskej filozofie, chronologicky spadajúcom do obdobia medzi 2. až 8. storočím. Vyznačuje sa apológiami (obranou) kresťanstva pred pohanskými a heretickými prúdmi, ako i dôležitou konfrontáciou kresťanského evanjelia s antickou filozofiou. Úzko súvisí s postupným náboženským i intelektuálnym presadzovaním sa kresťanstva v európskej civilizácii.

Patristika
Konverzia Aurélia Augustina
Kresťanstvo	Filozofia
Západná patristika Rané obdobie (2. storočie – 325) Klement I., Justín Mučeník, Irenej z Lyonu, Tertulián, Cyprián, Lactantius Vrcholné obdobie (325 – 451) Augustín z Hippa, Hilarius Pictaviensis, Hieronym, Ambrosius Milánsky, Lev I. Veľký Neskoré obdobie (451 – 636) Martianus Capella, Fortunatus, Ján Kasián, Boethius, Izidor zo Sevilly, Beda Venerabilis
Východná patristika Rané obdobie (2. storočie – 325) Ignác Antiochijský, Polykarp, Athénagoras z Atén, Theofilos z Antiochie, Klement Alexandrijský, Órigenes Vrcholné obdobie (325 – 451) Bazil Veľký, Gregor Naziánsky, Gregor z Nyssy, Atanáz Veľký, Cyril Jeruzalemský, Cézar Naziánsky, Efrém Sýrsky, Didymos z Alexandrie, Ján Zlatoústy Neskoré obdobie (451 – 750) Nemesios z Emesy, Ján Filoponos, Ján Klimak, Leontios z Byzancie, Synesios z Kyrény, Pseudo-Dionýzios Areopagita, Maxim Vyznávač, Ján Damascénsky

Pojem

Pojem patristika pochádza zo slov patres ecclesiastici (cirkevní otcovia). Toto slovné spojenie je umelé, vytvorené v rámci katolíckej dogmatiky, no využíva sa už od štvrtého storočia. Patristika je tak obdobím prvých cirkevných otcov, ktorí sa snažili o filozofickú a prvotnú teologickú konfrontáciu a reflexiu raného kresťanstva s antickou filozofiou. Skúmanie tohto učenia otcov z patristiky sa nazýva patrológia.

Chronologické rozlíšenie

1. raná patristika (2. storočie – 325);

2. vrcholná patristika, jej rozkvet (325 – 451)

3. neskorá patristika, jej doznievanie (451 – 636 / 750)

Obdobie patristiky začína smrťou posledného apoštola (pravdepodobne apoštol Ján) na prelome 1. a 2. storočia. Vrcholná patristika sa vyníma v chronologickom rozlíšení spomedzi rokov 325 a 451. Je teda ohraničená medziobdobím dvoch veľkých ekumenických kresťanských koncilov – Nicejský koncil v roku 325 a Chalcedónsky koncil v roku 451. Po Chalcedónskom koncile možno hovoriť o doznievaní patristiky, pričom koniec patristiky na latinskom Západe datujeme do roku 636 smrťou Izidora Sevilského a na gréckom Východe pôvodnej Rímskej ríše do roku 750 smrťou Jána Damascénskeho.

Historický rámec obdobia patristiky a situácia kresťanstva

Situácia kresťanstva

V prvom storočí vzniká vo východných provinciách Rímskej ríše nové náboženstvo – kresťanstvo. Prvotné kresťanstvo však tak, ako ho ohlasovali Kristovi učeníci a apoštoli, nebolo filozofickým systémom. Napriek tomu apoštoli, zvlášť Pavol, sa pokúsili o pôvodnú teologickú interpretáciu evanjeliového posolstva Ježiša Krista. Niektoré ich spisy neskôr kresťanská cirkev na konciloch kanonizovala resp. označila za inšpirované Duchom Svätým. Tak sa sformuloval biblický Nový zákon alebo Nová zmluva. V tejto časti kresťanskej biblie sa pozornosť sústreďovala na ohlasovanie evanjeliových zásad, ktoré sa realizovalo prostredníctvom správneho poznávania Boha, poznávania morálneho zákona a prijatím pravdy o posmrtnom, večnom živote.

Bezprostredne po generácii apoštolov pristupuje k literárnej činnosti generácia tzv. apoštolských otcov, ktorí boli priamymi žiakmi pôvodných apoštolov. Spomedzi nich sa vynímajú rímsky biskup Klement, Ignác Antiochijský a Polykarp.

Vývin kresťanstva v Rímskej ríši prešiel niekoľkými fázami – od prenasledovania sekty cez trpené náboženstvo až k vládnucemu náboženstvu ríše. Kresťanstvo sa Milánskym ediktom z roku 313 oslobodzuje od ťažkého prenasledovania a za cisára Theodósia I. (379 – 395) sa stáva v roku 382 všeobecným náboženstvom pre všetkých obyvateľov. V roku 392 tento istý cisár tiež zakázal uctievanie všetkých pohanských kultov.

Legalizáciou kresťanstva sa otvorila éra veľkých kresťanských ekumenických koncilov, ktoré sa usilovali definovať Kristovu prirodzenosť v snahe ubrániť tzv. čistotu viery pred cudzorodými vplyvmi antickej filozofie a pohanských kultov. Takže nás neprekvapí, že pri zrode patristiky stojí úsilie reflexívne podchytiť konfrontáciu prvotného kresťanstva s antickým gréckym myslením.

Kresťanstvo a antická filozofia

Kresťanstvo sa pri svojom ohlasovaní a šírení stretlo s antickým myslením, ktoré vnášalo do kresťanskej náuky cudzie prvky. Hoci niektorí kritici pripomínajú, že sa tým kresťanstvo začalo helenizovať, zástancovia cirkevných otcov potvrdzujú, že základné kresťanské pojmy (napríklad Boh, svet, človek, duša) bolo potrebné významovo ustáliť, a to nebolo možné bez filozofických termínov gréckeho antického myslenia. Stretnutia kresťanskej viery a gréckeho myslenia mali za úlohu pomôcť pochopiť význam Kristovho posolstva. Preto ranú patristiku voláme aj obdobím najstaršej „kresťanskej filozofie“. Pojem „kresťanská filozofia“ prvýkrát použil Ján Zlatoústy.

Zdrojmi rodiacej sa kresťanskej filozofie boli neskorý stoicizmus, teozofické učenie Filóna Alexandrijského, gnosticizmus a novoplatonizmus. Istým spôsobom prispel i aristotelizmus. V ranej patristike sa kresťanské myslenie k antickej filozofii stavalo viac-menej negatívne. Prevládal odmietavý postoj ku všetkému pohanskému. Vo vrcholnej patristike však, počnúc Augustínom, sa presadila v postulátoch kresťanskej dogmatiky grécka filozofická tradícia a jej terminológia. Otvára sa tak cesta novej filozofickej témy – vzťahu rozumu a viery, vzťahu filozofického myslenia a kresťanskej náuky, plynúcej z tzv. zjavenia.

Postavenie patristiky v stredovekej filozofii

Zvláštnosťou obdobia patristiky je to, že jej pravý počiatok datujeme už do skorého poapoštol-ského obdobia a jej koniec do siedmeho resp. ôsmeho storočia. Historický stredovek je však epochou ohraničenou úpadkom antiky a jej znovuobjavením v renesancii. Mnohí historici tak datujú začiatok stredoveku až k pádu západnej Rímskej ríše v roku 476, alebo dokonca v rovine dejín filozofie až do roku 529, keď cisár Justinián I. dal zatvoriť Platónovu Akadémiu. Patristika sa tak náhle ocitla v dvoch historických epochách a zdá sa, že i jej rozkvet a vrchol sa odohral ešte v staroveku.

Ako riešenie tejto situácie niektorí historici ponúkajú stanovisko, že skutočná stredoveká filozofia začína až počiatkom scholastického obdobia. Iní túto situáciu akceptujú a vravia, že patristika sa skutočne prelína so starovekom, ale keďže ju kategorizujeme ako obdobie vývinu kresťanskej filozofie, ktorá je ústredným motívom práve stredovekého Západu, tak ju zaraďujeme pod stredovekú filozofiu.

Zakladanie filozofických škôl

Už v prvých storočiach zakladali vzdelaní kresťania filozofické školy. Najvýznamnejšími sa stali:

• Alexandria (Klement Alexandrijský, Origenes);
• Antiochia (Ján Zlatoústy);
• Kapadócia (Gregor Nyssenský, Gregor Naziánsky, Bazil Veľký);
• Cézarea (Eusebios z Kaisareie);
• Edessa (Efrém Sýrsky).

Rozdelenie filozofickej patristiky

Filozofickú patristiku možno rozdeliť podľa troch kritérií.

Vzhľadom na svoju úlohu patristiku rozdeľujeme:

1. apologetická (bránila kresťanskú vieru pred vonkajšími vplyvmi a oponentmi);

2. systematická (upevňovala vieru zvnútra budovaním racionálnej výstavby).

Vzhľadom na svoje miesto ju delíme na (v zmysle rozdelenia Rímskej ríše):

1. gréckych východných otcov,

2. latinských západných otcov.

Vzhľadom na čas:

1. cirkevní otcovia resp. patristika do Nicejského koncilu (325);

2. cirkevní otcovia po Nicejskom koncile.

Etapa do roku 325 je charakteristická stretávaním sa pôvodných teologicko-náboženských prvkov kresťanského učenia s gréckym, rímskym a helenistickým svetom. Etapa patristiky po roku 325 sa vyznačuje už skôr vytváraním pevných základov pre kresťanské náboženské dogmy.

Cudzorodé vplyvy v kresťanstve v období patristiky

So vstupom gréckych a rímskych pohanov do kresťanskej cirkvi si noví členovia prinášali svoje pohanské zvyklosti, sviatky, kulty a povery. Rovnakým spôsobom sa primiešavala ku kresťanstvu filozofická tradícia starovekého Grécka a Ríma, ale i filozofické a náboženské predstavy starej Perzie, Egypta a iných helenizovaných kultúr vo východných provinciách Rímskej ríše. Tým sa pripravila pôda pre ostrú konfrontáciu predstaviteľov patristiky (cirkevných otcov) s týmito cudzorodými vplyvmi, až situácia vyústila v zápas o čistotu viery. Cirkevní otcovia si v tomto zápase vytvorili povesť znalcov, pričom ich autoritu začali potvrdzovať aj prvé kresťanské koncily.

Najvážnejšími hrozbami, na ktoré museli v rámci apologetickej úlohy patristiky cirkevní otcovia reagovať, boli filozofické a náboženské systémy gnosticizmu, manicheizmu a arianizmu. Prvým známym apologétom bol Justín Mučeník (cca 100 – 165).

Gnosticizmus

Gnosticizmus (od gr. gnósis – poznanie) je filozoficko-náboženský synkretizmus, prejavujúci sa v prelínaní vplyvov rôznych náboženstiev, a to najmä babylonského, egyptského, židovského a ranokresťanského. Tieto vplyvy sa netradične spájali s filozofickými koncepciami novopytagoreizmu, stoicizmu a novoplatonizmu. Tento synkretizmus bol ideologicky veľmi silný a kresťanstvo vnútorne oslaboval. Ba stal sa najrozšírenejšou alternatívou kresťanstva.

Gnosticizmus (2. až 5. storočie) sa metamorfoval do viacerých podôb. Poznáme monistický a dualistický gnosticizmus, taktiež sa vedeli presadiť aj judaistické, pohanské a kresťanské gnózy.

Monistický gnosticizmus odmietal starozákonné učenie o Bohu ako Stvoriteľovi a predstavilo nový pohľad na stvorenie sveta. Svet bol stvorený istým duchom – eónom, ktorý sa vyronil spolu s ostatnými eónmi od večnosti z boha, ktorého vyznávači stotožnili s prázdnotou. Matéria sa tu predstavuje ako výtvor spomínaného padlého eóna. Kristus a Duch Svätý sú v monistickom gnosticizme považovaní za eónov, ktorých stvoril Rozum (Nús), aby napravil neporiadok. Výsledkom bolo, že materiálny svet je zlom a Kristovo evanjelium nevykupuje človeka prostredníctvom obety, ale skrze poznanie. Hmota je väzením, ktoré väzní božské svetlo. A práve Kristus ako emanovaný eón ponúka vyslobodenie zo zlej matérie cez poznanie (gnósis). Keďže je hmota zlá, Ježiš nemal hmotné telo, ale iba zdanlivé. Takáto podoba monistického gnosticizmu je len jednou z podôb, aké v priebehu dejín tento filozoficko-náboženský synkretizmus nadobudol.

Dualistický systém gnosticizmu je oveľa známejší a až ten sa stal skutočnou hrozbou pre kresťanstvo, čo vyústilo v apologetické snahy cirkevných otcov. Dualizmus spočíval v takom videní sveta, v ktorom zápasia večné a rovnocenné sily boha a satana, svetla a tmy, dobra a zla.

Vyostrený spor medzi kresťanstvom a gnosticizmom v období patristiky vzhľadom na veľké rozdiely v učení je celkom pochopiteľný. Proti nemu vystupoval z cirkevných otcov najmä sv. Irenej. Napokon v 3. storočí začína gnosticizmus upadať, apologéti patristiky viac-menej zvíťazili a presadil sa hlavný prúd kresťanstva, pričom zanikajú aj gnostické kresťanské sekty.

Manicheizmus

Manicheizmus sa ukázal ako ďalšia veľká hrozba pre kresťanstvo, a tým teda aj ako veľká téma pre prvých cirkevných otcov. Je to zmiešanina perzských i indických náboženských prvkov a gnostických úvah s kresťanským učením. Svojím dualizmom vo viere vo večné princípy dobra a zla sa stáva podobným gnosticizmu. Keďže je zlo večné, a teda nezničiteľné, človek môže bojovať proti zlu (hmote, telu) len vtedy, ak sa podrobí najprísnejšej askéze. Manichejská etika sa tak nápadne podobá etike budhistickej.

Zaujímavým pojatím je pochopenie židovského Jahveho, ktorý je podľa manichejcov Otcom temna, Ježiš Kristus naopak prichádza od Otca svetla.

Obce manichejcov sa v niektorých častiach známeho sveta udržali až do stredoveku.

Arianizmus

Medzi početnými spormi o vieru, ktoré udržovali v napätí kresťanský svet prvých storočí, a teda zasiahli aj obdobie patristiky, sa vyskytol boj o otázku Kristovej prirodzenosti a jeho vzťahu k Bohu Otcovi. V tejto súvislosti vznikol nový smer, ktorý voláme arianizmus a ktorý presadzoval mienku, že Ježiš nemá rovnakú podstatu ako Otec, ale je jemu podriadený. Arianizmus bol odsúdený na Nicejskom koncile v roku 325. Na koncile v Carihrade v roku 381 bola následne sformulovaná dogma o trojjedinosti Boha, kde sa uznala rovnaká podstata Otca, Syna i Ducha Svätého. Germánske kmene spočiatku zostali však ariánske, ku katolicizmu prestúpili až v 6. storočí.

Cirkevní otcovia v období patristiky

Východná a západná raná patristika

Apologéti

Stykom kresťanstva s pohanskými kultúrami, antickými filozofickými systémami a helenizovaným svetom vznikla potreba brániť kresťanskú vieru. Túto úlohu plnili práve v období ranej patristiky prví apologéti (gr. apologia – obrana, vyhováranie). Apologéti i cirkevní otcovia sú v rímskokatolíckej cirkvi svätorečení.

Najznámejšími apologétmi sa stali:

• Barnabáš,
• Klement I. Rímsky, pápež,
• Ignác Antiochijský, biskup,
• Polykarp, biskup,
• Šimon, biskup,
• Athenagoras,
• Teofil z Antiochie,
• Justín Mučeník,
• Tacián Asýrsky.

Cirkevní otcovia – apologéti

Spomedzi apologétov sa vynímajú osobnosti ranokresťanskej cirkvi, ktorých dejiny prezývajú cirkevnými otcami. Títo cirkevní otcovia sa však odlišujú od cirkevných otcov východnej a západnej patristiky, a síce tým, že plnili predovšetkým apologetickú funkciu. Preto ich možno zaradiť ako otcov medzi najvýznamnejších apologétov ranej patristiky.

Najznámejšími západnými (latinskými) cirkevnými otcami – apologétmi sú:

• Irenej, biskup, tzv. učiteľ Cirkvi (140 – 202),
• Tertulián (160 – 230),
• Cyprián, biskup, mučeník (200 – 258).

Najznámejším východným (gréckym) cirkevným otcom – apologétom je Klement Alexandrijský (150 – 220). Zvláštne miesto v ranej patristike zaujíma žiak Klementa Alexandrijského Origenes (185 – 254).

Systém kappadóckych otcov

Systém kappadóckych otcov sa rozvinul v čase vrcholnej patristiky, kedy sa zásadným obratom zmenila politická a náboženská situácia v Rímskej ríši. Milánsky edikt z roku 313, ktorý vydal cisár Konštantín Veľký, legalizoval kresťanstvo a umožnil kresťanom verejné prejavy. Tým sa transformoval objekt apológie cirkevných otcov. Nebezpečenstvo už neprichádzalo zvonka, ale prichádzalo zvnútra tým, že hromadný vstup pohanov do kresťanskej cirkvi ohrozoval jednotu a vieroučnú stabilitu kresťanstva. Na dejinnú úlohu zvládnuť ohrozenie sa podujali práve títo cirkevní otcovia z Kapadócie:

• Bazil Veľký, biskup, učiteľ Cirkvi (330 – 379),
• Gregor Naziánsky, biskup, učiteľ Cirkvi (330 – 390),
• Gregor z Nyssy, biskup, učiteľ Cirkvi (335 – 394).

Vrcholná patristika

Systém kappadóckych cirkevných otcov sa chronologicky aj filozoficky prekrýva s vrcholnou patristikou. Najznámejšími predstaviteľmi vrcholnej patristiky však sú:

• východní cirkevní otcovia (biskup a učiteľ Cirkvi Atanáz Veľký; Cyril Jeruzalemský; diakon Efrém; pustovník Didymus; biskup a učiteľ Cirkvi Ján Zlatoústy)
• západní cirkevní otcovia (Hilarius z Poitiers, kňaz a učiteľ Cirkvi Hieronym, biskup a učiteľ Cirkvi Ambróz)

Najväčšie vyvrcholenie patristiky však dejiny kresťanskej filozofie spoznávajú v osobe Augustína z Hippa (354 – 430).

Cirkevní otcovia už nie sú v tomto období generáciou, ktorá by bezprostredne nastúpila po apoštoloch. Sú to neskorší predstavitelia patristiky, ktorí sa usilujú prevziať nielen apologetickú úlohu, ale sa snažia aj systematicky podporiť racionálnymi a filozofickými argumentmi kresťanskú vieru, a tým prispieť k postaveniu základov kresťanskej dogmatiky. Pomáhala im k tomu znalosť antickej filozofie, pričom kresťanské evanjelium chceli šíriť aj medzi vzdelancami, a to nešlo bez gréckej terminológie.

Neskorá patristika

Obdobie po smrti Augustína a po ukončení Chalcedónskeho koncilu (451) až takmer do čias Karola Veľkého je obdobím systematizácie a doznievania patristiky. Neobjavuje sa tu žiadne nové učenie, iba sa zbierajú, systematizujú a utrieďujú poznatky predošlých cirkevných otcov. Možno povedať, že po zániku Západorímskej ríše v roku 476 nastal úpadok nielen kultúrny, ale zastavil sa vývoj intelektuálneho a kresťanského myslenia. Medzi najznámejších predstaviteľov neskorej patristiky zaraďujeme:

• biskup Nemesios z Emesy
• Ján Filiponos
• Dionýzios Areopagita
• Ján Kasián
• Martianus Capella
• Izidor Sevilský
• Ján Damascénsky

Obdobie patristiky a nasledujúcej scholastiky v stredovekej filozofii premostil posledný predstaviteľ patristiky a prvý scholastik – Boethius.

Knižné zdroje článku

• Dragúň, Emil; Dříza, Jan (1998), Dejiny filozofie, 1, Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, ISBN 8080501785 
• Jurina, Jozef (2002), Stručný prehľad dejín kresťanskej filozofie. Stredovek (2. vyd.), Trnava: Dobrá kniha, ISBN 8071413755 
• Horyna, Břetislav; Štěpán, Jan; Blecha, Ivan; Šaradín, Pavel (2002) [1995] (po česky), Filosofický slovník (2. vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 8071820644 
• Störig, Hans Joachim (2000) [1950] (po česky), Malé dějiny filosofie (7. vyd.), Kostelní Výdří: Karmelitánské nakladatelství, ISBN 8071925004