Wikipédia

Paul Auster

americký spisovateľ, básnik, prozaik, scenárista, režisér a prekladateľ

Paul Benjamin Auster (* 3. február 1947, Newark, New Jersey, USA) je americký spisovateľ, prekladateľ, básnik, editor, scenárista a filmový režisér. Pravdepodobne najznámejšia je jeho zbierka troch románov, nazývaná The New York Trilogy. Medzi ďalšie jeho významné diela možno zaradiť Winter Journal, Sunset Park, Invisible a The Book of Illusions. Jeho práce sú nadčasové a narúšajú tradičnú predstavu o súčasnom románe. Využíva najmä prvky experimentálnej prózy, akými sú identita, dekonštrukcia, existencializmus a psychoanalýza.

Paul Benjamin Auster
americký spisovateľ, básnik, prozaik, scenárista, režisér a prekladateľ
americký spisovateľ, básnik, prozaik, scenárista, režisér a prekladateľ
Narodenie3. február 1947 (77 rokov)
Newark, New Jersey, USA
Alma materColumbia University in the City of New York
RodičiaSamuel Auster, Queenie Bogat
ManželkaLydia Davis (1974 - r. 1977)
Siri Hustvedt (1982 -)
Deti1/ Daniel (* 1977)
2/ Sophie (* 1987)
PodpisPaul Auster, podpis (z wikidata)
Odkazy
Webstránkapaul-auster.com
CommonsSpolupracuj na Commons Paul Auster

Životopis upraviť

Narodil sa do poľskej židovskej rodiny Samuela a Queenie Austerových, ktorá patrila do strednej spoločenskej vrstvy. Jeho otec vlastnil budovy v Jersey City, ktoré prenajímal. Auster vyrastal na predmestí Newarku a jeho vášňou bolo čítanie kníh, čo neskôr prerástlo v lásku k písaniu. Navštevoval strednú školu v Maplewoode, v štáte New Jersey. Manželstvo jeho rodičov nebolo šťastné a po ich rozvode sa s matkou a sestrou presťahovali.

Po skončení strednej školy zamieril na cestu po Európe. Navštívil Taliansko, Španielsko, Francúzsko a Írsko. Počas svojich ciest pracoval na románe. Po návrate do Spojených Štátov začal študovať anglický jazyk na Columbijskej Univerzite. Popri štúdiu príležitostne pracoval a prispieval článkami do univerzitných časopisov. V tej dobe sa zoznámil so svojou prvou manželkou, neskôr známou spisovateľkou Lýdiou Davisovou, s ktorou si rozumeli na intelektuálnej úrovni a mali spolu jedného syna Daniela.

Po ukončení štúdia na Columbijskej Univerzite v roku 1971, sa s Lýdiou presťahovali do Francúzska, kde sa živil prekladaním francúzskej literatúry. O dva roky neskôr sa presťahovali na farmu do Provensálska. Po návrate do Spojených štátov v roku 1974 začal vydávať vlastné básne, eseje, romány a preklady francúzskych spisovateľov (napr. Stéphane Mallarmé, Joseph Joubert a iní). V roku 1981 sa oženil so svojou druhou manželkou, spisovateľkou Siri Hustvedtovou, s ktorou má dcéru Sophiu. V súčasnosti žijú s oboma deťmi v Brooklyne.

Počas svojej kariéry získal mnoho ocenení a je viceprezidentom PEN American Center. V roku 2006 bol nominovaný na cenu Prince of Asturias Award za literatúru, ktorú v predošlých rokoch získali Günter Grass, Arthur Miller a Mario Vargas Llosa.

V posledných rokoch Austerovi začali podľa vlastných slov dochádzať námety, čo však nepovažuje za žiadnu tragédiu. Ako hovorí: "Záleží na tom, či publikujem 16, alebo 17 románov? Ak to nie je nevyhnutné, písať vôbec netreba."[1]

Tvorba upraviť

Auster má za to, že jeho tvorba bola ovplyvnená každým spisovateľom, ktorého diela čítal; medzi nich patria napríklad: James Joyce, Ernest Hemingway, David Salinger, Lev Tolstoj, Fiodor Michajlovič Dostojevskij a ďalší. Tvrdí, že má vlastný štýl písania a nikoho nenapodobňuje, pretože každý autor je jedinečný. "Všetci sú mojou súčasťou. Mám v sebe desiatky autorov, ale nemám pocit, že moje diela vyznievajú, alebo pripomínajú štýl niektorého z nich. Nepíšem ich knihy. Píšem svoje vlastné." [2]

Zo všetkých spisovateľov, ku ktorým mal niekedy vo svojom živote vzťah, ho stále najviac ovplyvňuje Nathaniel Hawthorne, ktorého považuje za majstra psychológie a zanieteného čitateľa ľudskej duše. Neustále sa k nemu vracia, učí sa od neho a obdivuje jeho bohatú škálu nápadov a myšlienok.

The Invention of Solitude upraviť

Je prvá kniha, ktorú napísal; možno ju zaradiť medzi literatúru faktu. Kniha nie je členená na kapitoly, ale na dve samostatné časti:

Portrait of an Invisible Man

Je súborom autorových zistení o identite otca po jeho smrti. Kniha začína telefonátom, v ktorom je Auster informovaný o smrti svojho otca. Spolu so svojou rodinou sa vyberie do jeho domu. Táto skúsenosť je pre neho veľmi emotívna, pretože vždy túžil po blízkom vzťahu s otcom, ale nikdy jeden druhého nespoznali: "Zisťujem, že je nemožné vstúpiť do samoty niekoho iného. Ak je pravda, že môžeme niekedy spoznať iného človeka, čo i len trochu, tak je to iba do tej miery, ako nám to sám dovolí."[3] Pociťuje veľkú túžbu písať o tom, kto bol jeho otec. Aby zachytil esenciu otcovej existencie, jeden po druhom skúma otcove osobné predmety. Táto časť je bohatá na zaujímavé myšlienky a citáty.

Book of Memory

Táto časť je osobným memoárom, v ktorom sa snaží opísať svoj život v prenajatej, ošarpanej izbe, jeho pokusy písať a občasné prechádzky. Zhmotňuje v nej svoj vnútorný svet.

The New York Trilogy upraviť

Tieto knihy nie sú klasickými detektívnymi príbehmi, založenými na záhade a sérii indícií. Miesto toho využíva detektívny príbeh na to, aby do nich vložil otázky existenčnej istoty a hľadania identity. Práve hľadanie identity a osobného názoru sa prejavuje i v neskorších Austerových dielach. Séria pozostáva z troch častí: The City of Glass, Ghosts a The Locked Room. Poviedky boli najskôr vydané samostatne a až neskôr spolu, ako The New York Trilogy.

  Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!

Toto dielo, podobne ako jeho debut, začína záhadným telefonátom, ktorý spustí sériu neobyčajných udalostí. Hlavným hrdinom je Daniel Quinn, muž mnohých tvárí. Miluje literatúru, ale ešte radšej sa potĺka v bludisku ulíc špinavého New Yorku, kde sa túži stratiť. Bezcieľne prechádzky sú oslobodzujúce, počas nich sa mu darí vytesniť z hlavy spomienky na dobu, kedy mal jeho život zmysel. Quinn býval ambiciózny spisovateľ poézie a pracoval tiež na niekoľkých zložitých prekladoch. Toto sa však definitívne zmenilo, keď za neobjasnených okolností prišiel o ženu i syna. A tak sa z neho stala živá mŕtvola, človek, ktorý obdivuje sám seba za to, že dokázal prežiť aj svoju vlastnú smrť (duševnú) a ktorý sa schováva za a nadväzuje vzťah iba so svojimi fiktívnymi identitami.

William Wilson je autor jeho detektívnych románov, jeho vlastný vynález, ktorý žije svoj vlastný život, aj napriek tomu, že je jeho súčasťou. Pre Quinna je abstraktnou existenciou a mostom, ktorý ho spája s jeho ďalšou fiktívnou identitou. Tou je Max Work, ktorý je na rozdiel od Wilsona veľmi skutočný, aj keď je to iba hlavná postava detektívnej knihy. Je jeho spoločníkom v samote, vnútorným bratom. Work bol zosobnením toho, čím by Quinn mohol byť, keby chcel. Veci, ktoré Quinnovi spôsobovali problémy, Work bral za samozrejmosť a kráčal životom, akoby to bolo dobrodružstvo, s ľahkosťou a ignoranciou, ktorá jeho stvoriteľa neprestávala prekvapovať.

V úvode Quinn číta knihu, keď zrazu je jeho rutina narušená neskorým telefonátom, o ktorom si spočiatku myslel, že to bol omyl. Keď sa situácia opakuje, rozhodne sa vydávať za osobu, s ktorou chce neznámy hovoriť. Tou osobou je detektív Paul Auster, ktorého služby potreboval Peter Stillman, slaboduchý mladý muž, ktorý so svojou ženou Virginiou žil v luxusnom apartmáne. Podobne ako postava v jeho detektívnom románe mal čeliť úlohe detektíva, ktorý mal chrániť Stillmana pred jeho fanatickým otcom, ktorého zavreli pre väznenie svojho syna v tme. Petrov otec bol presvedčený, že ak bude malé dieťa izolované od sveta a akéhokoľvek kontaktu s ľuďmi, okrem občasnej bitky, a v úplnej tme, začne rozprávať jazykom Boha.
Keďže mal byť prepustený z väzenia, Peter potreboval ochranu, na ktorú si najal práve Paula Austera. Quinn presvedčený, že túto úlohu môže zvládnuť, možno aj preto, že Peter mu pripomínal jeho mŕtveho syna, sa úlohy chopil. Na túto prácu si kúpil špeciálny červený zápisník a začal do neho písať všetky svoje kroky na ceste za vyriešením prípadu. Prvou vecou, ktorú si tam napísal, bola jeho predstava ako bude Petrov otec vyzerať; dostal totiž za úlohu ísť na vlakovú stanicu, kam mal prísť Petrov otec, a sledovať ho.

Keď sa mu podarilo ho vystopovať a sledovať ho až po hotel, kde sa ubytoval, naplánoval si, že každý deň bude kráčať v jeho stopách. Po pár dňoch strávených jeho pozorovaním mal Quinn pocit, že Stillman nie je celkom pri zmysloch, pretože sa šuchtal po uliciach, zdalo sa že bezcieľne, pri tom každú chvíľu zastal a zbieral tie najbizarnejšie predmety, ako napríklad odpadky, vetvičky a psie exkrementy. Najskôr si Quinn robil len zbežné poznámky, ale po pár dňoch sledovania ho omrzelo starcovo pomalé tempo a keďže potreboval spomaliť, aby do neho nevrazil, začal si všetko detailne zapisovať. Quinn mal pocit, že sledovanie nikam nevedie a Stillman nechce svojmu synovi ublížiť. Zdôveril sa s tým Virginii a chcel to vzdať. Ona ho však presvedčila, aby pokračoval a dala mu vo všetkom voľnú ruku.

Quinn začal odznovu tým, že si znovu prezeral stránky zápisníka a mal pocit, že: "Žil Stillmanov život, šiel jeho krokom, videl, čo videl on a jediná vec, ktorú teraz cítil, bola jeho nepreniknuteľnosť. Namiesto toho, aby zúžil vzdialenosť medzi sebou a Stillmanom, videl starého muža, ako mu kĺzal pomedzi prsty, aj keď ho mal priamo pred očami."[4] Ako si tak listoval zápisníkom, len tak náhodne sa rozhodol nakresliť si trasy, ktorými chodieval Stillman. Zistil, že každá z nich pripomína nejaké písmeno. Keď si ich zoradil za sebou, dostal takmer kompletné slovné spojenie BABYLONSKÁ VE(ŽA). Po tomto zistení sa rozhodol Stillmana kontaktovať. Stretol sa s ním trikrát a zakaždým mal pocit, že si ho Stillman nepamätá. Počas ich rozhovorov mu Stillman vysvetlil, že jeho bezcieľne potulky majú konkrétny cieľ. Mal pocit, že je vyvolený, ktorý má za úlohu pomenovať veci, ktoré stratili funkciu a sú stále pomenované zavádzajúcimi menami. Pri poslednom stretnutí sa Quinn vydával za jeho syna Petra a po tomto stretnutí sa Stillman Quinnovi stratil.

Bezradný, no stále odhodlaný pokračovať, rozhodol sa nájsť skutočného Paula Austera. Keď sa mu to podarilo, zistil, že to nie je žiadny detektív ale spisovateľ. Zdôveril sa mu so svojím príbehom. Auster s ním súcitil, povedal mu, že by na jeho mieste urobil to isté a predstavil mu aj svoju rodinu. Quinn pocítil nepatrnú žiarlivosť, keď si pomyslel na svoju stratenú rodinu. Po odchode od Austera sa Quinn chcel priznať Virginii, lenže číslo bolo stále obsadené. Skúšal to nejakú dobu a potom si uvedomil, že jeho osudom je aby pokračoval ďalej. Quinn si uvedomil, že nemá inú možnosť ako sledovať vchod do bytu Stillmanovcov. Vybral všetky svoje úspory a niekoľko mesiacov žil skrytý v odpadkovom kontajneri; nikto si ho nevšímal. Keď sa mu minuli úspory, rozhodol sa vrátiť domov, kde však už býval niekto iný, pretože všetci si mysleli, že Quinn zmizol. Na dôvažok sa od Austera dozvedel, že Petrov otec je mŕtvy a že šek, ktorý mu dal preplatiť je neplatný.

Nakoniec Quinn našiel útočisko v opustenom byte Stillmanovcov a striedali sa u neho obdobia tmy a svetla. Keď bolo svetlo, jedol a písal do červeného zápisníka. Keď bola tma, spal. Postupne sa obdobie svetla skracovalo a tmy bolo čoraz viac. Toto súviselo s vyčerpaním strán v zápisníku. Posledná vec, ktorú si tam zapísal, bola otázka čo sa stane, keď nebude viac stránok v červenom zápisníku. Bral to však statočne a premýšľal, či by dokázal písať aj bez pera a svojím hlasom vyplniť temnotu, rozprávať do vzduchu, do stien, do mesta, aj keď sa svetlo už nikdy nevráti.

Opis zápletky alebo rozuzlenia príbehu sa tu končí.


Autor na ozvláštnenie využíva veľa slovných hračiek, v poviedke sa nachádza taktiež nahota, autobiografické črty (Auster v knihe má veľa spoločného so skutočným autorom, napríklad ženu Siri a syna Daniela, a je tiež spisovateľ).
Používa tiež množstvo referencií, či už je to k iným autorom (Edgar Allan Poe, Marco Polo, Miguel de Cervantes Saavedra), Biblii (Babylonská veža, horiaci krík) alebo judaizmu (Aggada, Stillman - z yiddish tichý / pokojný muž.) Kniha obsahuje aj ilustrácie, konkrétne mapy, ktoré hlavný hrdina kreslil keď sledoval Stillmana.

Dielo upraviť

Próza upraviť

Poézia upraviť

  • 1988 - Disappearances: Selected Poems
  • 1990 - Ground Work
  • 1998 - Selected Poems
  • 2004 - Collected Poems

Scenáre upraviť

  • 1995 - Smoke
  • 1995 - Blue in the Face
  • 1998 - Lulu on the Bridge
  • 2006 - The Inner Life of Martin Frost

Eseje, pamäte a autobiografie upraviť

  • 1982 - The Art of Hunger
  • 1982 - The Invention of Solitude (Vynález samoty, Prostor, 2000, ISBN 80-7260-041-9)
  • 1995 - The Red Notebook
  • 1996 - Why Write
  • 1997 - Hand to Mouth
  • 2005 - Collected Prose: Autobiographical Writings, True Stories, Critical Essays, Prefaces, and Collaborations with Artists (zbierka obsahuje i diela The Invention of Solitude a Hand to Mouth)

Vydané zborníky upraviť

  • 1982 - The Random House Book of Twentieth-Century French Poetry
  • 2001 - True Tales of American Life (pôvodne publikované pod názvom I Thought My Father Was God, and Other True Tales from NPR's National History Project)

Ostatné diela upraviť

  • 2002 - The Story of My Typewriter

Ďalšie médiá upraviť

  • Na albume As Smart as We Are hudobnej skupiny One Ring Zero, pochádzajúcej z New Yorku, Auster napísal text piesne "Natty Man Blues" podľa básnika zo Cincinnati Normana Finkelsteina.
  • V roku 1993 bola natočená filmová adaptácia diela The Music of Chance.
  • Na albume Michaela Mantlera Hide and Seek boli použité slová z Austerovej rovnomennej hry.
  • Hlas Paula Austera možno počuť na albume s názvom We Must Be Losing It od skupiny Farangs z roku 2005. Ide o dve piesne s názvom "Obituary In The Present Tense" a "Between The Lines".
  • V roku 2006 Paul Auster režíroval film The Inner Life of Martin Frost. Bol natáčaný v Lisabone v Portugalsku a hrala v ňom jeho dcéra Sophie Austerová v roli Anny Jamesovej.

Poznámky upraviť

  1. ↑ Bertodano, Helena. "Paul Auster Interview", The Telegraph, 16. november 2010, Prezerané: 14. január 2014
  2. ↑ Wood, Michael. "Paul Auster, The Art of Fiction No. 178" , The Paris Review, jeseň 2003, Prezerané: 8. január 2014
  3. ↑ Atom. The Invention of Solitude - A Memoir
  4. ↑ Auster, Paul. The New York Trilogy, 1987, Faber and Faber Limited, Londýn, strana 67

Referencie upraviť

Doporučená literatúra upraviť

  • Paul Auster, The New York Trilogy, Faber and Faber Limited, 1987.
  • Paul Auster, The Invention of Solitude, Penguin Books, 2007.
  • Samet Güven, Analysis of the New York Trilogy by Paul Auster in Terms of Post-modernism, Karabük, 2011.
  • Christopher Donovan, Postmodern Counternarratives, New York and London, 2005.
  • Harold Bloom, Bloom´s Modern Critical Views: Paul Auster,  Chelsea House Publications, 2004.

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Paul Auster
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Paul_Auster&oldid=7778076“