Peter II. (Rusko)
Peter II. Alexejevič (rus. Пётр II. Алексеевич; * 12.(23.) október. 1715 – † 19.(30.) január 1730) bol imperátor Ruska v rokoch 1727 – 1730, syn Alexeja Petroviča, vnuk Petra I. Veľkého.
| Peter II. Alexejevič | |
| ruský imperátor | |
.jpg) | |
.svg) | |
 | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Romanovci |
| Panovanie | 1727 – 1730 |
| Predchodca | Katarína I. |
| Regent | Alexander Danilovič Menšikov Ivan Alexejevič Dolgorukov |
| Nástupca | Anna Ivanovna |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | Peter Alexejevič |
| Narodenie | 12. (23.) október 1715 Petrohrad, Rusko |
| Úmrtie | 19. (30.) január 1730 (14 rokov) Petrohrad, Rusko |
| Rodina | |
| Manželka |
žiadne |
| Potomstvo |
žiadne |
| Otec | Alexej Petrovič |
| Matka | Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel |
| Odkazy | |
 | Peter II. (multimediálne súbory na commons) |
Peter II. vystriedal na ruskom tróne imperátorku Katarínu I. Bol synom cároviča Alexeja Petroviča a nemeckej princeznej Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel, posledný mužský predstaviteľ dynastie Romanovcov (Romanovci ním vymreli po meči; po praslici vymrel rod Romanovcov Alžbetou I. Petrovnou. Na ruský trón nastúpil 17.(06.)05. 1727 ako jedenásťročný a zomrel ako štrnásťročný na kiahne. Peter II. nemal záujem o vládnutie, sám fakticky nevládol. Reálne moc v krajine držala v rukách Najvyššia tajná rada a obzvlášť najbližší poradcovia imperátora – najskôr Alexander Danilovič Menšikov, po jeho zvrhnutí príslušníci rodu Dolgorukov.
Detstvo (1715 – 1725) upraviť
.jpg)
Veľkoknieža Peter Alexejevič sa narodil 12. 10. 1715 v Petrohrade. Jeho otca, cároviča Alexeja Petroviča, s najväčšou pravdepodobnosťou umučil vlastný otec – Peter I. v r. 1718. Jeho matka, Charlotte Christine von Braunschweig-Wolfenbüttel, zomrela 10 dní po pôrode. Peter Alexejevič nebol plodom lásky. Sobáš Alexeja a Šarloty bol výsledkom diplomatických dohôd Petra I., poľského kráľa Augusta II. a rakúskeho cisára Karla VI.. Veľkolepá svadba sa uskutočnila v nemeckom meste Torgau v októbri 1711. Alexej Petrovič priam nenávidel otcove pro-európske reformy, preto aby zosmiešnil snahu svojho otca mať moderne európsky vychovaného vnuka, najal malému Petrovi Alexejevičovi dve večne opité nemecké opatrovateľky. Tie, aby mali s dieťaťom čo najmenej starostí, napájali ho vínom, od ktorého rýchlo zaspal.[1]
Vylúčenie z nástupníctva na trón upraviť
Počas prvých štyroch rokov života Petra Alexejeviča nikto nebral do úvahy ako dediča cárskeho trónu. Následníctvo patrilo synom Petra I. – Petrovi Petrovičovi a Pavlovi Petrovičovi. Obaja však zomreli ešte v ranom detstve, čo vyvolalo otázky o ďalšom následníctve.
Od narodenia titulovali Petra Alexejeviča ako veľkoknieža. Dovtedy sa "cárskym" titulom označovali len synovia cárov ako cároviči. Narodením Petra Alexejeviča, cárovho vnuka sa teda v ruskej histórii začal používať nový titul pre označenie vnuka panujúceho cára. (Neskôr podľa nariadenia cára Pavla I. sa titulom "veľkoknieža/veľkokňažná" označovali len potomkovia cára).
Vo februári 1718 v zahraničnom exile zadržali a doviezli do Ruska Alexeja Petroviča (syna Petra I.). Tento sa vo väzení zriekol nároku na trón v prospech maloletého syna Petra I. – Petra Petroviča. Už v lete ale ako trojročný zomrel, a tak sa náhle dedičom trónu stal syn Alexeja Petroviča – Peter Alexejevič, budúci imperátor Peter II.
Počas choroby Petra I. sa Peter Alexejevič spoznal s Ivanom Alexejevičom Dolgorukovom, ktorý sa neskôr stal jeho hlavným poradcom. V dome Dolgorukovcov sa mladý Peter Alexejevič zoznámil s viacerými mladými šľachticmi zo starých vážených ruských rodov, a taktiež so svojou tetou Alžbetou Petrovnou. Táto skupina ľudí veľmi ovplyvnila následníka trónu a jeho zmýšľanie. Sľúbil, že po nástupe na trón odstráni zo scény obľúbenca jeho deda – obávaného Menšikova, ktorý brojil proti všetkým starobylým bojarským rodom.[1] Ale Petrov nástup na trón mal aj veľa odporcov. O život a majetok sa obávali predovšetkým tí, čo sa podpísali pod rozsudok smrti nad jeho otcom, Alexejom Petrovičom. Taktiež panovala obava, že vnuk konzervatívnej Jevdokije Lopuchinovej bude protireformne orientovaný a bude si želať návrat "starých poriadkov".[1]
Svojím dekrétom o následníctve z 5. februára 1722 cár Peter I. zrušil doterajší dedičný princíp následníctva trónu pre priameho potomka po mužskej línii a zmenil ho tak, aby si nasledovníka určoval priamo úradujúci cár. Následníkom sa tak mohol stať ktokoľvek, podľa cára hodný viesť krajinu. Peter Alexejevič tým bol formálne zbavený následníckych práv. Peter I. však v r. 1725 zomrel bez toho, aby určil svojho následníka. Jeho synovia boli mŕtvi, a tak nastalo bezvládie označované v ruských dejinách ako doba palácových prevratov.
Aj keď predstavitelia starobylej ruskej šľachty presadzovali za nového imperátora deväťročného Petra Alexejeviča, v boji o moc zvíťazila suita na čele s kniežaťom Menšikovom, ktorou sa obklopil zosnulý Peter I. S podporou vojska sa im podarilo do čela Ruského impéria dosadiť vdovu po Petrovi I. – imperátorku Katarínu I.
Mladosť upraviť
_(1720s,_Hermitage).jpg)
Počas panovania Kataríny I. upraviť
Aby sa zmierili oba proti sebe stojace tábory, navrhol vicekancelár Ostermann sobáš veľkokniežaťa Petra Alexejeviča s Alžbetou Petrovnou, dcérou Kataríny I., čím by sa zabezpečilo pokračovanie tradičnej dedičnej línie po smrti úradujúcej imperátorky. Takéto riešenie ale bolo zavrhnuté z dôvodu príliš blízkeho rodinného vzťahu (Peter bol vnuk Petra I., Alžbeta bola dcéra Petra I.), ako aj kvôli námietkám Kataríny I. Tá chcela ako svoju následníčku určiť práve Alžbetu (podľa niektorých zdrojov to mala byť druhá dcéra Anna Petrovna). Výber nasledovníka tak bol ponechaný na budúci vývoj.[2]
V čase, keď podlomené zdravie imperátorky Kataríny I. dávalo tušiť, že zomiera, jej najbližší poradca a milenec, knieža Menšikov sa rozhodol začať podporovať Petra Alexejeviča v následníctve. Viedli ho k tomu čisto osobné dôvody – snažil sa presadiť sobáš jeho dcéry Márie s Petrom Alexejevičom. Menšikov by sa tak stal regentom, čím by získal prakticky neobmedzenú moc. Na sobáš sa mu podarilo získať aj súhlas umierajúcej Kataríny.[3] Menšikovovi odporcovia však chceli zabrániť posilneniu jeho moci tým, že vyšlú Petra Alexejeviča pod zámienkou získania vzdelania do zahraničia. Po smrti Kataríny plánovali dosadiť na trón niektorú z jej dvoch dcér – Alžbetu Petrovnu alebo Annu Petrovnu. Tieto ich plány boli ale prekazené náhlou chorobou a smrťou Kataríny.[2]
Nástup na trón upraviť
Krátko po smrti Kataríny I. členovia najvyšších orgánov moci v Ruskej ríši – Najvyššej tajnej rady, Senátu, Svätej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi, prezidenti kolégií a velitelia armády sa zišli v paláci a rozhodovali, kto bude novým imperátorom. Nepriatelia Menšikova opäť prezentovali myšlienku, aby na trón nastúpila jedna z dcér Kataríny I. Väčšina zúčastnených sa ale priklonila k Petrovi Alexejevičovi, na ktorého mala do dovŕšenia veku 16 rokov dohliadať Najvyššia tajná rada. Menšikov prisľúbil vyplatiť každej z dcér Petra I. po milióne rubľov, ak nebudú klásť prekážky pri voľbe Petra Alexejeviča za cára.[2] Peter na oplátku musel prisahať, že sa nebude mstiť nikomu, kto podpísal rozsudok smrti nad jeho otcom Alexejom Petrovičom.[2]
Závet Kataríny I. upraviť
17. mája 1727 imperátorka Katarína I. vo veku 43 rokov zomrela. Tesne pred jej smrťou bol zostavený závet podpísaný v mene imperátorky jej dcérou Alžbetou. Podľa tohoto závetu sa nástupcom Kataríny stal vnuk Petra I. – Peter Alexejevič ako Peter II. Dôležitým bolo aj určenie ďalšieho následníctva. V prípade bezdetnosti Petra Alexejeviča sa následníčkou trónu mala stať Anna Petrovna a jej potomkovia, následne jej mladšia sestra Alžbeta Petrovna s deťmi a až potom sestra Petra II. – Natália Alexejevna. Zároveň bolo stanovené, že tí uchádzači o trón, ktorí nie sú pravoslávneho vierovyznania alebo panujú v zahraničí, budú z nasledovníctva vylúčení. Neskôr imperátorka Anna Ivanovna prikázala svojmu kancelárovi Golovkinovi spáliť poslednú vôľu Kataríny I. On originál spálil, ponechal si však kópiu.[4] Jedenásty odsek závetu bol najväčšmi prekvapivým. Imperátorka prikázala šľachticom pripraviť zásnuby cára Petra II. s dcérou kniežaťa Menšikova a následne im vystrojiť svadbu. Knieža Menšikov si tak zabezpečil oficiálne potvrdenú neobmedzenú moc ako cársky regent a do budúcna istotu ochrany zo strany potomkov cárskeho páru. Menšikov si vtedy 11 ročného cára dal priviezť do svojho paláca "na vychovanie".
Obdobie panovania upraviť
.jpg)
autor Wedekind, 1730
Jedenásťročný cár Peter II. nebol samostatne spôsobilý vládnuť a reálnu moc mal v rukách jeho regent knieža Menšikov, neskôr vicekancelár Ostermann a následne šľachtici Dolgorukí. Obdobie regentstva Menšikova sa takmer vôbec neodlišovalo od vlády imperátorky Kataríny I., koniec-koncov faktický vládca sa nezmenil (Menšikov reálne vládol aj namiesto polonegramotnej Kataríny), len sa zväčšila jeho moc. Po zvrhnutí Menšikova sa k moci dostáva rod Dolgorukých.
Nositeľom moci počas vlády Petra II. zostáva orgán založený za vlády Kataríny I. – Najvyššia tajná rada, ktorú tvorilo osem členov z mocných ruských šľachtických rodov (štyri kniežatá Dolgorukovci, kniežatá M. Golicyn a D. Golicyn, kancelár Golovkin a vicekancelár Ostermann). Pokračuje tak obdobie postupného zániku reforiem Petra I. a silnie vplyv starej rodovej šľachty, ktorá sa snaží uzurpovať si čo najviac moci. Rada prijala viacero zákonov, v zmysle ktorých mohol byť budúci cár vybratý len s jej súhlasom, súhlas Rady cár taktiež potreboval, ak chcel vyhlásiť vojnu, uzavrieť mier, zvýšiť dane, udeliť niekomu vyššiu hodnosť, odsúdiť na smrť šľachtica alebo ho zbaviť majetku či darovať cárske statky alebo utratiť peniaze zo štátnej pokladnice. Cár tak mohol robiť iba to, čo mu Najvyššia tajná rada šľachticov dovolí. Upadla armáda a obzvlášť Petrom I. vybudovaná ruská flotila, čoraz väčšmi sa rozmáhala korupcia a rozkrádanie. Rozpadla sa štátna administratíva a štátna pokladnica bola na mizine. Mladý cár sa venoval hlavne dvorným plesom, poľovačkám a vojenským slávnostiam.
Hlavné mesto Peter II. preniesol z Petrohradu do Moskvy.
Panovanie s regentom Menšikovom upraviť
prvá manželka Petra II.
Maliar J.G. Tannauer
17. mája 1727 bol Peter Alexejevič, vnuk Petra Veľkého, korunovaný za tretieho imperátora Ruského impéria a prijal meno Peter II. V súlade so závetom jeho predchodkyne, imperátorky Kataríny I., nemohol cár vládnuť samostatne až do dovŕšenia 16 rokov veku. Dovtedy sa musel podriadiť rozhodnutiam Najvyššej tajnej rady, ktorú ovládal cársky poradca a regent, knieža Menšikov.
Menšikov viedol neľútostný boj proti každému, kto by mohol predstavovať nebezpečenstvo pre nového cára (voľba mladého Petra Alexejeviča mu plne vyhovovala, nakoľko získal moc ako regent a vďaka pripravovanému sobášu cára s jeho dcérou si zabezpečil aj budúci prospech pre seba a svoj rod). Dcéra Petra I. Anna Petrovna bola donútená s manželom opustiť Rusko. Anne Ivanovne, dcére bývalého cára Ivana V. (staršieho brata Petra I. a jeho spoluvládcu do r. 1696), zakázali pricestovať z lotyšskej Jelgavy, aby pozdravila svojho synovca a pogratulovala mu pri príležitosti nástupu na trón.
V snahe posilniť vplyv na imperátora ho Menšikov dal previezť krátko po vyhlásení za dediča trónu do svojho paláca na Vasilijevský ostrov. 25. mája 1727 bol jedenásťročný Peter II. podľa želania Kataríny I. (a predovšetkým Menšikova) zasnúbený s šestnásťročnou Máriou Menšikovou, dcérou Alexandra Menšikova. Získala tak titul Jej imperátorské Veličenstvo a ročnú rentu vo výške 34 tisíc rubľov. Hoci bol k nej Peter II. láskavý a rešpektoval ju, v svojej súkromnej korešpondencii z tej doby ju nazýval "porcelánovou bábikou".[1]
Peter II. si vynútil jediný ústupok zo strany Menšikova – podarilo sa mu vyslobodiť zo suzdaľského väzenia svoju babičku (matku Alexeja Petroviča a prvú ženu Petra I.), ktorú nikdy nevidel, Jevdokiju Lopuchinovú a dal ju previezť do Novodievčieho kláštora, kde sa jej dostalo dôstojného zaobchádzania.[2]
Vnútorná politika upraviť
Čoskoro po nástupe Petra II. na trón Menšikov v jeho mene vydal dva manifesty, ktorými si mal nový vladár nakloniť obyvateľstvo. Prvým sa odpúšťali všetky staré nedoplatky daní a ľuďom poslaným do vyhnanstva za neplatenie daní bola darovaná sloboda. Za Petra II. bol spustený proces zmien v trestnom práve, ktorý zavŕšila Alžbeta I.. Bolo zakázané vystavovanie rozštvrtených tiel popravených "na výstrahu".[2]
Zároveň s odpustením starých dlhov, ktorých vymoženie bolo zrejme aj tak nereálne, Menšikov vyvinul veľké úsilie, aby zvýšil kontrolu nad výberom daní. Preto po neúspešnom pokuse vymenovať zemských komisárov spomedzi miestneho obyvateľstva a poveriť ich výberom daní (v nádeji, že práve oni budú mať najlepší prehľad o miestnej majetkovej situácii obyvateľov) bolo rozhodnuté poveriť miestnych guvernérov, aby oni posielali svojich poslov a vymáhali dane od nájomcov majetkov, a ich správcov.[2] Petrom I. zavedené 37,5%-né protekcionistické clo na vývoz konopy a konopnej priadze bolo znížené na 5 %, aby sa podporil obchod a zvýšili príjmy. Sibírsky kožušinový trh bol od cla úplne oslobodený.
Druhým manifestom bola kniežatám Trubeckému, vasilijovi Dolgorukému a Christophovi von Münnich udelená hodnosť generála-poľného maršala[1], а posledne menovanému aj titul grófa. Samotný Menšikov sa stal generalissimom a hlavným veliteľom ruských vojsk.
Výchova imperátora upraviť
Člen Najvyššej tajnej rady Ostermann zostavil plán výučby mladého Petra II. pozostávajúci zo starovekej a novovekej histórie, a geografie, matematiky a geometrie. Výučba obsahovala aj zábavu – biliard, lov, vojenské umenie, tanec. Pôvodne mala byť súčasťou Petrovho vzdelávania aj účasť na rokovaniach Najvyššej tajnej rady, avšak podľa dostupných informácií sa tam objavil iba jediný raz – 21. júna 1727. Mladý imperátor nemal rád učenie, uprednostňoval veselé zábavy a poľovačky [1][2], na ktorých ho sprevádzali mladé knieža Ivan Dolgorukov a sedemnásťročná dcéra Petra I. Alžbeta Petrovna. Menšikov takisto nenavštevoval zasadnutia Rady, návrhy zákonov si nechával nosiť priamo do svojho paláca. Jeho správanie hodné autokratického „poloderžavníka“ čoraz viac poburovalo ostatných členov rady, ako aj samotného imperátora.
V r. 1727 sa na území usadlosti Menšikova začala výstavba paláca Petra II. Po smrti Petra II. v r. 1730 bola stavba prerušená, aj keď už boli postavené základy a prvé podlažie paláca. K dokončeniu došlo až v r. 1761.[5]
Osobnosť Petra II. upraviť
Peter II. sa vyznačoval lenivosťou, nerád sa učil, zbožňoval zábavu a počas nej bol veľmi tvrdohlavý. Zďaleka sa vyhýbal intelektuálnej práci a záujmov, nevedel sa správať v spoločnosti, bol vrtošivý a odvrával ľuďom vo svojom okolí.[2] Príčinou takého správania však nebola ani tak prostoduchosť mysle, ako skôr nedostatok výchovy, ktorej sa mu ako cárskemu vnukovi priveľa nedostalo. O jeho správaní často referovali zahraniční vyslanci a diplomati: ...Monarcha s každým hovorí nadradeným tónom a robí si, čo sa mu zachce. Je tvrdohlavý, nestrpí oponovanie, neustále je vo víre chaosu a zmätku. Všetci jeho spoločníci sú z neho vyčerpaní... (Lefort, saský vyslanec v Rusku)[6]
...Nemožno sa nečudovať schopnosti cára skrývať svoje úmysly, jeho umenie pretvarovania je dokonalé. Minulý týždeň dvakrát večeral u Ostermanna, z ktorého sa krátko predtým smial s Dolgorukovcami. Pred Ostermannom však svoje názory skrýva a rozpráva mu, o čom hovoril s Dolgorukovcami. Umenie pretvarovania je jednou zo základných čŕt imperátorovej povahy... (gróf Vratislav, rakúsky vyslanec v Rusku)[6]...Je veľmi ťažké povedať s určitosťou čokoľvek o charaktere 14-ročného cára, možno sa len dohadovať, že bude prchký, rázny a hrubý... (vojvoda De Liria, španielsky vyslanec v Rusku)[6]
Pád Menšikova upraviť
Petrova náklonnosť k Menšikovovi a jeho dcére postupne vyprchala. Malo to hneď niekoľko príčin: na jednej strane to bola arogancia samotného Menšikova, na druhej čoraz silnejúci vplyv Alžbety Petrovny a kniežat Dolgorukovcov. V deň menín Natálie Alexejevny, 26. augusta, sa Peter pohádal s Menšikovom a odmietol urýchľovanie svadby. Nariadil všetky jeho veci presťahovať z Menšikovovho paláca do cárskej rezidencie Peterhof a bez písomného súhlasu imperátora zakázal vydať komukoľvek peniaze zo štátnej pokladnice.[2]
Navyše v lete 1727 Menšikov ochorel. Aj keď v priebehu piatich až šiestich týždňov sa vyliečil, počas jeho neprítomnosti na cárskom dvore jeho nepriatelia nezaháľali. Odhalili imperátorovi protokoly z výsluchov cároviča Alexeja Petroviča (otca Petra II.), na ktorých sa podieľal priamo Menšikov. 7. septembra 1727 Peter II. po návrate do Petrohradu z poľovačky vydal príkaz, aby armáda prijímala iba jeho rozkazy a 8. septembra 1727 bol Mešikov obvinený zo zrady a sprenevery štátnych peňazí, zbavený všetkých hodností a majetku a s celou rodinou (vrátane Márie) poslaný do vyhnanstva na Sibír do mesta Berezovo.
Novým hlavným poradcom imperátora sa stal knieža Ivan Alexejevič Dolgorukov.
.jpg)
Ihneď po zvrhnutí Menšikova svoju príležitosť vycítila aj Jevdokija Lopuchinová a 21. septembra napísala vnukovi:
Jediný panujúci imperátor, milovaný môj vnuk! Už dávno bolo mojím želaním nielen zablahoželať Vášmu Veličenstvu k získaniu trónu, ale aj Vás uvidieť, no k môjmu veľkému žiaľu to doteraz nebolo možné, nakoľko ma knieža Menšikov nepustil k Vášmu Veličenstvu a nechal ma strážiť v Moskve. Ale teraz ma informovali, že bol za svoje činy Vaším Veličenstvom zapudený; a tak som získala odvahu napísať Vám a pozdraviť Vás. Zároveň sa pýtam, či Vaše Veličenstvo nepríde do Moskvy, aby ste ma povolali k sebe, pretože horím nedočkavosťou vidieť Vás i Vašu sestru, moju ľúbeznú vnučku ešte kým sa pominiem z tohoto sveta.[2]Aj keď pozývala Lopuchinová vnuka pricestovať do Moskvy, obávala sa, či po príchode imperátora do Moskvy bude oslobodená a stane sa spoluvládkyňou.
Koncom roka 1727 začali prípravy na presun imperátorského dvora do Moskvy, kde sa mala odohrať veľkolepá korunovácia. Začiatkom januára sa cár so svojím dvorom vydal na cestu z Petrohradu, ale počas cesty Peter ochorel a bol nútený zostať dva týždne v meste Tver. Na krátky čas ostal Peter neďaleko Moskvy, aby bol čas všetko pripraviť na veľkolepý príchod. Ten sa uskutočnil 4. februára 1728.[2]
Panovanie s Dolgorukovcami (1728 – 1730) upraviť
Pobyt Petra II. v Moskve sa začal jeho veľkolepou korunováciou v Uspenskom chráme uprostred Kremľa 25. februára/8. marca 1728. Bola to historicky vôbec prvá korunovácia imperátora v Rusku, čo ju predurčilo k tomu, aby sa stala predlohou pre všetkých následníkov cárskeho trónu. Najvyššia tajná rada pripravila presný scenár korunovácie ruského imperátora, ktorý sa stal záväzným nielen pre Petra II., ale aj pre všetkých jeho nasledovníkov.
22. novembra 1728 zomrela v Moskve 14-ročná sestra imperátora, veľkokňažná Natália Alexejevna. Peter v nej stratil blízku dôverníčku. Zároveň sa tak úplne uvoľnila cesta k moci pre kniežatá Dolgorukých. Po presunutí imperátorského dvora do Moskvy boli za nových členov Najvyššej tajnej rady vymenované kniežatá Vasilij Lukič Dolgorukov a Alexej Grigorievič Dolgorukov. Zároveň sa z vôle cára stal hlavným komorníkom mladé knieža Ivan Alexejevič Dolgorukov. Rod Dolgorukých tak získal nevídanú moc.
Zvrhnutie Menšikova zblížilo cára Petra s dcérou jeho starého otca Annou Petrovnou. Keď sa koncom februára 1728 do Moskvy dostala správa o narodení syna Anny Petrovny (budúci imperátor Peter III.), bol v cárskom paláci usporiadaný veľkolepý bál. Poslovi, ktorý priniesol správu o narodení darovali zo štátnej pokladnice 300 červoncov (vtedajšia mena) a novgorodský arcibiskup poslal blahoprajný list holštajnskému vojvodovi, manželovi Anny Petrovny.[2]
Po príchode Petra II. do Moskvy sa tiež uskutočnilo jeho stretnutie s babičkou Jevdokijou. Vzťah Petra k babičke bol však len veľmi vlažný, napriek tomu, že ho mala veľmi rada.
Vnútorná politika upraviť
Počas pobytu v Moskve sa Peter II. sústredil len na zábavu, pričom štátne záležitosti prenechával na kniežatá Dolgorukovcov. Dokonca aj sami Dolgorukovci, obzvlášť Ivan Alexejevič, sa s rozhorčením vyjadrovali o neviazanom živote immperátora a jeho nezáujme o panovanie. Avšak priamo mu nič nevyčítali a ani sami sa nezaoberali štátnymi záležitosťami. Podľa slov historika S.M. Solovjeva sa zahraničí vyslanci vyjadrovali o správe štátu nasledovne: Všetko v Rusku je v hroznom neporiadku, cár sa nestará a ani nejaví záujem sa niekedy v budúcnosti starať o štát; každému dlhujú peniaze a Boh vie, kde všetky financie tečú; každý kradne, čo mu sily stačia. Všetci členovia Najvyššej tajnej rady sú chorí a Rada nezasadá; ostatné inštitúcie taktiež nevykonávajú svoju činnosť; s rôznymi žalobami sa roztrhlo vrece a každý si robí, čo sa mu zachce.[2] V roku 1728 saský vyslanec Lefort prirovnal Rusko za vlády Petra II. ku korábu, ktorý je po mori voľne unášaný vetrami, zatiaľ čo kapitán a jeho posádka spia alebo sa spíjajú do nemoty. Každý sa podľa neho obáva prijať čo i len malý kúsok zodpovednosti a všetci čakajú, kým loď stroskotá, aby si medzi sebou rozdelili korisť. [7]
Členovia Najvyššej tajnej rady Apraksin, Golovkin a Golicyn, tvoriaci takmer polovicu Rady, boli čoraz viac nespokojní s tým, že imperátor sa nezúčastňuje činnosti Rady a taktiež ďalší členovia – knieža Alexej Dolgoruký a Osterman ako sprostredkovatelia medzi imperátorom a Radou nechodia na rokovania. Rada im musí vlastné názory a rozhodnutia posielať s prosbou o ich realizáciu. Armáda i námorníctvo sú v hlbokej kríze, Peter II. sa o ne vôbec nezaujíma. Je nedostatok munície aj mladých schopných veliteľov, z ktorých mnohí boli prepustení. Výstavba nových lodí bola zastavená a cár celé námorníctvo vidí len ako nutné zlo využiteľné len v čase vojenského konfliktu. Presťahovanie hlavného mesta do vnútrozemia, ďaleko od prístavov flotily taktiež situácii neprospieva.
Počas panovania Petra II. boli časté rôzne živelné katastrofy, napr. 23. apríla 1729 v Moskve v osade Kukuj vznikol rozsiahly požiar. Pri jeho hasení však niektorí vojaci lúpili v domoch cudzincov hroziac sekerami si privlastňovali ich cennosti. Rabovaniu zabránil len príchod cára. Keď sa Peter II. dozvedel o krádežiach, dal zatknúť vinníkov a spustil vyšetrovanie, avšak Ivan Dolgorukov zabezpečil zničenie spisu, nakoľko bol veliteľom vinníkov.[2]
Taktiež vzrástol počet ozbrojených prepadov, bežným sa stávalo plienenie a vypaľovanie majerov, kniežacích sídiel, ojedinele aj kostolov. V krajine nekontrolovane operovali viaceré ozbrojené tlupy banditov.
Prekvitala korupcia a rozkrádanie štátnych financií v obrovských rozmeroch.[2] Naopak, po období represií nastalo znižovanie finančných a daňových povinností a regrútovania brancov, navyše 4. apríla 1729 bol zlikvidovaný obávaný trestnoprávny orgán — „Preobraženský prikaz“ (v rus. Преображенский приказ). Jeho agenda bola rozdelená medzi „Najvyššiu tajnú radu“ a „Senát“ v závislosti od dôležitosti.
Prehĺbili sa aj rozpory s cirkvou. Po smrti Menšikova opozičné duchovenstvo pocítilo svoju rastúcu silu a začalo otvorene vystupovať za návrat k princípu patriarchátu.[2] Od čias Petra I. sa cirkevnou agendou zaoberal viceprezident „Svätého Sinodu“ Feofan Prokopovič. Propkopovič bol obviňovaný zo zhovievavosti k stále silnejúcemu vplyvu luteránstva a kalvinizmu. Medzi jeho najväčších kritikov patril rostovský arcibiskup Georgij Daškov a Markell (Podyševský).[2]
Zasnúbenie s Katarínou Dolgorukovou upraviť
Prostredníctvom svojho priateľa Ivana Dolgorukého sa imperátor na jeseň 1729 zoznámil s jeho sestrou, sedemnásťročnou kňažnou Katarínou Alexejevnou Dolgorukovou a zaľúbil sa do nej. 19. novembra Peter II. zvolal Najvyššiu tajnú radu a oznámil tam svoj úmysel oženiť sa s kňažnou. Svadba sa konala 30. novembra 1729 v Lefortovom paláci v Moskve.[8] Vyskytli sa však aj hlasy, podľa ktorých práve Dolgorukovci prinútili imperátora uzavrieť manželstvo. Pozorovatelia často konštatovali, že Peter II. sa často na verejnosti k svojej nastávajúcej správa chladno. Začiatkom januára 1730 na tajnej schôdzke dokonca Ostermann i Alžbeta Petrovna odhovárali imperátora od svadby.[1][2] Termín svadby bol vytýčený na 19. januára 1730, no nikdy k nej nedošlo kvôli predčasnej smrti imperátora.
Smrť imperátora upraviť
6. januára 1730 na sviatok Zjavenia Pána (sviatok pravoslávnej cirkvi „Krstenie Pána“), nehľadiac na krutý mráz, sa Peter II. spolu s poľným maršalom Minichom a Ostermanom zúčastnil vojenskej prehliadky na počesť krstenia vodou v rieke Moskva. Po návrate do paláca imperátora zachvátila horúčka vyvolaná začínajúcimi kiahňami. V obave o svoje postavenie a ďalšiu budúcnosť seba a príbuzných po smrti svojho ochrancu – imperátora Petra sa Ivan Dolgorukov rozhodol dostať na trón svoju sestru. V tom zmysle sfalšoval závet imperátora.[1][2][6] Využil pritom svoju schopnosť napodobniť rukopis Petra II. Po smrti Petra II. Ivan Dolgorukov vybehol na ulicu, vytasil kord a zvolal:„Nech žije imperátorka Katarína Druhá Alexejevna!“. Po tomto incidente bol uväznený a spolu s rodinou a kňažnou Katarínou Dolgorukovou poslaný do doživotného vyhnanstva na Sibír.
O jednej hodine v noci z 18. na 19. januára (30. januára) 1730 sa štrnásťročný imperátor blúzniac prebral a kázal si osedlať kone, pretože chce navštíviť sestru Natáliu Alexejevnu (tá však už v tom čase nežila). O niekoľko minút zomrel, nezanechajúc ani vlastných potomkov, ani určeného následníka. Smrťou Petra II. vymrel rod Romanovcov po meči.
Peter II. bol pochovaný v Archanjelskom kostole Moskovského kremľa.
Zahraničná politika upraviť
Napriek krátkosti panovania Petra II., zahraničná politika Ruského impéria za jeho vlády bola veľmi aktívna. Jeho poradca Ostermann sa plne spoliehal na spojenectvo s Rakúskom, čo nevzbudzovalo Petrove obavy, konieckoncov jeho starým otcom z matkinej strany bol kráľ Karol VI. a sesternicou budúca cisárovná Mária Terézia. Záujmy Ruského impéria a Rakúska sa v mnohom zhodovali – predovšetkým v nepriateľskom vzťahu k Osmanskej ríši.[2]
Spojenectvo s Rakúskom však v tej dobe automaticky znamenalo napäté vzťahy s Francúzskom a Anglickom. Ani plán vylepšiť tieto vzťahy pri príležitosti korunovácie Juraja II. však nevyšiel z dôvodu úmrtia hlavného ruského vyslanca vo Francúzsku a Anglicku Borisa Ivanoviča Kurakina.[2]
Vzťahy Ruska s Poľskom sa značne zhoršili po tom, čo Poliaci začali otvorene považovať Kurónsko, v ktorom vládla s manželom Anna Ivanovna, za svoju provinciu a chceli ho rozdeliť medzi vojvodstvá. Moricovi Saskému, nemanželskému synovi poľského kráľa Augusta II., bol zakázaný sobáš s Alžbetou Petrovnou i Annou Ivanovnou.[2]
Teritoriálnymi spormi boli takisto zaťažené aj vzťahy s Čínou, pre ktoré boli prerušené obchodné cesty vedúce cez čínske hranice. Čína chcela získať južnú časť Sibíri až po mesto Toboľsk, v ktorom žila veľká čínska komunita. 20. augusta 1727 sa ruskému vyjednávačovi grófovi Raguzinskému podarilo uzatvoriť s Čínou dohodu, na základe ktorej ostali hranice nezmenené a znova sa rozprúdil obchod s čínskymi provinciami.
Správy o voľbe Petra II. za cára boli obzvlášť dobre prijaté v Dánsku, keďže s tetou Petra bol ženatý blízky príbuzný kráľa, vojvoda Holštajnský, čo mohlo byť základom spojenectva s Dánskom.
Naopak, vo Švédsku bol postoj k Rusku nepriateľský – k ruskému vyslancovi sa správali chladno, zatiaľ čo tureckého vyslanca zahŕňali pozornosťou. Švédsko prinútilo Rusko začať vojnu, aby si následne mohlo vyžiadať pomoc od Francúzska a Anglicka. Pokračovali spory vyplývajúce z víťazstva Ruska v Severnej vojne: Švédsko hrozilo, že neuzná Petra II. za imperátora, ak mu Rusko nevráti mesto Vyborg. Nakoniec však Švédsko pod hrozbou vojenského konfliktu s ešte stále bojaschopnou ruskou armádou a námornou flotilou ustúpilo a upustilo od územných nárokov. Napäté vzťahy však prevládali aj naďalej. Švédsko (s podporou Anglicka a Francúzska) s Tureckom dokonca pripravovalo útok na Rusko. Neskôr sa ale všetko zmenilo a ku koncu vlády Petra II. sám švédsky kráľ prejavil záujem o spojenectvo s Ruskom.[2]
Cári-samozvanci upraviť
18. storočie je v histórii Ruska známe okrem iného aj veľkým množstvom tzv. kresťanských a vojenských „cárov-samozvancov“ — panovníci a členovia ich rodín, nech už umreli prirodzenou smrťou, alebo boli zavraždení v dôsledku palácového prevratu, nezostali bez „dedičov“, ktorí sa v zápätí vyhlásili za cárov. Výnimkou nebol ani Peter II. Jeho náhla smrť v mladom veku taktiež vyvolala medzi jednoduchým ľudom špekulácie o dvoranoch, ktorí sa chceli zbaviť nepohodlného cára, ktorý sa snažil zlepšiť život obyčajných ľudí.
Chýry o tom, že Petra II. vymenili a zatvorili niekde do väzenia sa začali šíriť už krátko po jeho smrti. V jednom zo spisov tajnej polície sa zachoval rozhovor dvoch neznámych roľníkov, v ktorom jeden rozprával druhému, že v čase choroby bol cár vymenený za istého tuláka a zamurovaný do steny. Ale po dlhom väznení sa mu podarilo utiecť a schovať sa v kláštore.[9] Iný podvodník sa objavil v Zavolží, pričom podľa jeho vlastných slov on, budúci cárovič, spolu s kniežaťom Golicynom, Ivanom Dolgorukovom a grófom Minichom boli v zahraničí kupovať lovecké psy. Počas cesty mladý cárovič ochorel na kiahne a bol vymenený a dovezený do Talianska, kde ho uväznili v kamennej veži s jediným okienkom na podávanie jedla a vody. Vo väzení strávil 24 a pol roka a potom sa rozhodol utiecť. Ďalších deväť rokov cestoval po celom svete, potom sa vrátil do vlasti. Falošný cár nešetril sľubmi – sľúbil, že po jeho korunovácii zavedie slobodu vierovyznania a oslobodí od dane roľníkov. Avšak, nepravý Peter II. bol zatknutý a vypočúvaný – vtedy prezradil svoje pravé meno – Ivan Michajlov.[9]
Referencie upraviť
- ↑ a b c d e f g h История России. [s.l.] : Аванта+, 1997. ISBN 5-89501-002-4. Kapitola От дворцовых переворотов до эпохи Великих реформ, s. 61-67. (v ruštine)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x СОЛОВЬЁВ, С. М.. История России с древнейших времён. [1] : [s.n.]. Kapitola Глава вторая. Царствование императора Петра II. Алексеевича. (v ruštine)
- ↑ КОСТОМАРОВ, Николай Иванович. Русская история в жизнеописаниях её главнейших деятелей. Moskva [2] : Эксмо, 2007. Kapitola Глава 18. Князь Александр Данилович Меншиков. (v ruštine)
- ↑ Д. Н. Бантыш-Каменский, Биография Меншикова, Прим.105
- ↑ Петра II дворец :: Энциклопедия Санкт-Петербурга Заголовок добавлен ботом
- ↑ a b c d ГОРДИН, Яков Аркадьевич. Меж рабством и свободой. Petrohrad : Лениздат, 1994. S. 107-110, 380 str.. (v ruštine)
- ↑ Михаил Геллер. История Российской империи [online]. [Cit. 2008-08-21]. Dostupné online.
- ↑ МАНШТЕЙН, Кристоф Герман. Записки о России генерала Манштейна. [s.l.] : [3]. Kapitola Часть первая. (v ruštine)
- ↑ a b Самозванцы всея Руси [online]. Moskva: Коммерсантъ, 2003-09-29, [cit. 2008-09-09]. Dostupné online. (v ruštine)
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter II. (Rusko)
Externé odkazy upraviť
- Арсеньев К. И. Царствование Петра II.
- Вестфален. Дипломатические депеши датского посланника при русском дворе Вестфалена о воцарении императрицы Анны Иоанновны. Русская старина, 1909 Archivované 2007-12-04 na Wayback Machine — O chorobe a smrti Petra II. (v ruštine)
- ПАВЛЕНКО, Н. И.. Пётр II. Moskva : Молодая гвардия, 2006. (Жизнь замечательных людей.) ISBN 5-235-02886-4. (v ruštine)
- АНИСИМОВ, Е. В.. Пётр II. Вопросы истории, 1994, čís. 8.
- ДМИТРИЕВ, С. Д.. Пётр II. Осиротевшее царство. Фаворит и опала. Божья воля. Moskva : АСТ, 2006. (Жизнь замечательных людей.) ISBN 5-235-02886-4. (v ruštine)
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Пётр II na ruskej Wikipédii.
Peter II. Romanovci
| ||
| Vladárske tituly | ||
|---|---|---|
| Predchodca Katarína I. |
imperátor 1727 – 1730 |
Nástupca Anna I. |
