Renesančné výtvarné umenie
Renesančné výtvarné umenie prekonáva viazanosť gotického umenia; je obrodením výtvarného umenia v kultúrne vyspelom prostredí Talianska, ktorému poskytla významné podnety, i keď nie výlučne, antická tradícia, na ktorú sa tu, najmä v architektúre, nikdy celkom nezabudlo. Talianska renesancia sa vo vývoji široko diferencuje a premieňa v obdobiach od ranej renesancie (15. storočia) a vrcholnej renesancie (asi do 1520) do neskorého štádia, manierizmu a klasicizmu.
Zdôraznenie ľudských meradiel, záujem o ľudskú osobnosť v zmysle námetovom i ideovom, spojenie vedeckého poznania s výtvarným prejavom, v neskorom období aj subjektívne a spirituálne tendencie, patria k zvlášť významným črtám renesancie. V Taliansku sa novo rozvíja tak sakrálna architektúra všetkých typov (s príznačným záujmom o riešenie centrály okolo 1500), ako aj profánna architektúra na rozdiel od zaalpskej renesancie, kde ide najmä o profánnu architektúru.
Talianska renesančná architektúra
upraviťV ranom a vrcholnom období smeruje talianska renesančná architektúra k umiernenosti, harmónii, k používaniu antických poriadkov a tvaroslovia.
Hlavnými majstrami sú: Brunelleschi, Alberti, Bramante, Michelangelo, Palladio, Vignola.
Talianske renesančné sochárstvo
upraviťV talianskom sochárstve sa obnovuje akt, ktorého anatómiu vedecky študujú, programovo sa uvoľňuje úzka závislosť od architektúry (napr. jazdecké pomníky, sochy vo voľnom priestore), nové je chápanie sochárskeho náhrobku a portrétne busty.
Hlavnými majstrami sú: Donatello, Verrochio, Michelangelo, G. da Bologna.
Talianske renesančné maliarstvo
upraviťNa rozdiel od architektúry a sochárstva maliarstvo nemalo oporu v antickom odkaze, niektoré problémy renesančného maliarstva prednímal už Giotto.
Talianske renesančné maliarstvo vyriešilo konštrukciu priestoru pomocou lineárnej a farebnej perspektívy, novou koncepciou postavy a jej začlenenia do priestoru, v rôznych obdobiach s dôrazom buď na vecné spodobenie skutočnosti, alebo na zložky imaginatívne, vytvorilo nové maliarske odvetvia a námety (zátišie, krajinárstvo, mytologické scény, iluzívne fresky a p.) a techniky (najmä maľovanie olejovými farbami, rozvoj grafiky).
Hlavnými majstrami sú: Masaccio, Botticelli, Mantegna, Leonardo da Vinci, Raffael, Michelangelo, Correggio, Parmigianino, Giorgione, Tizian, Tintoretto, Veronese, El Greco.
Zaalpská renesancia
upraviťDruhým ohniskom renesancie bolo Holandsko, najmä v maliarstve (Eyck). V Zaalpí dlho silno pôsobila gotická tradícia, renesancia sem začínala prenikať v poslednej štvrtine 15. storočia, vzniká tu renesancia lokálne zafarbená, v ktorej sa prelínajú talianske vzory a miestne tradície (napr. v Nemecku maliarstvo Dürerovo, v Holandsku Bruegelovo).
Významné strediská manieristického umenia vznikli vo Francúzsku (fontainebleauská škola), v Nemecku (mníchovský dvor), v Čechách (rudolfínske umenie).
Pozri aj
upraviťExterné odkazy
upraviť- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.