Sebapoškodzovanie

Sebapoškodzovanie (automutilácia, angl. self-mutilation alebo self harm) je opakované násilné správanie sa zamerané voči sebe, spôsobujúce fyzické zranenia, bez úmyslu spáchať samovraždu. Môže ísť napr. o škrabanie, bodanie sa, rezanie, udieranie sa, vytrhávanie si vlasov, spôsobovanie si popálenín a pod. Jeho účelom je vyjadriť alebo uvoľniť emocionálny nepokoj. Automutilácia ako taká nie je klasifikovaná ako samostatná diagnóza (s výnimkou trychotilománie), no spomína sa v symptomatike hraničnej poruchy osobnosti a môže, no nemusí tiež doprevádzať iné poruchy. Niektorí ju zaraďujú do kategórie „impulse control disorders“, kam patrí patologické hráčstvo či kleptománia.

Automutilácia bola diagnostikovaná už od piatich rokov.

Sebapoškodzovanie sa často využíva ako adaptačný mechanizmus vyrovnávania sa so situáciou. V prípadoch keď dotyčná osoba trpí silnou depresiou alebo bipolárnou poruchou osobnosti, môže predstavovať pre ňu sebapoškodzovanie jediným spôsobom, ako zostať nažive. Lieky nie vždy zaberajú a tak sa uchyľujú k tej jedinej veci, ktorá „pomáha“. Mnohí s tým vedia prestať a prestanú, keď si nájdu iný spôsob relaxácie. Niektorí neprestanú. Niektorí to nedokážu.

Sebapoškodzovanie nie je len záležitosťou adolescentov. Sú ľudia, ktorí s tým prežili celý svoj život a žili dlho a produktívne so sebapoškodzovaním ako jeho súčasťou.

Sebapoškodzovanie je ešte stále tabu. Mnohí ľudia, ktorí si takto ubližujú, to držia v tajnosti, lebo sa cítia byť choromyseľnými, šialenými a zlými. Boja sa, že ak o tom niekomu povedia, budú navždy odpísaní. Pravda je, že ľudia, ktorí sa zámerne poškodzujú sú inak veľmi normálni a príčetní, no trpia množstvom emočnej bolesti.^{[chýba zdroj]} Používajú sebapoškodzovanie, lebo ich pravdepodobne nik nenaučil iným, racionálnym spôsobom prekonávania intenzívnej bolesti. Nanešťastie ľudia, ktorí sa o tom dozvedia, majú sklon onálepkovať takto postihnutých ako duševne chorých, bláznivých, psychotických, čo zapríčiňuje strach zo zverejnenia a obavy požiadať o pomoc. Kým spoločnosť neodtabuizuje túto formu správania a nezačne šíriť v tomto smere osvetu, zostane sebapoškodzovanie ešte veľmi dlho temným tajomstvom trpiacich.^{[chýba zdroj]}

Táto porucha je charakterizovaná:

• stratou kontroly správania,
• opakovanými akciami napriek negatívnym následkom
• jasnou dysreguláciou myšlienok a emócií

Automutilačné prejavy

Možno rozdeliť do 4 základných kategórií:

• Vážne, napr. amputácia, kastrácia v dôsledku psychotického stavu príp. navodeného drogami (intoxikácia amfetamínmi).
• Stereotypné – Vyskytujú sa u osôb s vývojovými chybami, u mentálne retardovaných. Opakujú sa v stereotypnom rytme.
• Typické – najčastejšia forma, napr. škrabanie, rezanie a pod. Stretávame sa s ňou u nepsychotických osôb, ktoré nie sú ani mentálne retardované.
• Spoločensky akceptované, napr. piercing

Rizikové faktory

• adolescencia alebo raná dospelosť
• poruchy osobnosti, bipolárna porucha, depresia
• schizofrénia
• zneužívanie návykových látok
• trauma, zneužitie
• iné

Príčiny

• psychologické – snaha vyjadriť navonok psychickú bolesť, vyrovnať sa so životom bez úmyslu zabiť sa, unáhlenosť v rozhodovaní, preferovanie krátkodobého uspokojenia pred budúcou odmenou, prirýchle odpovede na podnety z prostredia, impulzívnosť
• sociálne – nefungujúca rodina, privysoké nároky, očakávania vzťahujúce sa na spoločenské úlohy a pod.
• biologické- Predispozíciou môže byť dysregulácia neurotransmisnej a neurobiologickej funkcie. U osôb postihnutých automutiláciou, podobne ako u samovrahov a iných impulzívnych poruchách správania (napr.gambling), je pozorovaná znížená serotonergická funkcia alebo centrálny deficit v serotonergickej funkcii, merané pomocou serotonínových metabolitov.

Obete automutilácie abnormálne odpovedajú na infúzie adrenergického agenta fenfluramin — vykazujú totiž zníženú hladinu prolaktínu, čo signalizuje zníženú serotonergickú funkciu. Herpertz našiel súvislosť medzi impulzívnosťou a nízkou serotonergickou aktivitoiu. Otázkou zostáva, či sa serotonergická disfunkcia prejavuje impulzivitou alebo či impulzivity spôsobuje serotonergickú dysfunkciu. V jednej zaujímavej štúdii, pacienti s hraničnou poruchou osobnosti a v rámci nej prejavmi sebapoškodzovania vykázali vyššiu odolnosť voči bolesti oproti kontrolnej vzorke osôb. Toto môže znamenať pozmenenosť opiátových systémov a dráh odpovedí na stres. Na pochopenie biologických príčin automutilácie sú potrebné genetické štúdie a neurosimulácie.

Prečo sebapoškodzovanie?

Sebapoškodzovanie poskytuje určité riešenie negatívnych pocitov, akýsi liek. Väčšina postihnutých trpí klinickými alebo nediagnostikovanými depresívnymi alebo inými mentálnymi problémami. Sebapoškodzovanie im pomáha:

• uvoľniť intenzívne pocity/emócie
• fyzicky vyjadriť vnútornú bolesť
• trestať sa
• získať kontrolu
• vyplaviť adrenalín, ktorý zlepšuje náladu
• u niektorých ľudí – navodiť sexuálne vzrušenie

Je však nutné dodať, že tento „liek“, podobne ako analgetiká, nerieši podstatu problému, ale iba následok. Nevedie teda k vyriešeniu problému a eliminácii dôvodu na sebapoškodzovanie, ale poskytuje iba chvíľkový únik, podobne ako droga.

Ľudia trpiaci sebapoškodzovaním

Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú má sklon k perfekcionizmu, nezvládajú intenzívne pocity, často nedokážu vyjadriť svoje emócie slovne, nepáčia sa sami sebe, neakceptujú svoje telo a môžu zažívať silné výkyvy nálady. Môžu sa utiekať k sebapoškodzovaniu ako k spôsobu vyjadrovania svojich pocitov a emócií alebo ako k spôsobu sebatrestania.

Ako si ľudia ubližujú

Najčastejšie známe spôsoby sebatrýznenia sú: Psychotické sebapoškodzovanie je zvyčajne v dôsledku zrakových alebo sluchových halucinácií. Tento typ je ľahko identifikovateľný. Organické sebapoškodzovanie je zapríčinené napr. autizmom či vývojovými chybami. Typické sebapoškodzovanie je dôsledkom psychologických a emocionálnych príčin, nesúvisiacich s psychotickými (zrakové alebo sluchové halucinácie) alebo organickými (fyzickými) prejavmi. Väčšina ľudí, ktorí si fyzicky ubližujú spadá do tejto kategórie. Tento typ sebapoškodzovania sa používa na vyrovnávanie sa so životom, vylepšovanie svojich emočných stavov.

Najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania

Rezanie/strihanie

Rezanie, príp. strihanie je najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Bežne sa používa nôž, žiletka, kovová časť zo strúhadla, kúsok skla, kovový hrot z kružidla alebo iné ostré predmety. Väčšina porezaní sa nachádza na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, ale iní ľudia sa zvyknú porezať aj na bruchu, tvári, prsiach, genitáliách. Najčastejšie sa však vyskytuje na ramenách či zápästiach, kde si možno ľahko vymyslieť výhovorku, napr. „Porezala som sa pri varení.“

Popáleniny

Je to ďalší častý spôsob sebapoškodzovania. Obyčajne sa robí cigaretami, zapaľovačom, zápalkami, horúcimi (žehlička) či horiacimi predmetmi. Niekedy ľudia dokonca používajú horľaviny ako benzín, propán, alkohol a pod. Obdobne ako pri rezaní, ľudia sa zvyknú popáliť na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.

Zásahy do rán/pomýlené liečenie

Väčšina ľudí si zasahuje do hojenia rán, ale za sebapoškodzovanie to považujeme len vtedy, keď sa to robí kontraproduktívne. Niektorí ľudia si permanentne zoškrabúvajú chrasty, strkajú si do rán ihly, špendlíky alebo iné predmety, aby nanovo otvorili ranu, ktorá sa im nejako nepozdáva a „vyoperovali“ z nej všetko, čo tam podľa nich nepatrí.

Udieranie sa

Udieranie sa päsťami, obyčajne do hlavy alebo stehien sa možno nezdá také závažné ako vyššie spomenuté druhy, deje sa však z rovnakých príčin.

Extrémne obhrýzanie si nechtov

Mnohí ľudia si obhrýzajú nechty, avšak o sebapoškodzovanie ide len vtedy, ak je krutejšie a častejšie než normál. Neraz zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.

Škrabanie sa

Bežné škrabanie sa môže zvrhnúť na chorobné, charakterizované vyššou frekvenciou, intenzitou a trvaním. Koža sa stáva odretou až krvavou. Používajú sa na to obvykle nechty, ale niekedy aj ostré či napoly ostré predmety ako sú nôž, hrebeň, ceruzka a pod. Neraz sa deje nevedome.

Trichotilománia, čiže vytrhávanie si vlasov, resp. chlpov

Trichotilománia je nadmerné opakované vytrhávanie vlasov, vedúce k ich zjavnému úbytku. Ako jediná forma sebapoškodzovania je samostatne diagnostikovaná. Obyčajne si postihnutý vytrháva vlasy, ale môže ísť práve tak aj o obočie, bradu či iné ochlpenie. Snaží sa to maskovať napr. klobúkom alebo, v prípade obočia, slnečnými okuliarmi.

Lámanie si kostí

Ide o zriedkavú, ale o to vážnejšiu formu sebapoškodzovania. Chorý na to používa ťažké predmety ako sú kladivo, tehla a pod. Ale niektorí ľudia sa hádžu o stenu či o dvere.

Hladovanie

Môže sa to zdať zvláštne, ale aj odmietanie potravy a nechuť do jedla, obzvlášť zámerné, sú formou sebapoškodzovania. Pri nevedomom nechutenstve môže ísť o podvedomú snahu vyrovnať sa s problémami. Telo však prichádza o potrebné výživové látky.

Vzťah medzi sebapoškodzovaním a hanbou

Hanba je jedným z najčastejších pocitov súvisiacich so sebapoškodzovaním a to buď príčinne alebo následne. Hanba za samotné rany, jazvy i za neobvyklosť svojho správania dokáže podstatne zmeniť osobný aj pracovný život postihnutého. Pocity hanby a viny však môžu byť aj spúšťacím mechanizmom automutilácie, veľmi často ako dôsledok zneužívania či iných traum z detstva. Trpiaci si neuvedomuje, že to nie je jeho vina. Sebapoškodzovanie „plodí tajomstvá“. Mnohí ľudia sa to snažia tajiť, lebo sa za to hanbia a boja sa odsúdenia a straty pozície v spoločnosti. V našej spoločnosti sú ľudia postihnutí sebapoškodzovaním stigmatizovaní, a preto sa boja o tom hovoriť.^{[chýba zdroj]} Tajomná a tajnostkárska povaha tohto ochorenia zvyšuje pocity hanby a izolácie, čo uzatvára bludný kruh sebapoškodzovania.

Rany, modriny a jazvy

Jazvy sú celoživotnou spomienkou na epizódu zraňovania a produkujú hanbu prameniacu zvnútra ako aj zvonka, zvlášť na viditeľných miestach. Ostatní ľudia sú zvedaví a pýtajú sa na pôvod zranení či jaziev, od čoho závisia ich reakcie. Nevhodná reakcia, dokonca už samotná obava z nej vyvoláva sériu negatívnych pocitov a myšlienok, zvyčajne vedúcich k ďalšiemu sebazničujúcemu správaniu. Je iné, keď k ranám prídeme bežným spôsobom. Väčšina ľudí nechápe sebapoškodzovanie a reaguje nevhodne až trápne. Postihnutý sa tomu snaží predchádzať maskovaním, klamstvami či izoláciou. Iní sa orientujú na menej viditeľné miesta na tele. Je nesmierne ťažké vyrovnávať sa s odsúdením a nepochopením zo strany tých druhých. Klamanie a maskovanie len vytvára začarovaný kruh hanby a rozpakov.

Izolácia a odcudzenie

Postihnutý sa cíti osamelo v zvláštnom pekle sebapoškodzovania, pretože sebapoškodzovanie ako správanie je sotva predmetom na verejnú diskusiu. Pocit osamelosti môže vyvolávať fakt, že nevedel o nikom inom, kto si zámerne ubližuje. Cíti sa byť iným, šialeným alebo nenormálnym. Možno sa tak cíti preto, že si si ešte neuvedomil, že v tom nie je sám. Možno sa uvádza svojou odlišnosťou do rozpakov, viní sa za zraňovanie tvojho tela, za všetku tú krv a jazvy. Sebapoškodzovanie sa líši od ostatných porúch správania, zneužívaniu alkoholu či drog, poruchám príjmu potravy, patologickému hráčstvu sa už venovalo v médiách veľa pozornosti, takže postihnutí sa necítia byť až tak osamelo šialenou raritou. V mnohých väčších mestách existujú pre nich terapeuticko-podporné skupiny. Sebapoškodzovaniu sa nevenuje pozornosť a podpory sa sotva dopátraš.

Bezbrannosť a strata kontroly

Pocity hanby a bezbrannosti bývajú spôsobené pohľadom na krv a odhalené živé mäso a pocitom neschopnosti kontrolovať svoje automutilačné správanie. Postihnutý to môže považovať za prejav svojej slabosti. Je pravdepodobné, že s tým skúšal prestať, ale zistil, že toho nie je schopný, čo môže vyvolávať pocity zlyhania a hlbokej ľútosti. Výčitky alebo nadávanie si zvyčajne nefungujú, len zvyšujú negatívne pocity. Hanbu a rozčarovanie spôsobuje vnímaná strata kontroly alebo vnímané zlyhanie. Niektorých ľudí ešte viac uvádza do rozpakov neschopnosť zapamätať si detaily samotného automutilačného aktu. Mnohí ľudia sú počas tejto činnosti v disociačnom stave. Disociácia skresľuje vedomie práve tak ako znižuje vnímanie fyzickej bolesti. Niektorí disociujú viac než iní, dokonca až tak, že si nepamätajú, ako sa poranili. To môže spôsobovať zmätok a údiv. Takáto úroveň disociácie je však zriedkavá, no komplikuje negatívne pocity.

Prekonávanie hanby

Hanba môže byť z času na čas vhodná a užitočná, ale tiež môže byť veľmi zaraňujúca. Tajnostkárstvo, izolácia, odcudzenie, depresia a seba-nenávisť, to sú všetko dôsledky hanby, pocitu inakosti. Mnohé z nich zvyšujú tvoju túžbu po zraňovaní sa, takže zohrávajú hlavnú rolu v cykle sebapoškodzovania. Sú dva hlavné spôsoby, ako zredukovať hanbu: prestať s tým alebo zmeniť vnímanie. Keďže prestať sa postihnutým pravdepodobne nedarí, nakoľko je to zrejme spôsob vyrovnávania sa so životom, postihnutý by mal skúsiť zmeniť uhol pohľadu: Sebapoškodzovanie je krycí mechanizmus, ktorý jemu a viacerím ďalším ľuďom pomáha zostať nažive alebo dostať pod kontrolu nebezpečné pocity. Dokonca to môže byť akási alternatíva samovraždy, ktorá ho drží nažive. Jeho jazvy a spomienky evidujú tvoju schopnosť prežitia. Ak začne zmýšľať o sebapoškodzovaní ako o metóde vyrovnávania sa s realitou, prežitia a starania sa o seba, získa šancu znížiť, či dokonca eliminovať nutkavé pocity a zvýšiť svoju hrdosť.

Rituály sebapoškodzovania

Sebapoškodzovanie je často rituálne riadiacou sa procedúrou, t. j. nasleduje istý vzor, postupnosť krokov. Rituály sa môžu vzťahovať k prostrediu, nástrojom či k samotnému priebehu. Mnohí ľudia si zariadia život tak, aby mohli nerušene prevádzať svoj ideál. Ale niektoré druhy automutilácie ako vytrhávanie si vlasov či udieranie sa nemajú tendenciu k ritualizácii, nakoľko nie sú potrebné nástroje a nevyžadujú plánovitú prípravu.

Prostredie, nástroje

Mnohí ľudia si ubližujú len na určitých miestach. Pre väčšinu je to domov, lebo ponúka súkromie a nerušenosť. Taktiež, pocity izolovanosti a osamelosti predchádzajúce automutilačnému správaniu sa objavujú, keď je človek sám. Takže dáva zmysel, že obvyklým prostredím je domov. Postihnutý má na to doma špecifické miesto, napr. svoju izbu, kúpeľňu. Dokonca si možno predtým prostredie prispôsobuje, napr. zatiahnutím závesov. Taktiež môže mať na to vyhradený určitý čas dňa, obvykle večer, kedy mu už dochádzajú alternatívy a má svoje súkromie. Ak je trpiaci navyše obeťou zneužitia, môže tento čas korešpondovať s časťou dňa, kedy sa to stalo. Mnohí používajú len určitý nástroj alebo druh nástroja. Rituálny charakter máva príprava, ktorá je individuálna, súvisiace s prípravou prostredia a nástrojov ako aj činnosti po samotnom akte (napr. dezinfekcia, ošetrovanie alebo kúpeľ). Rituály tiež poskytujú istý pocit zadosťučinenia.

Vzťah medzi emóciami a sebapoškodzovaním

Myšlienky a emócie vzťahujúce sa k automutilácii sa tiež zvyknú riadiť istým vzorom. Nie každý prechádza týmito pocitmi alebo prežíva len niektoré z nich, no je tiež možné, že si to ani neuvedomuje.

Emócie pred automutiláciou

Väčšina ľudí predtým pociťuje zdrvujúco silné negatívne emócie, ktoré sa nedajú tolerovať. Zatiaľ čo zdroj emócií sa môže meniť, samotné emócie sa dajú zaradiť do nasledujúcich kategórií: hnev, frustrácia, osamelosť a depresia. Je ťažké necítiť sa osamelo či mimo, keď sa sám separuje. Po uskutočnení zmienených rituálov môže byť tendencia k izolácii od ostatných ešte silnejšia. Hnev a frustrácia môžu byť opodstatnené, ale pokiaľ sa s nimi človek nedokáže efektívne vyrovnať majú ničivé vedľajšie účinky. Je možné ich zameniť za tolerovateľné pocity alebo znížiť ich intenzitu, ale trpiaci väčšinou nevedia ako na to.

Emócie počas automutilácie

Jedným z cieľov automutilácie je zmeniť alebo zamaskovať prežívané zdrvujúce pocity, preto ich väčšina ľudí nevie identifikovať. Disociácia sa môže týkať psychického aj fyzického stavu. Nakoľko počas sebapoškodzovania je tvoje vedomie pozmenené, môžu byť tvoje spomienky na to skreslené alebo zatemnené, čo sťažuje ich identifikáciu. Toto je vážnou prekážkou kognitívno-behaviorálnej terapie, kde sa požaduje identifikácia pocitov. Pocity maskuje uvoľnenie endorfínov (neurotransmittery, blokujúce bolesť) počas automutilačného aktu.

Emócie po automutilácii

Spočiatku ide o veľkolepý pocit úľavy. Sebapoškodzovanie rozptýlilo veľké množstvo tenzie, ktorá mu predchádzala. Tiež môže prežívať zvláštny pokoj, pôsobený uvoľnenými endorfínmi. Z týchto dôvodov sa bezprostredne po automutilácii cíti celkom dobre. Tieto dobré pocity sú z časti príčinou návykovosti tohto správania. Nasledujúcim emočným stavom sú pocity viny, ľútosti, hanby a návratu predošlých zlých pocitov. Toto sa často objavuje po vypršaní tých klamlivých pocitov šťastia. Po dosiahnutí tohto stavu sa môže cítiť ešte horšie, dokonca až tak zle, že znova zatúžiš si to zopakovať. Presne táto emočná skúsenosť spôsobuje cyklickosť automutilácie.

Ďalšie psychologické faktory vo vzťahu s automutiláciou

Sebapoškodzovanie môže ovplyvniť alebo byť ovplyvnené, koexistovať s, a/alebo súvisieť s inými psychickými poruchami.

Trauma, Zneužitie

Automutilácia býva často následkom zneužívania v detstve či inej prežitej traumy. Prostredníctvom automutilačného aktu sa ľudia vracajú k tejto traume, voči ktorej boli vtedy bezmocní, snažiac sa získať nad ňou kontrolu a uľaviť si od intenzívnych nepríjemných pocitov či ťaživých spomienok. Obete zneužívania sa naučili nedôverovať ľuďom a tajiť svoje súkromie, čo podporilo pocity vedúce k sebapoškodzovaniu. Zneužívané deti postrádajú ochranné zábrany voči svojmu telu, akoby ani nebolo ich.

Disociácia

Disociácia je určitá forma selektívnej pamäte, často sa viažúca k traumám. Počas sebapoškodzovania zvykne dochádzať k stavu disociácie, kedy je pozmenený stav vedomia.

Poruchy príjmu potravy

Výskum ukázal, že väčšina žien, ktoré sa zraňujú má nejakú formu poruchy príjmu potravy. Medicína rozlišuje dve formy: anorexia nervosa a bulimia nervosa. Ich mechanizmus a funkcia sú veľmi podobné cyklu sebapoškodzovania. Obe poruchy sa môžu prejavovať paralelne alebo sa striedať. Obe sú vonkajším vyjadrením vnútornej bolesti. Neraz sa viažu k minulej traume, no nemusí to byť tak.

Zneužívanie látok

Väčšinou ide o spoločensky tolerované látky ako kofeín, nikotín, alkohol, psychofarmaká. Rozlišujeme ich užívanie, zneužívanie alebo závislosť. Menej než jedna tretina ľudí postihnutých sebapoškodzovaním vyskúšala ilegálne drogy. V skutočnosti sa sebapoškodzovanie nezvykne objavovať bezprostredne pod vplyvom návykových látok.

Hraničná porucha osobnosti (Borderline Personality Disorder, BPD)

BPD je jediná psychiatrická diagnóza, ktorá osobitne identifikuje automutiláciu ako jedno z diagnostických kritérií, s výnimkou trichotilománie a sexuálneho masochizmu.

Dissociative Identity Disorder (DID)

Predtým Multiple Personality Disorder (MPD), laicky „rozštiepenosť osobnosti“, je diagnóza keď má dotyčná osoba dve alebo viac (2 až 10) individuálnych a úplných osobností. Každá z týchto identít alebo modifikácií sa vyznačuje vlastnou osobnosťou, vlastnými spomienkami, vlastným spôsobom myslenia, vlastnou minulosťou a temperamentom. Niektoré z týchto osobností si neuvedomujú prítomnosť ostatných, iné s nimi komunikujú. Môžu sa dokonca medzi sebou hádať. Postihnutý využíva sebapoškodzovanie na získanie kontroly, potlačenie alebo vyvolanie určitej osoby. Zvlášť deprimujúce je, že si nepamätá, kedy a ako prišiel k novým ranám.

Rozdiel medzi samovrahom a selfharmerom

Samovrah je rozhodnutý definitívne skoncovať s nekonečnou bolesťou, zatiaľ čo selfharmer sa s ňou ešte pokúša nejako vyrovnať, nakoľko samovraždu považuje za neprípustnú, hoci neraz po smrti zatúži. Pozn.prekladateľa: „selfharmer“ = osoba postihnutá sebapoškodzovaním.

Terapia

Príručky svojpomoci

Napríklad Dr. Alderman.

psychoterapia

Ide zväčša o aplikácie metód kognitívno-behaviorálnu terapiu, ktorej cieľom je zamyslieť sa nad možnými príčinami svojho správania a uvedomiť si jeho dôsledky, pochopiť jeho (často rituálny) priebeh, analyzovať pozitíva i negatíva a nájsť vhodné alternatívy uvoľňovania napätia a hlavne, vedome kontrolovať svoje správanie.

Psychoterapeutický program

Špeciálne programy zamerané na liečbu automutilácie na Slovensku nemáme. V Severnej Amerike je ich však niekoľko, napr. Self-Abuse Finally Ends (SAFE) je program v Berwyn, Illinois.

Farmakoterapia

Žiaľ, špeciálne lieky proti automutilácii zatiaľ neexistujú. Klinický výskum ukázal, že postihnutí sebapoškodzovaním majú zníženú serotonergickú aktivitu, a preto sa v ich terapii hojne využívajú inhibítory spätného vychytávania serotonínu (antidepresíva známe pod skratkou SSRI). Zoznam možných, ale nie zaručených psychfarmák:

• Antidepresíva  –  fluoxetín (prozac, deprenon) či sertralín
• Atypické antipsychotiká- olanzapín a clozapín
• Stabilizátory nálady – lítium, divalproex, a topiramát
• Anxiolytiká- lorazepam alebo clonazepam
• Opiátoví antagonisti – Naltrexone a nalmefene
• Inhibítory spätného vychytávania serotonínu (SSRI)

Psychoterapeutické metódy

Psychodynamická metóda

Učí pacientov zdravším spôsobom vyrovnávania sa s negatívnymi vnútornými stavmi; umožňuje im pochopiť, prečo si ubližujú, verbalizovať svoje pocity. Niet však štúdie, ktorá by potvrdzovala pozitívne účinky psychodynamickej metódy na automutilačné správanie.

Dialekticko-behaviorálna metóda (DBT)

Dialekticko-behaviorálna metóda kombinuje kognitívne, behaviorálne a podporné intervencie. Podľa jednej štúdie zredukovala 9 automutilačnýchaktov ročne na 1,5.

Ostatné terapeutické metódy

• Relaxačný tréning, napr. autogénny tréning
• Imaginácia – metóda využívajúca predstavivosť
• Terapia expozíciou – ide o zámerné navodenie stavu, kedy najčastejšie dochádza k nutkavému chovaniu, jeho uvedomelé precítenie a tréning zvládania takéhoto stavu bez kompulzívneho chovania.
• Skupinová psychoterapia
• Núdzový plán – môže zahŕňať požitie vhodných sedatív, požiadanie blízkej osoby o pomoc atď.

Poznámky

1. ^ Timothy Fong, MD, UCLA Addictions Research Fellow Director, Impulse Control Disorders Clinic UCLA Neuropsychiatric Institute, Los Angeles, CA.