Slovník slovenského jazyka

O rovnomennom slovníku z rokov 1959 – 1968 pozri Slovník slovenského jazyka (Peciar).

Slovník slovenského jazyka je slovník spracúvajúci slovnú zásobu slovenského jazyka. Môže byť výkladový, prekladový, synonymický, frazeologický, pravopisný, výslovnostný atď.; v užšom zmysle sa slovníkom slovenského jazyka myslí len výkladový alebo prekladový slovník slovenčiny.[1][2]

Do roku 1918 upraviť

Zo stredoveku sa na Slovensku zachovali najmä latinsko-české slovníky, pričom niektoré z nich obsahujú slovakizmy - napr. bohemár Martina zo Strážnice z roku 1379, Prešporský slovník asi z druhej polovice 14. stor., Komenského Orbis pictus z roku 1685 (Levoča) atď. Významné je aj doplnenie Komenského učebnice Janua linguarium reserata (Brána jazykov otvorená) stredoslovenskými ekvivalentmi (preklad latinsko-maďarskej verzie diela) F. Buľovským v roku 1666.[3][4]

Zo 17. storočia sú už zachované aj vyslovene slovenské slovníky: latinsko-maďarsko-slovenský slovník Verborum in institutione… z Trnavy z roku 1648 ku gramatike Emmanuela Alvara [5] (originál dostupný online), Prielezského latinsko-maďarsko-slovenský slovník z Ilavy z roku 1656 (rukopis), tzv. Nomenclator pružinský (latinsko-slovenský slovník zachovaný v rukopise - odpise z polovice 17. storočia) a Dictionarium slavico-latinum z Martina z roku 1700 a i. Z 18. storočia je významný najmä tzv. Kamaldulský slovník (rukopis, pozri kamaldulská slovenčina) a potom slovníky slovenského jazyka z trnavskej univerzity resp. tlačiarne, ako napr . Alvarov Syllabus vocabulorum z roku 1703 a Liczeiho Catalogus onomasticus z roku 1707. Naďalej však vychádzali aj slovníky české obsahujúce len slovakizmy: napr. Hruškov latinsko-český slovníček Vocabulorum et verborum ...z rokov 1706-1707 (rukopis), Wagnerov Universae phraseologiae latinae corpus z roku 1750 z Trnavy (v roku 1822 vyšiel dodatočne so slovenskými ekvivalentmi podľa Bernoláka pod názvom Latinsko-maďarsko-německo-slovenský slovník, autorom bol J. E. Botnický) a Procopiov Dictionarium slavico-latinum (koniec 18. stor., rukopis); okrem toho sa na uhorských školách sa v 18. storočí popri Komenského učebniciach používali aj Cellariove latinsko-nemecké slovníky, ktoré Matej Bel doplnil o maďarské a české ekvivalenty so slovakizmami. V rokoch 1787 – 1808 napokon vzniklo (ale až v rokoch 1825-1827 vyšlo) Bernolákovo veľdielo Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí.[3][4][6][2][7]

V 19. storočí okrem vyššie spomínaného Bernolákovho slovníka a Botnického slovníka vznikli napr. tieto významné slovníky[4][8][6]:

Keďže slovenskú slov. zásobu zachytávali aj české slovníky (porov. napr. hore Kott), na Slovensku na prelome 19. a 20. stor. vychádzali len malé slovníky pre praktickú potrebu, napr. Karmannyj rusko-slovenskij slovar od Ľ. A. Mičáteka (1892), Diferenciálny slovensko-ruský slovník (1900) od Ľ. A. Mičáteka, Slovník slovenskočeský a československý od K. Kálala a K. Salvu (1896), Slovník slovensko-maďarský a maďarsko- slovenský od A. Pechányho (1906, de facto upravený Loosov slovník) atď. V rovnakom období sa však napr. F. Šujanský pustil do písania veľkého slovníka slovenského jazyka (rukopis, okolo 9000 hesiel), S. Czambel vo svojej knihe Slovenská reč (1906) vydal slovník východoslovenských nárečí, Ľ. V. Rizner spísal bošácky nárečový slovník (1913, rukopis) a Iremský a Š. Mišík spisovali nárečie zo Spiša [2][4].

Česko-Slovensko (1919-1992) upraviť

Po vzniku Česko-Slovenska zostavil P. Tvrdý Slovenský frazeologický slovník (1931, 1937), ktorý sa opieral najmä o staršie slovníky a Czambelovu Rukoväť. Tejto práci predchádzalo vydanie česko-slovenského diferenciálneho slovníka (1922) a slovensko-latinského slovníka (1927). V roku 1924 vydal M. Kálal Slovenský slovník z literatúry aj nárečí, čo bol diferenciálny slovník slovensko-český s ukazovateľom česko-slovenským, dosiaľ používaný ako informatívny prameň pri lexikografických prácach. Najväčším dvojjazyčným slovníkom v tomto období bol Hvozdzikov Zovrubný slovník slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský (1937). Vznikli aj terminologické slovníky: právnický od Fajnora-Zátureckého, Viestov železničný, Polakovičov lekársky, Ladrianskeho anatomický a i. a O. Ferianc spísal názvoslovie vtákov a rýb. V roku 1945 začali v Matici slovenskej vydávať A. Jánošík a E. Jóna v zošitoch veľký slovník slovenčiny pod názvom Slovník spisovného jazyka slovenského, vyšiel však len po písmeno J.[2][3]

Vzniklo aj viacero slovníkov cudzích slov. Prvý slovenský slovník cudzích slov napísal P. Tvrdý v roku 1922 pod názvom Slovník inojazyčný. Rozsiahly bol Slovník cudzích slov a výrazov v slovenčine z roku 1939 od J. M. Prídavka.[9]

Ako kodifikačná príručka vychádzali od roku 1931 opakovane Pravidlá slovenského pravopisu.

Od 50. rokov nastal rozvoj slovenskej lexikografie. V Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV v Bratislave vydala v rokoch 1959-68 redakcia pod vedením Š. Peciara veľký slovník slovenčiny – Slovník slovenského jazyka. Ďalej vyšli početné prekladové slovníky. Napr. pre ruštinu okrem rôznych menších slovníkov vyšiel Slovensko-ruský prekladový slovník l-ll (1950, 1958), Veľký rusko-slovenský slovník (I-V, 1960-1970) a Veľký slovensko-ruský slovník (I-VI, 1979-1995); pre češtinu Česko-slovenský slovník (1979), Slovensko-český slovník (1 vyd. 1967, 2. vyd. 1986) a Slovensko-český a česko-slovenský slovník rozdielnych výrazov (1. vyd. 1964, 2 vyd. 1989). Z malých a stredných slovníkov do začiatku 90. rokov najčastejšie vychádzali slovníky nemčiny (najväčší bol Nemecko-slovenský slovník zo SPN z roku 1981 od M. Čiernej a kol.) a na druhom mieste angličtiny (žiaden väčší slovník). Z bulharčiny vyšiel v tomto období malý slovník v oboch verziách a stredný bulharsko-slovenský slovník. Po jednom slovníku v oboch verziách vyšli v 70. rokoch slovníky francúzske, maďarské, poľské, rumunské, španielske a talianske. Znova bol tiež vydaný latinsko-slovenský a slovensko-latinský slovník. Vo vydavateľstve Alfa vyšlo v 70. a 80. rokoch množstvo kvalitných viacjazyčných technických prekladových slovníkov (buď dvojjazyčných alebo častejšie v podobe anglicko-nemecko-francúzsko-rusko(-maďarsko-poľsko)-slovenského slovníka).[2][3]

Zo viacerých slovníkov cudzích slov, ktoré v tomto období vznikli, bol najväčší Slovník cudzích slov z roku 1979 (2. vyd. 1983, 3. vydanie 1990) od M. Ivanovej-Šalingovej a Z. Maníkovej (a S. Šalinga, ktorého meno nesmelo v tom čase byť uvedené na slovníku). Tento slovník dnes v rozšírenej podobe vychádza pod názvom Veľký slovník cudzích slov.[10][11]

Spomedzi početných terminologických slovníkov za zmienku stojí Veľký rusko-slovenský lekársky slovník J. Savuľáka a kol. (1959 a Rusko-slovenský pôdohospodársky slovník M. Sotáka a kol. (1980). V 50. a 60. rokoch vznikla v spolupráci jazykovedcov českých a slovenských s pracovníkmi príslušných odborov veľká séria terminologických slovníkov z rôznych oblastí. Starostlivosť o koordináciu a vydávanie česko-slovenských terminologických slovníkov v rámci česko-slovenských názvoslovných noriem sa postupne sústredila v Úrade pre normalizáciu a meranie. Za slovenské znenie noriem z jazykovej stránky zodpovedal JÚĽŠ SAV, za české znenie Ústav pro jazyk český ČSAV.[3]

Z kodifikačných príručiek vychádzali (popri už spomínaných Pravidlách slovenského pravopisu) Pravidlá slovenskej výslovnosti (od roku 1984, predtým v roku 1979 pod názvom Príručný slovník slovenskej výslovnosti) a Krátky slovník slovenského jazyka (od roku 1987).

Okrem kodifikačných príručiek boli pre školy určené: Malý synonymický slovník M. Pisárčikovej a Š. Michalusa (2. vyd. 1979) a Malý frazeologický slovník E. Smieškovej (2. vyd. 1977). Ako pomôcka pri štatistickom a počítačovom spracúvaní jazyka slúžili dva špeciálne slovníky J. Mistríka: Frekvencia slov v slovenčine (1969) a Retrográdny slovník slovenčiny (1976). Etymologický slovník slovenčiny nevznikol, ale existoval aspoň Etymologický slovník jazyka českého a slovenského, ktorý zostavil v Česku V. Machek v roku 1957. Etymologický výklad názvov domácich vyšších rastlín podal V. Machek v práci Česká a slovenská jména rostlin (1954). F. Ryšánek napísal Slovník k Žilinské knize (1954), t.j. k najstaršej zachovanej súvislej jazykovej pamiatke z územia Slovenska z rokov 1473 — 1561.[3]

Od roku 1993 upraviť

Popri ďalších vydaniach kodifikačných príručiek a niektorých nových prekladových slovníkoch z tohto obdobia za zmienku stojí najmä:

Zdroje upraviť

  1. slovníky slovenského jazyka. In: Malá encyklopédia Slovenska (A – Ž). Bratislava: Veda, 1987. s. 491.
  2. a b c d e slovníky slovenského jazyka. In: Encyklopédia Slovenska V. zväzok R – Š. Bratislava: Veda, 1981. s. 501.
  3. a b c d e f lexikografia. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 263.
  4. a b c d UHLÁR, V. (Správy a posudky:) HAYEKOVÁ, M.: Dejiny slovenských slovníkov do roku 1945. Bratislava, Univerzita Komenského 1979. 256 s. In: Slovenská reč. ročník 46, číslo 3, 1981. s. 175-179 dostupné online
  5. PORIEZOVÁ, Miriam. VYDAVATEĽSKO-KNÍHKUPECKÉ KATALÓGY TRANAVSKEJ AKADEMICKEJ TLAČIARNE [online]. Vědecká knihovna v Olomouci, [cit. 2016-09-01]. Dostupné online. Archivované 2015-04-20 z originálu. s. 106
  6. a b STANKIEWICZ, Edward. Grammars and Dictionaries of the Slavic Languages from the Middle Ages up to 1850. Berlin, New York, Amsterdam: Mouton Publishers, 1984. ISBN 3-11-009778-8. s. 28-30
  7. Palkovič, Juraj. In: MISTRÍK, Jozef et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1993. ISBN 80-215-0250-9. s. 314
  8. KOIŠ, Ján. In: Biografický lexikón Slovenska V Km – L. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2013. 852 s. ISBN 978-80-8149-011-8. S. 69.
  9. slovník cudzích slov. In: MISTRÍK, Jozef et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1993. ISBN 80-215-0250-9. s. 406
  10. Slovník cudzích slov. In: MISTRÍK, Jozef et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava: Obzor, 1993. ISBN 80-215-0250-9. s. 406
  11. ŠALING, Samo; IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, Mária; MANÍKOVÁ, Zuzana. Veľký slovník cudzích slov. 2. revid. a dopl. vyd. Bratislava-Veľký Šariš : SAMO, 2000. ISBN 80-967524-6-4. S. 5.