Svätenie jari
Svätenie jari (Le Sacre du Printemps) je dielo ruského skladateľa Igora Stravinského.
| Druh skladby | balet |
|---|---|
| Hudobný štýl | vážna hudba 20. storočia |
| Vznik | 1911 – 1913 |
| Približná dĺžka | 34 minút |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Skladbu zaraďujeme do takzvaného "ruského obdobia" Stravinského nezvyčajne pestrého tvorivého vývoja. Legendárny balet skladateľ zložil na podnet Sergeja Ďagiľeva, ktorý viedol svetoznámy súbor Ruský balet. Dielo, ktorému dal podtitul "Obrazy z pohanskej Rusi", tvoril v rokoch 1911 – 1913. Pre inšpiráciu skutočne zašiel až do predkresťanského obdobia Ruska. Sám skladateľ v súvislosti s tým povedal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu – starí mudrci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.” Balet bol prvýkrát uvedený 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées v Paríži v choreografii Nižinského. Táto slávna premiéra sa do histórie zapísala ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby. Zjemnelé baletné publikum bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Povráva sa, že uznávaný francúzsky skladateľ Camille Saint-Saëns sálu demonštratívne opustil ešte počas úvodného fagotového sóla. Túto fámu však vyvrátil sám Stravinskij, keďže podľa jeho slov "Saint-Saëns sa na premiére baletu nenachádzal." V publiku sa ozýval smiech a piskot, hluk stále rástol, takže nakoniec tanečníci dobre nepočuli orchester. Stravinskij situáciu nezvládol a v polovici predstavenia odišiel do zákulisia, kde Ďagilev striedavo zapínal a vypínal osvetlenie v snahe upokojiť publikum. Pod neúspech sa čiastočne podpísala i dovtedy nevídaná Nižinského choreografia. Stravinskij neskôr navštívil predstavenie kde uviedli Mjasinovu choreografiu, ktorá vznikla neskôr. Stravisnkij sa o Mjasinovej verzii baletu vyjadril že "napriek jeho nespornému talentu," choreografia pôsobila "umelo a neprirodzene" a chýbal jej vzťah s hudbou, ktorý by plne vyjadroval myšlienku baletu.
Existuje niekoľko dôvodov, pre ktoré publikum nemohlo dielo akceptovať. Nevídaný bol už samotný námet baletu – primitívnosť barbarského sveta, v ktorom v snahe zavďačiť sa bohom nič neznamenal život dievčaťa, ktoré sa muselo utancovať k smrti ako obeta. Tento obraz, ktorý je tvrdý, ale zároveň mieri až k prapodstate ľudstva, adekvátne vystihol Stravinskij hudobnými prostriedkami. Skladba pôsobí až brutálne a asentimentálne. Veľký dôraz je kladený na komplikovanú rytmiku, ktorá dokonca zastiera melodickú zložku. Základ diela je tonálny, hoci ostré disonancie môžu navodiť opačný dojem. Tie zapríčiňuje skladateľova sloboda v revolučnom harmonickom poňatí diela, bitonalite, tritonalite a použití nezvyčajných akordov.
Každá z dvoch častí je zložená z niekoľkých obrazov. Prvú časť skladby, Vzývanie zeme, otvára Úvod so slávnym fagotový sólom, ktoré je predzvesťou dusnej atmosféry baletu. Ďalšia časť Jarné veštby je uvedená bitonálnymi akordami s nepravidelným akcentom. Zložité rytmy a novátorská harmónia sprevádzajú aj zvyšné obrazy prvej časti. Druhá časť baletu, Obeta, začína scénou Pohanská noc s mystickou hudobnou myšlienkou. V ďalších častiach dochádza k čoraz častejšiemu striedaniu rytmických motívov a dynamických kontrastov, čím dochádza k dramatizácií skladby. V záverečnej scéne Obetný tanec hudba napreduje s chladnou logikou k neodvratnému koncu.
Stravinského originálna skladba patrí medzi diela, ktoré sú považované za miľníky vo vývoji hudby. Hoci od jeho premiéry uplynulo už sto rokov, ešte i dnes je jeho hudobná účinnosť rovnako silná a pre mnohých poslucháčov je dielo nestráviteľné. Častejšie než balet sa dnes Svätenie jari uvádza v koncertnej podobe. Mimoriadne náročná partitúra je zaťažkávajúcou skúškou každého dirigenta.