Trochej (gréc. trochaios - rýchly, bežiaci) je stopa skladajúca z prízvučnej a neprízvučnej slabiky, v časomernej poézii je to zostupná stopa skladajúca sa z troch mór z jednej dlhej a jednej krátkej slabiky (krátka vôdzka). Pre verše zostavené z trochejov je príznačná tendencia klesavého alebo zostupného rytmu.
- Úryvok z diela Trochej a jamb od Svetozára Hurbana Vajanského
- Vážne kráča trochej v čistom poli,
- ide cestou rovnou, skoľajenou;
- jambus skáče divo v rujnej vôli,
- jarkami a horu zahájenou.
- Učili ma trochejicky chodiť,
- ukázali cestu rovnú, hladkú;
- ja som volil radšej horou brodiť,
- preskakovať jarky bez poriadku.
- Jambus ihrá, ako víno tuhé,
- ako tátoš neskrotený cvála –
- pestrie sa jak sedem farieb v dúhe,
- lavínou sa z vysočiny váľa ...
- Trochej zvoní ako sklená hrana,
- šumí hladko ako voda riečna.
- Mne je milšia búra rozihraná,
- divou stepou jazda nebezpečná ...
- My jazyk svoj sme zlatým putom stiahli,
- prúd jeho vtisli v ruslo granitové,
- tak na slobodu zdedenú sme siahli
- a vykresali z neho formy nové.
- Veď ľúbo zneli voľné kolísania
- vĺn roztočitých v neviazanom behu,
- keď spevec hronský dal sa do plesania
- a krivým veršom prelesť sial i nehu!
- Ach, večne ušli otcov časy zlaté!
- Duch mocný lámal foriem zákon jasný,
- A predsa skrsli tóny prebohaté
- A život sálal z bezprízvučných básní!
- No vôľa voľná právo má len vesnou,
- keď klíčia prvé kvety, škovran spieva ...
- Už leto ide, novou zvučí piesňou
- a v nový, šumný šat ju zaodieva.
