Valentin Petrovič Gluško
Valentin Petrovič Gluško (rus. Валентин Петрович Глушко; ukr. Валентин Петрович Глушко – Valentyn Petrovyč Hluško; * 2. september (20. august podľa juliánskeho kalendára) 1908, Odessa – † 10. január 1989, Moskva) bol sovietsky raketový inžinier, popredný špecialista na konštrukciu raketových motorov a v rokoch 1974 – 1989 hlavný predstaviteľ sovietskeho kozmického programu.
| Valentin Gluško | |
| sovietsky raketový inžinier a hlavný konštruktér raketových motorov | |
 | |
| Narodenie | 2. september 1908 Odessa, Ruská ríša (dnešná Ukrajina) |
|---|---|
| Úmrtie | 10. január 1989 (80 rokov) Moskva, Ruská SFSR, ZSSR (dnešné Rusko) |
| Zamestnanie | raketový inžinier, hlavný konštruktér raketových motorov |
| Alma mater | Leningradská štátna univerzita |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Valentin Petrovič Gluško |
Životopis upraviť
Narodil sa v Odesse vo vtedajšej Ruskej ríši (dnes na území Ukrajiny) do ukrajinskej rodiny z kozáckeho a ruského roľníckeho rodu. Už od detstva sa zaujímal o letectvo a lety do vesmíru, pričom od roku 1923 si pravidelne písal s Konstantinom Ciolkovským. Študoval na Leningradskej štátnej univerzite a od roku 1929 pracoval v Budove Admirality umiestnenom Laboratóriu dynamiky plynov (GDL – Gazodinamičeskija laboratorija), čo bola jedna z prvých inštitúcii na svete, ktorá sa profesionálne zaoberala raketovým výskumom. Už tu sa začal Gluško špecializovať na výrobu raketových motorov a v roku 1930 zostrojil prvý sovietsky raketový motor na kvapalné pohonné látky ORM-1. Potom ako spojením GDL s výskumnou skupinou GIRD (Grupa izučenia reaktivnogo dviženia) vznikol v Moskve Reaktívny výskumný inštitút (RNII), bol tam v roku 1934 prevelený aj Gluško a stal sa vedúcim jednej zo sekcii tejto inštitúcie. Tu sa zoznámil aj s raketovým konštruktérom a svojim dlhoročným spolupracovníkom Sergejom Pavlovičom Koroľovom. V roku 1935 vydal svoju prvú veľkú knihu Rakety, ich zariadenie a použitie.
V roku 1938 bol počas stalinských čistiek zatknutý a niekoľko mesiacov strávil vo väzení NKVD. Kvôli vymyslenému obvineniu bol odsúdený na 8 rokov v gulagu, avšak ako hodnotný odborník bol spolu s inými odsúdenými inžiniermi poslaný pracovať do Tušinského závodu leteckých motorov, neskôr mu počas vojny bolo umožnené pokračovať vo vývoji raketových motorov. Definitívne bol oslobodený v auguste 1944 (úplne rehabilitovaný však bol až po Stalinovej smrti).
V rokoch 1945 až 1946 bol poslaný do Nemecka, kde študoval nacistické balistické rakety V-2. Od júla 1946 bol menovaný riaditeľom jeho vlastnej konštrukčnej kancelárie OKB-456 (v súčasnosti NPO Energomaš), špecializujúcej sa na výrobu raketových motorov. V spolupráci s Koroľovom sa podieľal na tvorbe prvých sovietskych balistických a neskôr aj kozmických rakiet a v roku 1956 bol prvýkrát ocenený titulom Hrdina socialistickej práce (neskôr aj v r. 1961) a Leninovým radom (neskôr aj v rokoch 1958, 1961, 1968 a 1978). V roku 1958 sa stal členom Sovietskej akadémie vied. Od konca 50. rokov narastali jeho nezhody s Koroľovom a ich vzájomná spolupráca sa obmedzila, Gluško sa napríklad odmietol podieľať na tvorbe motora pre Koroľovu superraketu N-1, namiesto toho sa však stal tvorcom silných motorov RD-119 a RD-253 pre raketu Proton konštruktéra V.N. Čelomeja.
Dňa 22. mája 1974 bol Gluško vymenovaný za riaditeľa a hlavného konštruktéra pôvodnej Koroľovej konštrukčnej kancelárie OKB-1 (dnes RKK Energija) a stal sa tak hlavným predstaviteľom sovietskeho kozmického programu. Jeho posledným veľkým projektom bola raketa Energija, pre ktorú vyvinul motor RD-170, ktorý je považovaný sa najsilnejší kvapalinový raketový motor na svete (o 2 – 7 % silnejší ako motor F-1 rakety Saturn 5). Valentin Gluško zomrel v Moskve vo veku 80 rokov, je pochovaný na Novodievčom cintoríne. Na jeho počesť je pomenovaný kráter na Mesiaci a planétka 6357 Glushko.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Valentin Petrovič Gluško
Externé odkazy upraviť
- Valentin Gluško na stránkach buran.ru (po rusky)