Variácie Enigma
Variácie na pôvodnú tému pre orchester, Op. 36 "Enigma" (dnes uvádzané v skrátenej podobe Variácie Enigma) je dielo anglického hudobného skladateľa Edwarda Elgara.
| Druh skladby | orchestrálne variácie |
|---|---|
| Hudobný štýl | Romantizmus |
| Vznik | 1898 – 1899 |
| Približná dĺžka | 31 minút |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
Nástroje zapojené do hry:
| |
Skladateľ svoje prvé rozsiahlejšie a zároveň dodnes najpopulárnejšie orchestrálne dielo zložil v rokoch 1898 – 1899. Za prvotným nápadom stála náhoda. Elgar jedno popoludnie improvizoval na klavíri v prítomnosti svojej manželky Caroline Alice, ktorej sa zapáčila jedna z tém, ktorú skladateľ práve vymyslel. Elgar ďalej manželku zabával tak, že tému začal rozvíjať tak, že postupne tvoril akési hudobné miniportréty ich priateľov. Manželka, ktorá bola veľkou obdivovateľkou a podporovateľkou svojho manžela, pokladala nápad za originálny a podnietila ho ku skomponovaniu orchestrálneho cyklu variácii. Dielo malo premiéru v júni 1899 v Londýne pod taktovkou Hansa Richtera.
Pôvodný názov diela bol Variácie na pôvodnú tému, avšak skladateľ na prvú stranu partitúry pripísal nápis „Enigma“, ktorý sa neskôr ujal. Enigmu – záhadu tohto diela predstavujú dve skutočnosti. Prvou sú názvy, ktoré dal skladateľ jednotlivým variáciám na základe ktorých bolo potrebné dešifrovať, ktorú osobu variácia predstavuje. Druhou záhadou je téma, z ktorej Elgar vychádzal pri písaní pôvodnej témy i všetkých variácií, ktorá však priamo v skladbe nikdy nezaznie. Skladateľ použil prirovnanie „hlavná postava nie je nikdy na javisku“. Napriek tomu však podľa jeho slov ide o známe melódiu, čo vyvolalo mnohé špekulácie. Niektorí sa domnievajú že touto témou je melódia britskej hymny God Save the Queen, iní že ide o melódiu škótskej ľudovej piesne Auld Lang Syne, tému z Mozartovej Pražskej symfónie alebo transpozície či kontramelódie k mnohým ďalším melódiam. Jednoznačné vysvetlenie tejto Elgarovej mystifikácie ale nie je možné nájsť.
Hudobný celok tvorí téma a 14 variácií. Téma je pomerne rozsiahla a tvoria dva melodické motívy, prvý z nich, melancholický, sa objavuje v podaní huslí, druhý motív je viac hrejivý, prezentovaný sláčikmi a drevenými dychovými nástrojmi. Téma trochu prekvapuje svojou nevýraznosťou; skladatelia si ako tému variácii zvyčajne volili jednoduchú a dobre zapamätateľnú tému. Na tému bez pauzy nadväzuje prvá variácia, pričom už podľa inicálok "C.A.E" v názve je zjavné, že predstavuje Elgarovu milovanú manželku. Druhá variácia je inšpirovaná kalvíristom Hew David Steuart-Powelom, s ktorým Elgar často hrával komorné diela. Variácia č. 3 predstavuje herca a míma Richarda Baxter Townsenda. Skladateľ tu chcel hudbou imitovať jeho schopnosť výrazne meniť polohu hlasu. Výrazná a živá piata variácia zhudobňuje Richarda Penrose Arnolda, amatérskeho klaviristu a syna básnika Matthewa Arnolda. Názov šiestej variácie "Ysobel" je odvodený od mena Elgarovej žiačky Isabely Fitton, ktorá sa učila hrať na violu. Z tohto dôvodu je vo variácii violové sólo. Vtipná siedma variácia je najrýchlejšou časťou diela (v tempe Presto) a názov dostala podľa druhého mena architekta Arthura Troyte Griffithsa. Nasledujúca pokojne plynúca variácia predstavuje Winifreda Norburyho. Variácia končí dlhým tónom huslí, ktorý ju attaca premosťuju s variáciou Nimrod, ktorá je hudobným portrétom Augusta J. Jaegera, Elgarovho najlepšieho priateľa. Skladateľ si tu spomína na spoločnú nočnú prechádzku, kedy ho priateľ povzbudil v jeho tvorivej činnosti, odvolávajúc sa na Beethovenovu húževnatosť. Začiatok variácie teda nie náhodou pripomína pomalú vetu Beethovenovej Patetickej sonáty. Variácia Nimrod nápadne vyniká nad ostatné a je majstrovsky zvládnutá po architektonickej, dynamickej aj orchestračnej stránke a je najznámejšou časťou cyklu a jedným z hudobných symbolov Anglicka. Názov variácie bol možno najviac nejasný. Nimrod je biblický lovec a priezvisko Jaeger znamená v nemčine lovec. V ďalšej variácii, Dorabella, drevené dychové nástroje imitujú nákazlivý smiech Dorry Penny, švagrinej Richarda Baxtera Townwarda z tretej variácie. Jedenásta variácia vykresľuje Georga Robertsona Sinclaira, organistu v Herefordskej katedrále. Hudba pripomína organove preludovanie. "B.G.N." je názov dvanástej variácie a zároveň iniciály výborneho violončelistu Basila G. Nevinsona, ktorý neskôr zohral významnú úlohu pri komponovaní Elgarovho slávneho Violončelového koncertu. skomponovaniu jeho slávneho violončelovho koncertu. Trinástu variáciu označil Elgar ako Romanzu a tým znemožnil identifikáciu osoby, ktorej je venovaná. Nejasnou nápovedou môže byť iba citácia z ouvertúry Tiché more a šťastná plavba od Mendelssohna-Bartholdyho, ktorá sa vo variácii objavuje. Romantická variácia predchádza kontrastne živému a výraznemu finále. Prichádza tu sám skladateľ, ktorého manželka prezývala Edu. Na začiatku variácie sa mnohonásobne opakuje krátky motív, ktorý so stúpajucou dynamikou prechádza do mohutného vrcholu - ústrednej melódie variácie. Vo variácii sa však ďalej objavujú aj melódie z prvej a deviatej variácie. Záver skladby však už nemá mnoho spoločné s náladou týchto jemných variácii a je žiarivý a víťazný, s dominujúcimi plechovými dychovými nástrojmi. Elgar na radu Jaegera neskôr záverečnú variáciu predlžil a pridal k nej organový part, skladba sa však najčastejšie uvádza v povodnom nástrojovom obsadení.
Vybrané nahrávky upraviť
Zdroje upraviť
- Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 80-7341-905-X