Vostok 1

Vostok 1 (oficiálne iba Vostok; rus. Восток) bol sovietsky pilotovaný orbitálny kozmický let v rámci programu Vostok a prvý kozmický let s ľudskou posádkou vôbec. Vostok vyštartoval 12. apríla 1961 s kozmonautom Jurijom Gagarinom na palube. Obletel Zem a po 106 minútach úspešne pristál na padáku.

Vostok

Údaje o misii
Názov misie:	Vostok
COSPAR ID:	1961-012A
Kozmická loď:	Vostok-3KA (výr. č. 3)
Nosná raketa:	Vostok-K 8K72K (výr. č. Je103-16)
Volací znak:	Кедр (Kedr – céder – borovica limbová)
Posádka:	1
Kozmodróm (rampa):	Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart:	12. apríl 1961, 06:06:59,7 UTC
Pristátie:	12. apríl 1961, 07:53 UTC 26 km juhozápadne od mesta Engels v Rusku 51°16′14″S 45°59′50″V
Trvanie:	1 hodina, 46 minút
Počet obehov:	1
Apogeum:	327,7 km
Perigeum:	181 km
Doba obehu:	89,2 minút
Inklinácia:	65,0°
Vzdialenosť:	40 868,6 km
Hmotnosť:	4 725 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Jurij Gagarin
Navigácia
Predchádzajúca misia Nasledujúca misia Sputnik 10 Vostok 2
Kozmonautický portál

Posádka

• Jurij Gagarin (1), pilot

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádka

• German Titov, pilot

Rezervná posádka

• Grigorij Neľubov, pilot

Údaje o kozmickej lodi

Vostok 1 bola kozmická loď určená pre jedného kozmonauta, vypustená rovnomennou raketou z kozmodrómu Bajkonur. Hmotnosť bola 4 725 kg, dĺžka 5 a priemer 2,3 metra. Označenie podľa katalógu COSPAR dodatočne pridelené v tvare 1961-012A. Pred jej letom bolo vypustených v rokoch 1960 – 1961 päť testovacích exemplárov.

Prípravy na štart

Noc pred štartom ležali kozmonauti Jurij Gagarin a German Titov na lôžkach v malom drevenom fínskom domčeku na kozmodróme Bajkonur. Buď spali, alebo spánok veľmi dobre predstierali, aby neznepokojili lekárov. Asi okolo piatej hodiny prišiel oboch skontrolovať hlavný konštruktér Sergej Koroľov. Náčelník Strediska prípravy kozmonautov a zároveň šéflekár Jevgenij Karpov ho uistil, že obaja „orlíci“ skutočne spia, načo Koroľov, tiež neschopný zaspať, odišiel na štartovaciu rampu, kde okolo 01:00 moskovského času (03:00 miestneho času) začali prípravy rakety na štart. V stredu 12. apríla 1961 o 03:30 moskovského času (05:30 miestneho času) kozmonautov prebudil lekár Karpov, ktorý Gagarinovi ľahko potriasol ramenom: „Juro, je čas vstávať!“ Gagarin a Titov sa pritom tvárili, že sa preberajú z hlbokého spánku. Karpov sa zvedavo opýtal: „Ako ste spali?“ „Ako ste nás učili,“ odpovedal Gagarin a vyhol sa tak priamej odpovedi. Karpov kozmonautom priniesol darček – kytice stepných tulipánov od Klaudie Akimovovej, ktorá sa o dom starala, keď bol prázdny. Potom si Gagarin a Titov ľahko zacvičili, umyli sa, oholili a o 03:45 moskovského času (05:45 miestneho času) si sadli k raňajkám, ktoré pozostávali z túb kozmickej stravy. Všetci pritom žartovali, ako im takéto občerstvenie úžasne „chutí“. V tubách bolo spracované mäsové pyré a džem z čiernych ríbezlí. To všetko doplnené kávou.

Kozmonauti German Titov (vľavo) a Jurij Gagarin (vpravo)

Okolo 04:15 moskovského času (06:15 miestneho času) kozmonautov vyzdvihlo vozidlo a previezlo ich k montážnej budove MIK. Tu obaja podstúpili poslednú lekársku prehliadku pred štartom a obliekli si skafandre SK-1. Titov sa začal obliekať ako prvý, Gagarin až po ňom, aby sa v skafandri potil čo najkratší čas. Obliekanie skafandra SK-1 znamenalo nasadiť si elektródy biologických čidiel, spodné prádlo, samotný skafander modrej farby, helmu a nakoniec žiarivo oranžový overal. Gagarinovi pritom niektorí technici začali podávať do ruky lístočky. „Podpíšete sa mi, prosím?“ Gagarin bol zmätený: „Je to naozaj nutné?“ Karpov sa pozrel na Gagarina a povedal mu: „Začni si na to zvykať, po lete budeš takých papierov podpisovať milióny...“ Keď už mal Gagarin oblečený skafander, Karpov sa k nemu sklonil a zaťukal prstom na bielu helmu so slovami: „Malo by sa sem niečo napísať. Až pristane, môžu si ľudia pomyslieť, že im tam spadol zase nejaký Powers.“ Aféra z mája 1960 so zostrelením amerického výškového prieskumného lietadla Lockheed U-2 nad Sverdlovskom (dnešný Jekaterinburg) bola ešte v živej pamäti. Nápad sa nakoniec vzal vážne a na poslednú chvíľu sa rozhodlo, že nad priezor Gagarinovej a Titovovej helmy sa azbukou namaľujú veľké červené písmená „СССР“ (v latinskom prepise: SSSR, čo je skratka názvu Sojuz Sovetskich Socialističeskich Respublik, čiže Zväz sovietskych socialistických republík). Úlohy sa podujal jeden z technikov, ktorý bol známy svojím krasopisným písmom. Autenticitu príbehu dokladá množstvo fotografií, na ktorých je Gagarin v prilbe pred a po namaľovaní nápisu. Gagarin vraj „umelca“ pri maľovaní prosil, nech dáva pozor, aby mu na nos nenakvapkala červená farba. Následne Gagarin s Titovom v skafandroch nastúpili do pripraveného modrobieleho autobusu. Spolu s nimi aj kozmonauti Grigorij Neľubov, Andrijan Nikolajev a Valerij Bykovskij, akademik Vasilij Parin, parainštruktor Nikolaj Nikitin, hlavný inštruktor Mark Gallaj, lekár Karpov a kameraman Vladimir Suvorov. Podľa spomienok niektorých prítomných autobus cestou k štartovacej rampe zastavil vedľa cesty a pri ľavom zadnom kolese Gagarin vykonal malú potrebu. Pravdivosť tejto udalosti sa nikdy nepodarilo spoľahlivo overiť a na záberoch z jazdy autobusom pochopiteľne chýba. Každopádne sa časom z tohto úkonu stala tradícia, ktorá sa v ruskej pilotovanej kozmonautike dodržuje dodnes.

Gagarin pri rozhovore s hlavným konštruktérom Sergejom Koroľovom po príchode na štartovaciu rampu v deň štartu

Keď okolo 06:50 moskovského času (08:50 miestneho času) autobus zastavil pri rampe, Gagarin a Titov sa rozlúčili. Tradičný ruský spôsob lúčenia zahŕňa aj vzájomný bozk na líca, čo však v objemných prilbách nebolo možné. Obaja sa len buchli helmami a zasmiali sa tomu. Potom Jurij vystúpil z autobusu a šiel k rampe, kde ho už čakali členovia štátnej komisie, medzi nimi aj hlavný konštruktér Sergej Koroľov, raketový inžinier Valentin Gluško a niekoľko ďalších funkcionárov sovietskej kozmonautiky. Gagarin predpisovo podal hlásenie o pripravenosti na let, ale kvôli nervozite ho omylom zahlásil Koroľovovi a nie predsedovi štátnej komisie Konstantinovi Rudnevovi. Malé zaváhanie rýchlo napravil ospravedlnením a potom opäť začalo lúčenie. Koroľov oblečený v tmavom kabáte s červenou páskou na rukáve a tmavým klobúkom na hlave sa s Gagarinom rozlúčil niekoľkými povzbudivými slovami. Následne Gagarin v sprievode inžiniera Olega Ivanovského vyšiel po schodoch smerom k výťahu, naposledy sa otočil a zamával. Do výťahu ho s Ivanovským sprevádzal aj vedúci konštruktér závodu č. 918 Fiodor Vostokov. O chvíľu už šiel hore výťahom k rakete. Po vystúpení z výťahu ho už čakali technici Vladimir Morozov, Nikolaj Seleznev (podľa iného zdroja Viktor Skopcov), kameraman Suvorov a dvaja mladší dôstojníci raketových síl. Ivanovskij a Vostokov pomohli Gagarinovi usadiť sa do sedadla kozmickej lode Vostok, pripútali ho a napojili na systémy komunikácie a udržiavania životných podmienok. Rozlúčili sa s ním poklepaním ruky na prilbu a potom začali s uzatváraním kabíny. O 07:10 moskovského času (09:10 miestneho času) tak už Gagarin sedel na svojom mieste a nadviazal spojenie s riadiacim strediskom. Používal pridelený volací znak „Kedr“ (Кедр – céder – borovica limbová), pričom riadiace stredisko bolo „Zaria-1“ (Заря – svitanie alebo žiara). Pri udržiavaní kontaktu s Gagarinom sa striedali veliteľ oddielu kozmonautov Nikolaj Kamanin, hlavný konštruktér Sergej Koroľov a kozmonaut Pavel Popovič, ktorí mu na skrátenie čakania púšťali do slúchadiel pesničky. Len čo obsluha rampy dokončila uzatváranie kabíny, zazvonil na jednom zo stĺpikov horného poschodia rampy poľný telefón. Ivanovskij ho zdvihol. Volal Koroľov, ktorý vtedy sedel v bunkri riadenia štartu, a pýtal sa ho, prečo nehlási postup prác na Vostoku a či uzavreli poklop. Ivanovskij mu ohlásil ukončenie prác, ale Koroľov sa vzápätí opýtal: „Je kryt nasadený správne? Nie je skrivený?“ Ivanovskij prekvapene odpovedal: „Nie, Sergej Pavlovič, všetko je normálne.“ Následne Koroľov napoly vykríkol: „Problém je v tom, že to normálne nie je. Nemáme KP-3!“ KP-3 bola skrutka s tlakovým kontaktom, ktorá signalizovala hermetické uzatvorenie kabíny. „Poklop je nasadený správne, Sergej Pavlovič,“ opakoval Ivanovskij. Hlavný konštruktér sa opýtal: „Čo môžete urobiť ohľadom previerky kontaktu? Zvládnete sňať a znovu upevniť kryt?“ Ivanovskij nemal na výber: „Zvládneme, Sergej Pavlovič...“ V momente, keď sa nad Gagarinovou hlavou znova otvoril poklop, bol pokojný, pretože Koroľov ho ubezpečil, že poklop treba otvoriť ešte raz, ale nejde o nič vážne. Keď Ivanovskij nazrel dovnútra kabíny, Gagarin si spieval pesničku Rodina slyšit, Rodina znajet (Vlasť počuje, vlasť vie). Naklonil ruku tak, aby zrkadielkom na rukáve mohol sledovať činnosť obsluhy rampy pri poklope a povzbudivo sa na nich usmial. Problém s hermetickým uzatvorením kabíny sa Ivanovskému podarilo vyriešiť rýchlo a bez problémov. Koroľovovi tak mohol ohlásiť opätovné uzatvorenie poklopu. KP-3 tentokrát signalizovala hermetické uzatvorenie. Obsluha rampy už mohla odísť. Kvôli zdržaniu s poklopom však bola na obslužnej veži v momente, kedy sa začala odkláňať od rakety. Našťastie mali po ruke poľný telefón a zišli výťahom do bezpečia. Len čo zišli dole, začala sa obslužná veža odkláňať už nadobro. Gagarin medzitým pokojne čakal na štart a do riadiaceho bunkra ohlásil: „Nálada je výborná, cítim sa výborne.“ V bunkri sa na uzavretom televíznom okruhu ukázala jeho usmievavá tvár. Medzitým v neďalekom bunkri pre pozorovateľov technici pomáhali Titovovi vyzliecť už nepotrebný skafander. Keď boli uprostred práce, zazneli v ampliónoch záverečné povely pred štartom. Okamžite zabudli na Titova a vyšli z bunkra von, aby mohli sledovať štart na vlastné oči. Titov vyšiel za nimi s mrzutým výrazom.

Priebeh letu

Štart

Gagarin v kabíne kozmickej lode Vostok pred štartom

Nadšený Gagarin a nosná raketa Vostok-K

Gagarinov legendárny výkrik „Pojechali!“ („Ideme!“)

Posledné sekundy pred štartom sprevádzali povely: „Kľúč na štart... preplach... zážih... predbežný... hlavný...“ Vostok vyštartoval o 09:06:59,7 moskovského času (11:06:59,7 miestneho času a 06:06:59,7 svetového času) pomocou nosnej rakety Vostok-K z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Sergej Koroľov pritom vykríkol: „Vzlet!“ Jurij Gagarin mu odpovedal dnes už legendárnym výkrikom: „Ideme!“ „Tu Zaria-1, všetci Vám prajeme šťastný let,“ odprevadil Koroľov prvého kozmonauta sveta na historickú cestu.

„	Počul som piskot a stále silnejší hrmot, pocítil som, ako sa gigantická raketa zachvela a pomaly, veľmi pomaly sa odtrhla od štartovacej rampy. Nastal zápas medzi raketou a zemskou gravitáciou. Hluk nebol silnejší, než je možné počuť v tryskovom lietadle, bolo v ňom však veľa muzikálnych tónov a farieb, ktoré žiaden skladateľ nikdy nezapísal do nôt, a ktoré žiaden hudobný nástroj ani ľudský hlas nemôže nikdy reprodukovať...	“
– Gagarinov opis štartu Vostoku

„Kedr, tu Zaria-1, sedemdesiat sekúnd po štarte, ako sa cítite?“ „Cítim sa dobre, a vy?“ žartoval Jurij. „Všetko je normálne,“ odpovedal Koroľov po krátkom zaváhaní. V čase 119 sekúnd po štarte sa oddelili postranné urýchľovacie bloky prvého stupňa nosnej rakety. Keď sa v čase 154 sekúnd po štarte oddelil aerodynamický kryt, Gagarin mohol po prvýkrát vidieť von. Uvidel pod sebou širokú rieku niekde na Sibíri a ohlásil: „Vidím rieky, reliéf povrchu, sú krásne viditeľné, viditeľnosť je dobrá. Všetko je perfektne vidieť.“ O chvíľu neskôr: „Pozorujem oblaky nad povrchom, malé kučeravé. Vidím ich tiene. Krásne, je to krása!“ V čase 290 sekúnd po štarte dohoreli motory druhého, resp. centrálneho stupňa a malé pomocné motorčeky dolaďovali rýchlosť zostavy. Gagarin vtedy na malú chvíľu po prvýkrát pocítil stav beztiaže. Vzápätí sa zapálil tretí stupeň, ktorého motor dohorel presne načas. Desať sekúnd po jeho vypnutí, 11 minút a 7 sekúnd po štarte, Gagarin zacítil ľahký otras. Kozmická loď Vostok sa oddelila od tretieho stupňa a pomaly začala rotovať. O 09:18:28 moskovského času (06:18:28 svetového času) sa človek po prvýkrát ocitol na obežnej dráhe Zeme.

Na orbite

Gagarin na moldavskej poštovej známke z roku 2011 pri príležitosti 50. výročia jeho letu

Riadiace stredisko potvrdilo dosiahnutie obežnej dráhy až 25 minút po štarte, ktorý nebol úplne bezproblémový, ako sa spočiatku zdalo. Nesprávne zafungovali meniče napätia v centrálnom stupni nosnej rakety, následkom čoho Vostok nabral o 25 m/s vyššiu rýchlosť, čo prinieslo zvýšenie apogea dráhy o viac ako 90 km. Namiesto plánovaného letu vo výške 180 – 230 km nad povrchom Zeme sa kozmická loď dostala na dráhu s výškou 181 – 327,7 km. Plánovaná obežná dráha (180 × 230 km) umožňovala aj v prípade zlyhania brzdiaceho motora TDU samovoľný návrat lode do atmosféry počas 5 až 7 dní, čo bolo vzhľadom na zásoby vody, kyslíka a energie na 10 dní vyhovujúce. Vostok ale bol na obežnej dráhe 181 × 327,7 km. V tomto prípade sa čas samovoľného návratu pohyboval v rozmedzí 15 až 20 dní. Gagarin nevedel nič ohľadom charakteristík obežnej dráhy kozmickej lode a nikto mu pri jeho otázkach o obežnej dráhe nedal priamu odpoveď. Medzitým si užíval pozoruhodný výhľad z Vostoku a radostne zakričal: „Vidím Zem! Vidím mraky! Je to krásne, to je nádhera!“ Jeho nadšenie sa prenieslo aj na obsluhu pozemných sledovacích a komunikačných staníc. Spojenie sa však na chvíľu prerušilo, ale o niekoľko sekúnd sa vrátilo do normálu.

Vostok letel pod kontrolou automatického systému. Pre prípad jeho zlyhania bola kozmická loď vybavená záložným manuálnym riadením. Lekári a inžinieri si neboli istí reakciou ľudského organizmu na stav beztiaže a pre istotu bolo manuálne riadenie zamknuté zariadením, ktoré pozostávalo zo šiestich gombíkov s číslami 1 až 6. Trojmiestny kód na odomknutie (125) bol v zapečatenej obálke na palube, ak by predsa len bolo v núdzovej situácii potrebné aktivovať manuálne riadenie. Inžinierovi Olegovi Ivanovskému to však nedalo a ráno v deň štartu pred uzavretím poklopu kabíny kód Gagarinovi prezradil. Jurij sa ale priznal, že už deň predtým mu ho prezradil inštruktor Mark Gallaj. Neskôr vyšlo najavo, že Gallaj mu to číslo napísal aj na obrátenú stranu písacej podložky, aby ho mal stále pred očami, a okrem toho Gagarinovi kód tajne prezradil aj Koroľov.

Priemet dráhy letu na zemský povrch

Kozmonaut Alexej Leonov bol v čase Gagarinovho letu v službe na sledovacej stanici v meste Jelizovo na Kamčatke. Ďalšia bola v Petropavlovsku, juhovýchodne od Jelizova. Keď sa Vostok dostal do dosahu stanice v Petropavlovsku, Gagarin ohlásil: „Pozdrav Blondínovi!“ Prezývkou „Blondín“ si priatelia doberali predčasne plešatejúceho Leonova. Telemetriu z Vostoku previedli v Petropavlovsku a ostatných staniciach do šifrovaného kódu a odoslali do Moskvy, kde ju dekódovala skupina špecialistov pomocou obrovských počítačov. Všetci si chceli byť istí, že kozmická loď i kozmonaut sú úplne v poriadku, pretože potom sa s Vostokom na dlhé minúty stratí spojenie na ultrakrátkych vlnách. Necelú pol hodinu po štarte už Vostok letel nad Tichým oceánom. Gagarin počul v slúchadlách iba šum statickej elektriny a kontakt so stanicou v Chabarovsku na krátkych vlnách bol takmer nepočuteľný. O 09:37 moskovského času (06:37 svetového času) kozmická loď vletela do zemského tieňa. Gagarin sa pozrel cez okno a vzápätí uvidel jasné hviezdy, oveľa jasnejšie ako na Zemi. Podľa plánu sa pokúsil ľahko predkloniť v kresle, samozrejme stále pripútaný. Napil sa trocha vody a fascinovane sledoval, ako sa voda, ktorá unikla zo slamky, sformovala do vlniacej sa gule a plávala v priestore. Pokúsil sa tiež zjesť pyré z pripravených túb. V beztiažovom stave nemal s jedením žiadne problémy. Svoje dojmy zaznamenával na palubný magnetofón a tiež do palubného denníka, obojstrannú písaciu podložku, ku ktorej bola na šnúrke priviazaná ceruzka. Tá sa však vyšmykla zo svojho očka a niekam uplávala. Gagarin sa tak teraz mohol spoliehať iba na magnetofón, na ktorom previnul pásku, aby získal viac priestoru na záznam. Aj tak ale páska nestačila až do konca letu. O 09:50 moskovského času (06:50 svetového času) Gagarin zacítil, ako sa loď pomaly prevracia. Začala fáza orientácie kozmickej lode na Slnko pomocou automatického systému PVU Granit. Približne v tom čase došlo tiež k mimoriadnemu povýšeniu Gagarina do hodnosti majora. O 10:02 moskovského času (07:02 svetového času) prerušil hlásateľ Jurij Levitan vysielanie Rádia Moskva a svojím typickým hlbokým hlasom informoval svet o lete prvého človeka na obežnú dráhu Zeme. Správa sa bleskovo rozšírila do celého sveta a vzápätí začali spontánne oslavy. Po prvýkrát v dejinách sa ľudstvo na niekoľko okamihov zjednotilo, a to bez ohľadu na presvedčenie, rasu či pôvod. Asi o 10:04 moskovského času (07:04 svetového času) loď nad južným cípom Ameriky dosiahla apogeum svojej dráhy, ktoré bolo vo výške 327,7 km. Potom, čo Vostok o 10:09 moskovského času (07:09 svetového času) vyletel zo zemského tieňa, mohol Gagarin ako prvá ľudská bytosť na obežnej dráhe Zeme na vlastné oči sledovať východ slnka, ktorý naňho urobil veľký dojem. V tom čase kozmonaut opäť slabo začul volanie sledovacích staníc. Nadviazal s nimi spojenie a operátori ho uistili, že všetko ide podľa plánu a parametre dráhy sú v norme. S odstupom času je ťažké určiť, či táto informácia bola určená na to, aby Gagarin nepodľahol panike, alebo či sa údaje o skutočnej dráhe ešte nedostali k operátorom na sledovacích staniciach. Medzitým sa už pripravoval aj na návrat.

Pristátie

Časť ovládacieho panelu Vostoku

Brzdiaci zážih začal o 10:25:48,2 moskovského času (07:25:48,2 svetového času) nad západným pobrežím Afriky v blízkosti Angoly, 8 000 km od určeného miesta pristátia. Gagarin podľa svojich slov počul mierny hluk a bzučanie prenášané konštrukciou lode do jeho helmy. Zostup bol komplikovaný. Brzdiaci motor TDU nepracoval plánovanú dobu, pretože ventil slúžiaci na prefúknutie spaľovacej komory pred zážihom motora sa poriadne nezavrel a časť paliva ním unikla. Motor preto zhasol už o sekundu skôr, keď spomalil loď o 132 m/s, namiesto toho, aby sa vypol po spomalení o 136 m/s (po 44 sekundách v prevádzke). Prítok okysličovadla do spaľovacej komory pokračoval ešte 4 sekundy, kým ho automatika nevypla a jeho nepravidelný výtok vyvolal rotáciu lode. Gagarin neskôr napísal: „Loď sa začala otáčať a ja som to ohlásil na Zem. Znepokojujúca rotácia však po chvíli ustala a všetko sa vrátilo do normálu.“

Model kozmickej lode Vostok

Pretože sa neuskutočnilo riadne vypnutie motora po 44 sekundách v prevádzke, nenastalo ani oddelenie prístrojového úseku, ktoré malo nasledovať o 10 sekúnd neskôr. Až keď rotujúci Vostok začal letieť hornými vrstvami atmosféry sa nad Stredozemným morom približne o 10:36 moskovského času (07:36 svetového času) aktivovali miniatúrne nálože, umiestnené na štyroch obručiach, pútajúce návratovú kabínu k prístrojovej sekcii. Podľa niektorých zdrojov zafungoval predprogramovaný núdzový signál na oddelenie. Ďalšie zdroje sa zasa zmieňujú o tepelnej poistke, ktorá sa aktivovala aerodynamickým ohrevom. Po oddelení prístrojového úseku Gagarin cítil, ako kabína rotuje stále rýchlejšie. Počul praskanie, o ktorom si nebol istý, či pochádza z konštrukcie lode, alebo sa pôsobením tepla rozťahuje materiál tepelného štítu. Vďaka zámerne vychýlenému ťažisku kabína automaticky zaujala správnu polohu voči rozrážanej horúcej plazme. Rotácia okolo zvislej osi však stále pokračovala (aj keď už v menšej miere) počas zostupu atmosférou. Nepredstavovala ale už žiadne riziko. Potom začala žiara, ktorú Jurij pozoroval cez okraje zatiahnutých žalúzií okien, pomaly blednúť a preťaženie narastalo, ktoré dovtedy podľa Gagarinovho odhadu predstavovalo zhruba 1 až 1,5 g. Zhruba minútu kozmonaut zažíval preťaženie okolo 10 g, pričom na pár sekúnd prevýšilo 12 g. Na podobnú záťaž bol Gagarin zvyknutý z nácvikov na centrifúge, ale neskôr priznal, že na pár okamihov sa mu ľahko zahmlil zrak a palubnú dosku začal vidieť sivo a rozostrene. Presne podľa pokynov, Jurij ešte viac zaťal svaly a spokojne sledoval, ako sa všetko zase vrátilo do normálu. O pár sekúnd neskôr preťaženie pozvoľna ustúpilo, pričom klesanie jeho intenzity bolo rýchlejšie ako nárast. Narastajúci piskot mu napovedal, že kabína už letí stále hustejšími vrstvami atmosféry. V oknách uvidel modrú oblohu a čakala ho ešte obávaná katapultáž z kabíny. Približne vo výške 7 km sa odpálil vstupný poklop a Gagarin sa v poriadku katapultoval. Než sa stačil spamätať, sedel na klesajúcom kresle, ktoré sa pomaly otáčalo v priestore smerom doprava. Pod sebou uvidel širokú rieku s mestami na oboch brehoch. Mal pocit, že to tu pozná. Potom kreslo odpadlo a otvoril sa hlavný padák. O chvíľu neskôr sa otvoril aj záložný padák, ktorého vrchlík sa však nenaplnil a zostal visieť pod kozmonautom. Nastal čas na odopnutie kontajnera s núdzovou dávkou NAZ. Gagarin počul zvuk uvoľňovacieho mechanizmu a cítil, ako NAZ odpadá. Potom ucítil silné trhnutie a pochopil, že kontajner potvrdil svoju problematickú povesť a vydal sa na cestu k zemi samostatne. Vzápätí Jurij vletel do tenkej vrstvy oblačnosti, v ktorej zavial vietor a naplnil záložný padák vzduchom. Ďalšie klesanie prebiehalo pod dvoma padákmi, čiže tak, ako sa plánovalo. Teraz už Gagarin s istotou poznal krajinu okolo a vedel, že pristáva neďaleko Saratova.

Na zemi zatiaľ prebiehali prípravy na privítanie prvého kozmonauta sveta. Všetky vojenské posádky po trase letu boli informované o tom, že v tento deň môže v ich rajóne dosadnúť kozmický objekt, o ktorého podstate neboli k dispozícii žiadne informácie, iba fakt, že nejde o nepriateľské teleso. Radary protivzdušnej obrany registrovali cieľ ešte vo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov od hraníc ZSSR. Rovnako ako všetci zainteresovaní velitelia aj major Achmed Gasijev z posádky PVO v dedine Podgornoje očakával čosi, o čom nemal takmer žiadne informácie, iba vedel, že dnes sa „niečo“ stane. Keď mu podriadení hlásili hlučný tresk a objekty znášajúce sa k zemi, pochopil, že to je presne tá vec, na ktorú ho upozornili. Poslal svojho zástupcu na jednom z ťahačov k miestu, kam sa znášala kabína a sám sa vydal v ústrety postave znášajúcej sa na padákoch. Kabína pristála o 10:48 moskovského času (07:48 svetového času) neďaleko rieky Volga na malom návrší a takmer okamžite sa k nej začali schádzať zástupy poľnohospodárov a vojakov.

Návratový modul Vostoku vystavený v Múzeu RKK Energija

Gagarin zatiaľ bojoval s ventilom, ktorý mal umožniť okolitému vzduchu preniknúť do jeho helmy. Ventil zostal skrytý pod oranžovým overalom, ktorý mal uľahčiť jeho vyhľadávanie v prípade núdzového pristátia. Kozmonautovi trvalo niekoľko minút, kým ho dokázal otvoriť a do helmy zavanul čerstvý vzduch. V tom čase sa už blížil k zemi. Vo výške zhruba 30 metrov ho ľahký vietor otočil čelom v smere letu. O 10:53 moskovského času (07:53 svetového času) Gagarin mäkko pristál na poorané pole kolchozu dediny Smelovka, 26 km juhozápadne od mesta Engels v Saratovskej oblasti. Vzhľadom na vyššie uvedené odchýlky v činnosti motorov loď nedoletela do plánovanej pristávacej oblasti juhozápadne od Kujbyševa (dnešná Samara), ale pristála asi 300 km juhozápadne od plánovaného miesta. Po pristátí si Gagarin zobral podvesný systém, ktorý ho pútal k padákom a rýchlo sa uistil, že je v poriadku. Napokon mohol čiastočne rozopnúť overal, otvoriť helmu a poriadne sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Necelý kilometer od seba uvidel ženu s dieťaťom, ktorá sa k nemu zvedavo blížila. Vybral sa smerom k nej, ale žena sa evidentne zľakla jeho vzhľadu. Anichajat „Anna“ Tachtarovová, manželka miestneho lesníka, sadila v tom čase s päťročnou vnučkou Rumijou „Ritou“ Nurskanovovou zemiaky na poli kolchozu dediny Podgornoje a nie každý deň na tie miesta pristála na padáku postava v oranžovom overale s veľkou bielou helmou. Keď si Gagarin všimol, že žena v strachu zastavuje, začal volať: „Ja som váš, som váš, som Rus, nezľaknite sa, poďte sem!“ Anichajat s vnučkou sa nakoniec osmelili a prišli bližšie. Gagarin im podal ruku, predstavili sa a Anichajat sa ho spýtala: „To si spadol z vesmíru?“ Rozosmiaty Gagarin odpovedal: „Predstavte si, že áno!“ Tachtarovová pomohla Gagarinovi otvoriť vzduchotesný zámok jeho prilby a ponúkla mu mlieko z plechovky, ktorú mala so sebou na obed. Jurij požiadal Anichajat, aby postrážila jeho padáky, než sa vráti od telefónu. Nemusel ale nikam chodiť, pretože do troch minút bol u nich ťahač ZIL s majorom Gasijevom. Na pole medzitým už bežali ostatní kolchozníci a kričali Gagarinovo meno. Gasijev zaviezol Gagarina na svoju posádku, kde si Jurij vyzliekol oranžový overal aj tlakovú obálku skafandra a zostal oblečený iba v modrej termálnej vrstve. Po telefóne ohlásil úspešné zavŕšenie letu veliteľovi vojenského okruhu, načo bol zavalený davom prítomných vojakov. Práve z týchto okamihov pochádzajú jeho prvé fotografie po návrate. Gagarin požiadal, aby ho zaviezli späť na miesto pristátia. Po ceste zbadal on aj jeho sprievod vrtuľník Mi-4, ktorý po ňom evidentne pátral. Všetci vystúpili z auta a mávaním helikoptéru privolali. Na palube vrtuľníka sa potom Gagarin opäť dostal na miesto pristátia. Potom, čo z prelietajúceho lietadla Il-14 zoskočili parašutisti, aby zaistili a chránili miesto, kozmonaut opäť nasadol do vrtuľníka, ktorý ho dopravil do mesta Engels. Neskoro popoludní toho istého dňa ho lietadlo Il-14 previezlo do Kujbyševa, kde pre neho v rekreačnom zariadení oblastného výboru KSSZ skončil tento deň. Na mieste, kde sa Gagarin prvýkrát dotkol nohami oráčiny, sa do večera toho istého dňa objavil stĺpik s ceduľou, na ktorej bolo napísané: „Nedotýkať sa 12.04.61 10 h 55 m mosk. čas.“ Jurij Gagarin sa stal celosvetovo známou a uznávanou celebritou.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vostok 1

Externé odkazy

• Vostok 1 na stránkach spacefacts.de (po anglicky)
• Vostok 1 v Malej encyklopédii kozmonautiky (po česky)
• Prvý let človeka do vesmíru (po slovensky)